Sexuálna výchova chýba na školách aj v rodinách. Rozhodli sa to zmeniť.
Valéria „Vala" Frázová a Michaela Chrkavá založili podcast Sexuálna výchova, v ktorom sa rozprávajú o všetkom, čo súvisí so sexom a vzťahmi. Hovoria, že chýbajúca sexuálna výchova na školách spôsobuje, že mladí sa trápia vo vzťahoch a nevedia si stanovovať zdravé hranice.
„Ženy nevedia, že môžu povedať ‚nie'. Na začiatku sa nám to môže páčiť, ale nevieme, že máme právo to zastaviť kedykoľvek počas toho procesu. Aj keď ideme k mužovi domov, môžeme povedať ‚nie'. Ženy majú výčitky a často je ten samotný akt najrýchlejšou cestou, ako sa z toho dostať von a odísť. Je to tým, že ženy sa boja vyjadrovať svoj názor a nemajú v sebe nastavené hranice," hovoria v rozhovore.
Ako krok dozadu vnímajú aj tendencie obmedzovať prístup žien k interrupciám.
Na našom portáli Tvnoviny.sk prinášame seriál s názvom NIE znamená NIE. Venujeme sa v ňom téme sexuálneho obťažovania či zneužívania žien, ktoré je veľkým problémom spoločnosti. Odborníci stále častejšie a hlasnejšie hovoria o nebezpečenstvách, ktoré na ženy môžu číhať. A to nielen v nočných uliciach, ale prakticky kdekoľvek.
Čo vás viedlo k nápadu založiť podcast Sexuálna výchova?
Vala: Priviedla nás k tomu pandémia. Všetci livestreamovali (vysielať naživo na sociálnej sieti, pozn. red.) a raz som sa pripojila Miške k livestreamu. Dávnejšie som mala v hlave ideu robiť nejaký podcast alebo výstupy na sociálnych sieťach, ale nemala som vybranú tému.
Boli ste vždy otvorené týmto témam? Je niečo, čo je pre vás tabu?
Miška: Ja som bola vždy takáto otvorená a z toho aj vznikol náš podcast. Vždy som o týchto témach rozprávala a ľudia mi hovorili, nech o tom niečo natočím a aj preto som urobila livestream. Vždy sa snažíme rozprávať o všetkom. Jediné, na čom sme sa zhodli, je, že nebudeme rozprávať, koľko sme mali sexuálnych partnerov.
Vala: Nie preto, že by sme sa hanbili, ale považujeme to za irelevantné.
Takže sami ľudia vás oslovili, aby ste o týchto témach hovorili na verejnosti. Chýbajú im informácie?
Vala: Na tom, čo nám ľudia píšu a v akej frekvencii, vidíme, že ľuďom chýba niekto, na koho by sa mohli obrátiť s týmito témami. Sú ľudia, ktorí majú problém obrátiť sa na sexuológa, pretože stále je okolo toho hanba, aká je aj okolo psychológov a iných odborníkov. Ľudia sa preto tešia, že môžu niekomu napísať a opýtať sa čokoľvek.
Miška: Chodia nám aj správy, že bodaj by fungovalo niečo také, keď boli mladí. Ľudia to určite oceňujú.
Sexuálna výchova na slovenských školách takmer úplne chýba. Vy ste nejaké hodiny sexuálnej výchovy ako žiačky a študentky mali?
Miška: Pamätám si jednu pani, ktorá za nami prišla na základnej škole rozprávať dve hodiny o vložkách. Povedala, nech sa pýtame, ale v tom čase sme ani nevedeli, čo sa máme pýtať. To je všetko, čo si pamätám.
Má neexistujúca sexuálna výchova podľa vás vplyv aj na neskoršie správanie ľudí?
Miška: Minimálne nie sú zvyknutí rozprávať sa o sexe. Snažíme sa stále zdôrazňovať v podcastoch, že komunikácia je základ. Preto často vznikajú nedorozumenia v tom, kto čo chce a nechce a páry nie sú spokojné. To sa neodráža len v spálni, ale v celom vzťahu.
Vala: Tým, že sme veľa vecí nevedeli, učili sme sa systémom pokus - omyl. Museli sme si to všetko odžiť a viacero vecí by sme teraz urobili inak, keby sme mali vedomosti, aké máme teraz.
Akou formou by mala sexuálna výchova prebiehať na školách?
Vala: Mali sme možnosť vyskúšať si to v rámci jedného workshopu a zistili sme, že najdôležitejšie je to, aby študenti mali pocit dôvery, že sa majú s kým porozprávať a vedia, že to nie je rodič alebo profesor, pretože profesor by mohol volať rodičom. Samozrejme, nemôžeme byť ignorantskí voči tomu, čo trápi toho žiaka, ale musí tam prebehnúť otvorená konverzácia, na ktorú je nevyhnutná dôvera. Možno by bolo lepšie to mať ako nepovinný predmet mimo vyučovania.
Takže je normálne, keď sa o tom mladí nechcú rozprávať ani s rodičmi, ani s učiteľmi a potrebujú niekoho cudzieho.
Miška: Problém je, že niekedy ani rodičia nevedia, ako sa o tom majú s deťmi baviť a je im to nepríjemné. Rodičia tiež nemali sexuálnu výchovu a niektoré otázky by nevedeli zodpovedať, preto je potrebné, aby dieťa malo k dispozícii ešte niekoho iného.
Stačí, aby rodičia nesúdili
Čo by ste poradili rodičom, ktorí sa chcú s deťmi o sexuálnych témach otvorene rozprávať, ale chcú byť aj vzorom? Je vhodné, aby deťom hovorili všetky detaily zo svojho života?
Vala: Závisí to od vzťahu rodiča s dieťaťom. Každý vzťah má inú dynamiku. Ja aj Miška sme to mali s rodičmi inak. Ja mám otvorených rodičov, mamina mi bežne hovorila príhody zo svojej mladosti, síce nie úplne detailne, ale rozprávali sme sa otvorene. Miškiným rodičom by to zrejme nebolo až také príjemné. Vždy existuje stred, kde sa dá stretnúť.
Miška: Bolo by fajn, keby rodičia ukazovali deťom všetky možnosti a aby im dávali vzor v tom, že nebudú súdiť, napríklad iné orientácie. Povedať deťom, že my žijeme takto, ale sú rodiny, ktoré žijú inak a je to v poriadku. To v dnešnom rodičovstve veľmi chýba.
Niektorí rodičia by sa s deťmi aj chceli rozprávať otvorene o sexe, ale deti to odmietajú. Je v tínedžerskom veku už neskoro otvárať tieto témy a budovať si dôveru s dieťaťom?
Vala: Nemám dieťa, takže aj pre mňa je to ťažká otázka. Keď sme však boli na workshope s mladými, bolo to super, pretože žiaci vedeli, že nie sme učiteľky, ktoré to robia z povinnosti. Prišli zo zvedavosti a preto, lebo niektorí už počuli naše podcasty.
Miška: Rovno sme im povedali, že im nič nechceme zakazovať, v ničom ich poučovať a jediné, čo chceme, je, aby to, čo robia, robili bezpečne. Išli sme tam s tým, že sme kamoši a chceme im pomôcť.
Vala: Plánujeme nahrať epizódu, ako sa rozprávať s mladšími deťmi o sexe. Mne to rodičia tiež vysvetľovali na rôznych príkladoch, ale rozhodne nehovorili o včeličkách. Počúvajú nás už aj ľudia, ktorí majú deti a zaujíma ich to.
Ozývajú sa vám aj starší ľudia?
Miška: Mnohí sú aj v našom veku a majú malé deti, ale píšu nám aj 30 až 40-roční ľudia, ktorí sú v dlhoročných vzťahoch. Mali sme aj pána, ktorý mal 69 rokov a napísal nám. Starší nám väčšinou píšu, že je škoda, že toto všetko nevedeli skôr.
Zdôverujú sa vám so svojimi problémami?
Vala: Mali sme epizódu o sexe počas tehotenstva. Išlo najmä o to, aby partneri rešpektovali svoje partnerky a vedeli, ako sa cítia. Starší ľudia s deťmi alebo tí, čo plánujú deti, sú určite cieľovkou.
Miška: Rozoberali sme aj tému sex po 50-ke a písalo nám veľa poslucháčov, že to počúvali so svojimi mamami. Nenapíšu nám priamo tie mamy, ale ich deti a vieme, že sa to k nim dostane.
Muži nemajú základné vedomosti o menštruácii
Súčasťou vašich podcastov sú aj ankety medzi poslucháčmi. Stretávate sa s tým, že ľudia veria mýtom a stereotypom, ktoré sú dávno vyvrátené?
Miška: Samozrejme. Ako prvé mi napadá téma menštruácie. Doteraz sa neviem spamätať z vecí, ktorým muži verili. Napríklad, že veľkosť tampónu sa vyberá podľa veľkosti tela, že vložky sa lepia na vagínu a nie na nohavičky a krv vyteká len vtedy, keď je žena na záchode. Verili tomu, pretože im to nikdy nevysvetlili. O týchto veciach sa v škole rozprávalo len pred dievčatami a chlapcom potom chýbajú základné vedomosti.
V poslednej dobe sa vďaka hnutiu Me too rozpráva o sexuálnom obťažovaní a znásilneniach. Prečo podľa vás ľudia neveria ženám, ktoré sa ozvú po rokoch?
Vala: Prvý argument je, prečo čakala tak dlho a nepovedala to hneď. S týmto sa stretávam najčastejšie a hlava mi to neberie. Akú úlohu tam hrá to, že sa človek vtedy neozval? Existuje veľa štúdií, ktoré potvrdzujú, že obeti trvá niekoľko rokov, kým tú skúsenosť spracuje a vyrovná sa s tým a až potom o tom môže rozprávať. Druhá vec je, že ľudia si myslia, že to žena povie po rokoch, keď chce poškodiť nejakému mužovi.
Miška: Sama na sebe viem, že keď sa o tom už viac rozpráva, spomenula som si na situácie, keď sa mne stali nepríjemné veci, ale vtedy som ich tak nevnímala. Nehovorilo sa vtedy o tom, bolo mi to síce nepríjemné, ale boli sme vedení k tomu, aby sme to ďalej nerozoberali. Dnes už vieme klasifikovať, čo je a čo nie je za čiarou a uvedomujem si, že viaceré situácie v mojich „začiatkoch" boli za čiarou. Veľakrát ženy ani nevedia, čo sa im v skutočnosti stalo.
Môžeme sa vďaka sexuálnej výchove naučiť stanovovať si hranice a lepšie tak zvládať situácie, ktoré môžu ísť za hranu?
Vala: To je presne o tom. Veľa žien zažilo, že ich „nie" nebolo rešpektované. V tej dobe, keď som ja mala 20 rokov, sa to neriešilo, jednoducho som si povedala, že sa k tomu nebudem vracať. Ani som nevedela, komu by som to povedala a navyše som si pomyslela, načo to budem niekomu hovoriť, keď už sa to aj tak stalo. Sama som si to v hlave ospravedlnila.
Miška: Ženy nevedia, že môžu povedať „nie". Na začiatku sa nám to môže páčiť, ale nevieme, že máme právo to zastaviť kedykoľvek počas toho procesu. Aj keď ideme k mužovi domov, môžeme povedať nie. Ženy majú výčitky a často je ten samotný akt najrýchlejšou cestou, ako sa z toho dostať von a odísť. Je to tým, že ženy sa boja vyjadrovať svoj názor a nemajú v sebe nastavené hranice.
Dá sa to naučiť alebo to príde len s vekom?
Vala: Dá sa to naučiť. Pre mladšie dievčatá je to veľmi podstatné. Ony sa môžu vyvariť tomu, na čom sme sa my „popálili". Musia vedieť, že vôbec netreba povoliť v situácii, keď štyrikrát povedia „nie". Môžu ho povedať aj piatykrát.
V jednom podcaste ste rozoberali aj sebahodnotu a sebalásku. Je nevyhnutné poznať tieto hodnoty, aby sme dokázali povedať „nie"?
Miška: Určite, lebo veľa žien, ktoré sa ozvali po rokoch, zvaľujú vinu na seba. Flirtovali a tým pádom považujú za svoju chybu, ak daný muž prekročil ich hranicu. Keby si ženy uvedomovali sebahodnotu, nehľadali by chybu v sebe, ale v páchateľovi.
Vala: Prednedávnom som počúvala podcast, v ktorom zaznelo, že ľudia, ktorí majú problém povedať „nie", sa boja hodnotenia zo strany ľudí a že v ich očiach už nebudú na tom pomyselnom stupienku. Takže je to spojené so sebahodnotou.
Do niektorých epizód si voláte aj odborníkov. Podľa čoho sa rozhodujete, o ktorých témach si trúfate hovoriť bez odborníkov a kedy ich radšej voláte?
Vala: Ako hosťa sme si pozvali Drag Queen (muž prezliekajúci sa za ženu za účelom zabávania obecenstva, pozn. red.), nech sa predstaví zo svojho pohľadu, nech o tom nerozprávame iba my dve. Keď sa to týka niekoho alebo niečoho, s čím nemáme vlastné skúsenosti, voláme hostí. Odborníkov voláme, ak preberáme odborné témy, napríklad zápaly a choroby. Vtedy radšej zavoláme gynekologičku.
Miška: Vyplýva to z ankiet, ktoré sa pýtame ľudí. Keď vieme, že niektoré otázky nevieme dobre zodpovedať, tak si radšej zavoláme odborníka. Rovnako ak sa rozprávame o mužských veciach, napríklad téma problémy s erekciou. K tomu sa my nevieme vyjadriť a zavolali sme si preto urológa.
Obmedzovanie interrupcií nás vracia sto rokov dozadu
Na Slovensku sa do popredia dostávajú konzervatívni politici a osobnosti, ktorí presadzujú zákaz interrupcií a sú aj proti hormonálnej antikoncepcii. Ako vnímate tieto tendencie?
Vala: Ako by sme išli sto rokov dozadu. Mám známeho, ktorý žije na Islande. Žijú otvorene, čo sa týka sexuálneho života. Sú otvorenejší v tom, že partneri majú sexuálnu slobodu, neodsudzujú sa a nemajú problém aj s inými vzťahmi ako monogamnými. Otcovia majú platenú otcovskú dovolenku a ženy tak majú férovejšie podmienky. Keď to porovnám s dianím u nás, je to krok dozadu. Nejdeme s dobou, ale snažíme sa vrátiť k niečomu, čo možno kedysi fungovalo, ale v dnešnej dobe už žijeme inak.
Miška: Mne prekáža, že ľudské telo sa začína brať ako predmet politickej kampane. Možno tým ľuďom absolútne nezáleží na interrupciách, ale myslia si, že ľudia to chcú, tak za to bojujú. Toto sú veci, do ktorých by politici nemali zasahovať a už vôbec by si na tom nemali robiť kampaň.
Hovoríte, že Islanďania sú otvorenejší a podmienky mužov a žien sú vyrovnanejšie. Znamená to, že otvorenosť ide ruka v ruke s lepším životom žien v spoločnosti?
Vala: Určite a vidíme to aj na zastúpení žien v politike. Prvý krok je už len to, že máme ženu prezidentku, čo by pred desiatimi rokmi bolo nepredstaviteľné. Niekam sa zrejme aj my posúvame. Verím, že smerujeme k tomu, že rozhovory o našich právach, interrupciách a antikoncepcii budú viesť ženy.
Miška: Určite to súvisí, pretože čím viac sa budeme o nejakej téme rozprávať, tým viac ju budeme zobrazovať. Uvediem príklad. Na Slovensku sa tvárime, že homosexualita pomaly neexistuje. Keby sa o nej viac rozprávalo a tí, ktorých sa týka, by mohli rozhodovať o svojich právach, vyzeralo by to úplne inak.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
