Bezpečnostné opatrenia na letiskách či v lietadlách sa podľa odborníka už nezmenia.
Prešlo 20 rokov od teroristických útokov z 11. septembra. Po tom, ako ukradnuté civilné lietadlá narazili do budov Svetového obchodného centra v New Yorku a Pentagon vo Washingtone DC, prišlo o život takmer tritisíc ľudí. Vo svete sa odvtedy zmenilo veľa, v neposlednom rade pri otázke bezpečnosti. To, čo bolo pred dvoma dekádami nepredstaviteľné, je dnes samozrejmosťou.
Bezpečnostný poradca Andor Šándor približuje, že cestovanie je pre bežného človeka výrazne komplikovanejšie. Týka sa to nepochybne najmä procedúr bezpečnostných kontrol na letisku. „Všetko je náročnejšie. Dotýka sa to každého jedného pasažiera bez rozdielu. Začína sa to už pri príchode na letisko, kde musí doraziť oveľa skôr pred odletom, než to bolo pred útokmi z 11. septembra,“ približuje.
Ak dnes cestujeme lietadlom, naše batožiny sú detailne preskúmané. Skenery prechádzajú okrem vecí, ktoré máme pri sebe aj naše telá. Takéto niečo sme pred dvoma desaťročiami nepoznali. „Samozrejme, toto má svojich odporcov. No dá sa povedať, že práve tieto opatrenia zvýšili bezpečnosť a znížilo pravdepodobnosť, že sa zopakujú udalosti z roku 2001,“ myslí si odborník.
V kokpite iba piloti
Dopredu ide aj technológia, ktorú neustále zdokonaľujú, aby odhalila čo najviac potenciálneho nebezpečenstva. V priestoroch letísk, na palube lietadiel aj vo vzdušnom priestore. V minulosti bolo napríklad možné pozrieť sa na pilotov do kokpitu aj počas letu. Dnes je niečo podobné nepredstaviteľné.
Po 11. septembri sa totiž tento priestor stal prísne stráženým. Ako opisuje pilot Jozef Sabo z Leteckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach, už vstupné dvere do kokpitu prešli obrovskou zmenou. „Dvere medzi pilotmi a cestujúcami sú pancierové a neprestrielné. Ak sa chce k pilotom dostať ostatný palubný personál ako letušky a stewardi, musia vždy zazvoniť. Piloti si pomocou kukátka alebo kamery overia, kto je za dverami,“ približuje. Keď pilot vidí, že mu niečo hrozí, dokáže dvere uzamknúť.
V minulosti delili v bežných civilných lietadlách cestujúcich od pilotov plastové dvere, ktoré sa dali uzamknúť, no neboli zosilnené. „Každý, kto chcel prísť, mohol počas letu zaklopať aj vojsť,“ spomína Sabo.
Aj po útokoch v USA bolo možné dostať sa do kokpitu bežného letu, no predchádzať tomu museli oficiálne žiadosti. Dialo sa tak v rámci pozorovacích letov, no o všetkom museli detailne vedieť letecké spoločnosti. Aj toto je už v súčasnosti inak, ide o obdobie približne spred desiatich rokov. „Dnes je už veľký problém získať toto povolenie. Niektoré spoločnosti to majú sktrikne zakázané aj pre najbližších rodinných príslušníkov. Do kokpitu sa dostáva naozaj už iba personál,“ dodáva Sabo.
Čítajte tiež: 11. september pred 20 rokmi: Najtragickejšie ráno v dejinách USA sledoval celý svet
Reštrikcie, prirodzene, začali platiť aj pri predmetoch, ktoré si môžeme priniesť na palubu lietadla. Dnes nie je možné, že by si pasažieri vzali vreckový nožík, manikúrové nožničky ale dokonca ani fľašu vody, ktorú si nabalia z domu.
Obmedzenie, ktoré sa týka tekutín, prišlo do platnosti po roku 2006. Vtedy boli odhalené tekuté výbušniny, ktoré mali byť použité pri útoku. Traja útočníci chceli na palubu priniesť tekutiny, ktoré si doma pripravili v športových fľašiach v príručných batožinách. Atentátnici mali plán uniesť z londýnskeho letiska Heathrow šesť lietadiel smerujúcich do USA a Kanady. Ak by im tento plán vyšiel, na svedomí by mali násobne väčšie škody, ktoré zanechali útoky z 11. septembra.
K zmierneniu nedôjde
Šándor pripomína, že sa zmenilo aj „lustrovanie“ cestujúcich, ktorí prichádzajú na územie Spojených štátov. Američania si od Európy, a nielen od nej, vymohli, že im letecké spoločnosti musia vopred posielať zoznam cestujúcich.
„Robia to preto, aby si ľudí mohli vopred preskúmať a mať istotu, že sa na územie USA nedostane niekto nebezpečný. Niekto, kto je podozrivý, že patrí k teroristickej skupine a bol by schopný a ochotný plánovať či previesť nejaký útok. Ja osobne nevidím v budúcnosti žiadnu možnosť, že by boli tieto prísne opatrenia uvoľnené. Rátať s tým určite musíme aj ďalšie roky,“ vysvetľuje bezpečnostný poradca.
Čítajte tiež: Od pádu dvojičiek prešlo už 20 rokov. Takto si na to spomína náš bývalý veľvyslanec v USA
Bezpečnostné opatrenia po útokoch z jesene 2001 hodnotí Šándor ako relatívne správne nastavené. Stretáva sa s názormi, že ich niekto síce môže občas považovať za zbytočnú „buzeráciu“, no kým sa počet štartu lietadiel rovná počtu pristátí bez problému, je to dobré. „Je to daň za bezpečnosť, s ktorou sa v konečnom dôsledku musíme zmieriť,“ myslí si.
K ich zmierneniu určite nedôjde. Odborník očakáva, že budú rokmi ešte prísnejšie. Na stole je otázka zavádzania rôznych kamerových systémov, ktoré dokážu rozoznávať tváre ľudí aj podľa databáz rôznych podozrivých osôb. Hovorí sa dokonca aj o kamerách, ktoré sú schopné rozoznať ľudské emócie podľa toho, ako sa človek tvári. Určí, či je v strese, kŕči a podobne.
„Samozrejme, s pokrokom technológií sa je isté, že pri bezpečnosti budú mať väčšiu rolu. Pre niekoho to môže byť zásah do osobných slobôd, ale myslím si, že cesta späť určite nie je. Pôjde k prísnejším zavádzaniam techniky, ktorá nás bude skenovať ešte viac, ako sme zvyknutí dnes,“ tvrdí.
Hektické i vzácne obdobie
Téma bezpečnosti nabrala po páde dvojičiek iný rozmer nielen pri bezpečnostných opatreniach na letisku. Stala prvoradou aj na najvyšších politických miestach. Andor Šándor sa na udalosti spred 20 rokov nepozerá iba z ľudského, ale i odborného hľadiska. Keďže bol v čase útokov na poste šéfa českej vojenskej rozviedky, nasledujúce dni, týždne i mesiace po útokoch neriešil vo svojej pozícii prakticky nič iné. V prvých chvíľach sa skloňovala tretia svetová vojna, nik nevedel, čo bude nasledovať.
„Pre mňa bolo rozhodujúci moment, keď som na druhý deň večer brífoval prezidenta Václava Havla a mohol som mu povedať, že Česku nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nebál som sa, že by prišla tretia svetová vojna. Nebolo ju totiž proti komu viesť. Nemôžete globálne bojovať proti skupine teroristov, o ktorých ani netušíte, kde sa skrývajú,“ približuje.
Šandor hovorí, že išlo o hektickú dobu, no zároveň vzácnu. „Celý rok som bol v hodinovej pohotovosti. No bolo to i obdobie akéhosi uspokojenia, že politici reálne počúvali a vnímali problémy, o ktorých sme im ako odborníci hovorili. Netrvalo to síce dramaticky dlho, išlo o pár mesiacov a po čase sa to vrátilo do normálu. Bolo to obdobie unikátne a nikdy naň nezabudnem,“ komentuje.
Otázkou je, či sa za 20 rokov svet vďaka spomínaným krokom zmenil a či je dnes bezpečnejší. „Hovorilo sa, že svet sa zmení, no ten sa mení stále. Nie je to tak, že je dnes diametrálne iný. Je totiž stále viac komplikovaný a nepredvídateľný,“ uvádza Šándor, ktorý ale zdôrazňuje, že pravdepodobnosť teroristického útoku na našom území je minimálna.
Odborník pripomína, že svet určite nie je bezpečný. Séria opatrení sa totiž nezačína na letisku, ale už v obývačke každého človeka. „Musíme sa sami seba spýtať, čo môžeme urobiť pred cestou. Je dobré vedieť, aké sú tam zvyky a čo nerobiť. Stačí ísť do Grécka a fotiť kasárne a máte problém. Mojou radou je - nechoďme nebezpečiu oproti. Správajme sa tak, že sme v danej krajine hosťom a hlavne buďme opatrní,“ dodáva.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
