Ľudia prídu niekedy z dovolenky zranení a majú nové problémy a nové negatívne emócie.
Podľa výskumu počas posledného roka výrazne stúpli konfilkty a napätie v domácnostiach. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak spustil projekt, ktorý má pomôcť rodinám v kríze. V teréne budú od začiatku roka 2022 fungovať rodinné poradne, od ktorých si minister sľubuje aj zníženie rozvodovosti.
Párová terapeutka Jolana Kusá zakladala v Československu prvé rodinné a párové poradne. V rozhovore hovorí, s akými problémami za ňou klienti chodia a prečo poradne neznížia rozvodovosť. Hovorí, že ľudia bývajú často sklamaní, pretože od poradcu očakávajú, že im poradí. Nie je to tak. Klientovi nepovie, aby sa rozviedol, ak vo vzťahu nie je násilie alebo závislosť. V každom prípade sa však človek musí rozhodnúť sám, ako naloží so svojím životom.
V rozhovore sa dočítate aj:
Prečo sa ľudia viac hádali počas lockdownu
Prečo je tretí až piaty deň dovolenky kritický
Ako komunikovať s partnerom
Ako fungujú rodové stereotypy vo vzťahoch
Prečo niektoré ženy ostávajú v násilnom vzťahu
Ako vyzerá párové a rodinné poradenstvo
Podľa online prieskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny (IVPR), ktorý trval od polovice mája 2020 do konca júna 2020, zažilo zvýšené napätie v domácnosti až 41,7 percenta respondentov a respondentiek, zvýšenie konfliktov 26,9 percenta a partnerské násilie 1,2 percenta. Súviselo to s pandémiou a lockdownom?
Súvisí to aj s pandémiou, pretože to spôsobilo veľkú zmenu v domácnostiach. Vo väčšine rodín sú latentné problémy. Latentné problémy sú také, keď ľudia chodia von, do práce, mimo domu spracujú časť problémov a keď prídu domov, už to majú spracované a prichádzajú aj s pozitívnymi informáciami. Hneď ako ostali doma, vytvoril sa uzavretý systém a latentné problémy sa dostali k slovu. Všetko si ľudia museli spracovať doma a problémy vybuchovali. Museli riešiť problémy, ktoré dlho tleli. Za normálnych okolností by možno ani nevybuchli.
Z toho vychádza, že čím sú ľudia dlhšie spolu, tým je to pre nich horšie.
Veľmi dobre vieme, že napríklad na tretí deň dovolenky treba dať pozor, lebo presne toto sa deje. Všetko, čo máte medzi sebou nevypovedané a nedoriešené, zametáte pod koberec, ale na tretí deň to začína byť kritické. To je skoro ako prírodná zákonitosť. O tomto my dávno vieme. Dovolenka je lepšia v tom, že zažívate nové veci, ste v novom prostredí, máte príjemný čas, ale aj tak ste spolu viac ako inokedy. Počas lockdownu to bolo ešte horšie, lebo ľudia boli spolu stále, ale nezažívali nové, zábavné veci. Naopak, zažívali ohrozenie, tlak strachu, obáv, hádky o prístup k tomu, ako to zvládnuť. Spolužitie sa zhoršovalo. Ja som si však všimla jednu zaujímavosť. Je tu trend sobášiť sa v neskoršom veku, po 35-ke až 40-ke a ľudia aj majú v tomto veku deti. Moji klienti z tejto skupiny zvládali latentné problémy lepšie. Ísť do vzťahov s dlhšími životnými skúsenosťami, s odolnejšou osobnosťou sa ukázalo ako prospešné pre vzťah v náročnej situácii.
Čím si to vysvetľujete? Keď vstúpili do manželstva, už boli vyzretejší a vedeli lepšie zvládať konflikty?
Áno. Vedia, o čom je život a že prináša aj ťažkosti. Dovtedy sa stretli s ťažkosťami aj v práci, v iných vzťahoch a to ich lepšie pripravilo na ďalšie ťažkosti, ktoré musia riešiť v aktuálnom vzťahu.
Vráťme sa späť k tým dovolenkám. Hovoríte, že tretí deň býva kritický. Čo majú partneri robiť v takej situácii? Riešiť konflikt na dovolenke?
Určite nie. Treba si vedieť spraviť odstup, ísť sám na prechádzku a ten druhý by nemal byť podozrievavý. Ľudia by mali byť informovaní. Mali by vedieť, že keď idú na dovolenku, tretí až piaty deň sú kritické a keď sa jeden chce ísť niekam sám utiahnuť, je to normálne. Treba si dopriať samotu a vzdialenosti tak, ako to ten druhý potrebuje. Ale je to problém, keď sa nezhodujú v potrebách. Toho druhého sa to môže dotknúť a problémy sa zacyklujú. Ľudia prídu niekedy z dovolenky zranení a majú nové problémy a nové negatívne emócie. Ona si povie: „Je to sebec, nezáleží mu na mne, nemá dosť ohľaduplnosti.“ On si povie: „Nerozumie mi, ideme zlou cestou.“ V poradni sme vždy mali v lete krivku hore.
Sú tí ľudia ešte viac sklamaní, pretože od dovolenky očakávajú skôr zblíženie?
Áno. Očakávania sú vysoké. Očakávajú, že sa to posunie. Ale ono sa to neposunie. Jeden si povie, že to ide riešiť, ale ich partner chce mať na dovolenke pokoj. Je naozaj umenie urobiť si dovolenku tak, aby bola príjemná, aby si oddýchli a aj, aby sa niekam vo vzťahu posunuli, aby boli na seba citliví a boli empatickí. To je niečo, čo sa musí vo vzťahu budovať od začiatku do konca: mať toho druhého v zornom poli, cítiť a ctiť si potreby toho druhého. Ak to majú obaja, vzťah funguje.
Boli páry, ktorým lockdown pomohol?
Štatistiky máme skôr o tých, ktorým to uškodilo. Kolegovia však popisujú aj také prípady, že ľudia na seba mali extrémne málo času a naraz zistili, že im je príjemne, keď majú na seba viac času, ale opäť, musí ísť o vyzreté osobnosti. Navzájom rešpektujú svoju pracovnú dobu, dobre si zorganizujú čas a zistia, že im je príjemne byť spolu. Rodičia museli byť aj viac s deťmi a niektorí zistili, aké je to úžasné, keď sa dieťaťu venujú a ono im dá príjemnú spätnú väzbu.
Sú ľudia, ktorí si počas lockdownu založili rodinu a všetko fungovalo, pretože aj muži boli na homeoffice a spoločne sa starali o deti. Teraz sa už veci pomaly vracajú do normálu, ľudia sa vrátili do práce. Nemôže sa stať, že ženy ostanú nemilo prekvapené, že veci zrazu nefungujú tak, ako boli zvyknuté?
Uvidíme to presne o pár mesiacov, ale určite budú niektorí sklamaní. Žena získala nádej, že už to bude takto fungovať a nadobudla dojem, že mužovi sa už aj zapáčilo tráviť viac času s deťmi a sem-tam niečo navariť, veľa chodili von s deťmi, niektorí začali športovať s deťmi, niektorí sa realizovali kreatívnymi hrami. Teraz sa to vracia k starej rutine. Ja sama som zvedavá, aké problémy sa pootvárali počas lockdownu. S tým treba niečo urobiť. Všetci sa nebudú rozvádzať, ale budú žiť horšie. Niekde sa dvihli očakávania, niekde však nie. Sú rodiny, kde muž pil, nemal prácu a celý deň ležal na gauči a okrikoval deti. Boli radi, keď niekam vypadol, ale počas lockdownu nemal kam. Najhoršie znášali, keď museli suplovať školu. Skutočne sú muži, ktorí to všetko nechali na žene. Sama som tomu neverila, kým som sa s takými ženami naozaj nestretla. Ona musela byť s deťmi, učiť sa s nimi, musela aj navariť obed či nakúpiť. Sú muži, ktorí svojim ženám odvrkli, že oni nepôjdu do obchodu, lebo nevedia, čo treba kúpiť. Ony doslova padali vyčerpaním. Sú to zvyčajne rodiny, ktoré sa nemôžu rozvádzať.
Obávajú sa, kam by išli s deťmi a nesú to ako svoj údel. Takýchto rodín máme ešte veľa. Ja nemám právo ich posudzovať, každý má právo žiť si svoj život. Ony vedia, že sú muži, ktorí pomáhajú v domácnosti, ale už aj ten koncept „pomáhania“ je nesprávny. Je to koncepcia, že je to ženina domácnosť a muž iba pomáha. Pred 50 rokmi sme veľmi vážne začali šíriť osvetu, že je to spoločná domácnosť dvoch ľudí a spolu ju obhospodarujú. Deti sú spoločné a spoločne ich majú vychovávať. Toto sa podarilo len čiastočne a uvedomujeme si to. Patriarchálny systém je veľmi konzervatívny a usadený. Darmo tu máme osvietenú a vzdelanú vrstvu, aj tak v možno v 60 percentách rodín fungujú tieto stereotypy. A týka sa to aj mladých ľudí, ktorí si to prinášajú z rodín.
Dá sa niekde ten vzorec správania preťať?
S tým si musí poradiť sám život. Máme tu veľké hnutie za tradičnú rodinu a, žiaľ, sú tam zahrnuté aj rodovo rozdelené roly v domácnosti. Pravda je taká, že je tu silný konzervatívny hlas proti tomu, čo sa my snažíme presadzovať a čo je už vo svete normálne. Pozrite sa do severských štátov. Oproti nim vyzeráme skoro ako iná rasa.
Vieme povedať, aký je trend v rozvodovosti alebo v rozpade vzťahov?
Stále mierne stúpa. Počas lockdownu sa to zastavilo, lebo ani súdy nefungovali ako predtým, ale teraz to znova vyskočí. Zároveň štvrtina párov žije bez manželstva. Tridsať percent detí sa rodí mimo manželstva. V severských štátoch je to polovica. Týmito kritériami už preto nevieme posudzovať rodiny. Aj minister práce Milan Krajniak hovorí, že spustia poradne, aby znížili rozvodovosť. To nezníži rozvodovosť, ale zlepší spôsob, ako sa ľudia rozchádzajú, aby menej ubližovali páru a deťom. Jednoducho, aby sa rozvádzali zdravšie. Už v 70. rokoch, keď sme začínali s poradňami, sme s úžasom zistili, že rozvodovosť to nezníži, napriek tomu to veľmi pomáha kvalite života. Dokonca to ani nie je možné. Poradenstvo je dobrovoľné a nikdy nikoho nemôžeme nútiť ísť na terapiu. A aj keď tam ľudia chodia, nemusia sa riadiť ničím, aj keď sa k tomu dopracujeme spoločne ako k najlepšej ceste.
Vidíte rozdiel v tom, ako riešia problémy zosobášené páry a tí, ktorí žijú v spoločnej domácnosti, vychovávajú deti, ale nie sú manželia? Majú manželia väčšiu motiváciu zotrvať vo vzťahu ako tí bez manželstva?
Áno. Celé vaše podvedomie si uloží záväzok, ktorý máte na papieri. Pokiaľ je to integrovaná osobnosť, tak je to pre ňu aj morálny, hodnotový a tradičný záväzok. Takže dá sa povedať, že zosobášení k tomu pristupujú zodpovednejšie. Avšak keď sa zodpovední ľudia rozhodnú, že sa nevezmú, aj to je zodpovedné rozhodnutie. Čo sa mi však nepáči, je to, že rozchody nezosobášených ľudí stratili pravidlá. Stáva sa napríklad, že jeden z partnerov nemá potrebu starať sa o dieťa, lebo sú „len“ partneri, pritom je to jeho dieťa tak isto, ako keby bol manžel. Niektorí k tomu pristupujú laxne, že veď len sme spolu dva-tri roky žili a vzišli z toho deti.
Veľmi ťažké to majú ženy z jednoduchších vrstiev. Je pre nich veľmi ťažké domôcť sa toho, aby otec dieťaťa platil výživné, alebo aby sa s dieťaťom primerane stýkal. Ide to do extrémov. Niektorí sa nestretávajú skoro vôbec a niektorí sú schopní vziať dieťa a odísť s ním preč a nerešpektujú žiadne zásady zdravého prístupu k dieťaťu, pretože výchova dieťaťa pre nich nie je na programe dňa. Takže áno, stále mám názor, že manželstvo má pozitívnu úlohu.
Štát sa rozhodol stúpajúce konflikty riešiť bezplatnými rodinnými poradňami, ktoré podľa slov ministra Milana Krajniaka zanikli v roku 2005. Myslíte, že tieto poradne pomôžu zlepšiť vzťahy?
Poradňa je vždy užitočná. Musím však povedať, že Milan Krajniak pri prezentácii rodinných poradní nehovoril úplnú pravdu. Fungovali od roku 1971 a volali sa Predmanželská a manželská poradňa. Od roku 1990 sa volali Centrum poradensko-psychologických služieb. Reforma štátnej správy bola veľmi nebezpečná. Opatrovateľskú službu nemohli zrušiť, ale poradenskú áno. Takže naraz na poradne neboli peniaze a hrozilo, že nás zrušia. Preto sme poradne zreformovali a založili sme Riaditeľstvo a metodický odbor Centra poradensko-psychologických služieb pri Mnisterstve práce. Tak sme to udržali od roku 1990 do roku 2005. Fungovalo to výborne, len centrálne riadenie z Bratislavy má aj slabiny. Navyše, v roku 2005 prišla ďalšia reforma a stále neboli peniaze na poradne. Poradne boli transformované na Referáty poradensko-psychologických služieb. Nikdy neboli zrušené, ale to Milan Krajniak nepovedal.
Doteraz tie referáty nájdete. Svojho času ich bolo aj 68. Sú slušne vybudované. Sami sme si napríklad organizovali vzdelávanie, vydávali odbornú literatúru, lebo veľa odbornej literatúry v slovenčine nebolo a dodnes z toho ťažíme. Dnes je, samozrejme, tých referátov menej a zrušili aj sociálnu pracovníčku, ktorá prijímala klientov a objednávala ich ku psychológovi. Kedysi sme mali v pôvodných poradniach aj externých odborníkov ako gynekológa, genetika, právnika. Takže vtedy sme problémy vedeli riešiť komplexne. Keby tam bol náznak, že minister Krajniak sa ide vrátiť k tomuto systému, tak ho aj pochválim. Lenže on popri referátoch, kde pracujú ľudia s mnohoročnými skúsenosťami, ide robiť nové poradne. Odborníci, ktorí sú tam na túto prácu, sa len budú prizerať.
Takže hoci ministerstvo má skúsených odborníkov a má aj vybudovanú sieť, ide robiť nový projekt s novými neskúsenými ľuďmi?
Ľudí stále hľadajú. Bolo by poctivé, keby sa tieto referáty znova transformovali na poradne. Tam sú tí odborníci.
Čo robia dnes?
Úrady sa ich snažia využiť na komplikované rozvody. Riešia úpravu práv a povinností rodičov voči dieťaťu pri rozvode a robia prípravu na zverovanie detí do náhradnej starostlivosti. To, čo úrady potrebujú, tak to robia prevažne tieto referáty. Na dobrovoľnú činnosť, na poradenstvo pre ľudí z ulice, tam už nie je priestor. Je to paradoxné, lebo oni mali záujem o poradenstvo. Nechcem povedať, že tieto nové poradne sú zbytočné. Z mojej skúsenosti každá poradňa je dobrá, ale toto mi príde ako plytvanie. Skúsení ľudia by chceli robiť poradenstvo a budú to robiť noví ľudia, ktorých budú znova školiť a vzdelávať. Navyše, je to projekt do roku 2023. Takže polroka ich budú vzdelávať a rok možno budú robiť a potom nevieme, čo bude. Potenciál, ktorý tu máme budovaný desaťročia, sa stráca a môže sa úplne stratiť.
Poradne teda v nejakej forme stále fungujú. Vedia o nich ľudia?
Ľudia o nich veľmi nevedia a sami si ich musia vyhľadať. Sú väčšinou skryté. Kedysi sme mali na veľa miestach rodinné domy, pretože sme presadzovali teóriu, že ľudia, ktorí idú do poradne, by nemali chodiť na úrad. Potom sa urobil presný opak. Všetky poradne stiahli na úrady práce, aby nemuseli platiť nájmy za domy a priestory v pekných prostrediach. Napríklad, mali sme domy v Galante, v Revúcej a toto všetko padlo. Ľudia teraz sedia na úradoch, kde sa vyplácajú aj dávky a volá sa to referát. Tam ľudia nepôjdu. S tým treba niečo systémovo urobiť. Nový projekt ministerstva to systémovo nerieši.
Ako vyzerá poradenstvo?
Poradenstvo sa vyznačuje tým, že vám neporadí. Ľudia aj zvyknú byť sklamaní, že oni sem prídu po radu a ja im nemôžem radiť. Akurát prednedávnom som mala online poradňu s jednou klientkou, ktorá nevie, či má zostať so svojím mužom, lebo už stavajú dom a majú dva úvery, ale ona sa tam necíti dobre, lebo je tam jeho rodina a jej rodina je ďaleko a navyše, pred niekoľkými mesiacmi objavila nejakého muža, s ktorým si píše. Ona už k svojmu mužovi nič necíti a nevie, či s ním má ostať. Mňa sa spýtala, či pri tom novom mužovi nájde šťastie. Povedala som jej, že to jej povie len veštica, nie poradkyňa.
Čo jej môžete povedať?
Môžem jej povedať, ako sa má pozerať na tento problém a aké má možnosti vedieť sa lepšie rozhodnúť. Poradila som jej aj to, že kým sa ešte nevie takto pozerať na problém, nech začne meditovať a nech sa naučí spojiť sama so sebou a raz ten problém vyrieši. Keď sa naučí počúvať sama seba, svoje pocity a hodnoty, tak jedného dňa bude vedieť, či chce s tým mužom ostať a budovať ďalej ich vzťah. My pracujeme takto: Nedávame rybu, ale udicu. Nemôžem jej povedať, že s ktorým mužom to vyzerá lepšie. Dospelí ľudia musia vedieť preberať zodpovednosť. Zodpovednosť je aj rozhodnúť sa. Avšak vždy sa musíte rozhodnúť najlepšie pre seba. Seba musíte mať na prvom mieste. Ľudia chcú, aby ste za nich rozhodli a sú poctivo presvedčení, že ja im poviem, čo je dobré a čo je zlé. O tomto rozhodnúť nemôžem. Môžem len povedať, že biť deti je zlé, ale neviem, či je lepšie, aby odišla od svojho muža. Poradenstve je o tom, že vás sprevádzam procesom naučiť sa robiť svoje rozhodnutie a prijať zaň zodpovednosť. Každý to dokáže. Každý je vybavený zdrojmi, každý nejako cíti, má niečo naučené z rodiny. Na tomto vieme pracovať.
Je dôležité aj to, z akého prostredia klient pochádza?
Áno. Či chceme alebo nechceme, niečo máme naučené. Keď príde nová situácia, siahame do svojho podvedomia. Veľa žien si hovorí, že nebudú k svojim deťom také, aké boli ich mamy a všetko budú robiť inak. Príde prvé dieťa a každá sa prichytí aspoň pri jednej veci, že ju robí tak isto ako jej mama. Máme to uložené hlboko v sebe. Nestačí odmietať to staré, my si musíme vedieť vybudovať aj nový systém. Vedieť, aké máme očakávania a vedieť ich sformulovať. To platí všeobecne. Človek si myslí, že keď ho druhý miluje, vie, čo potrebuje. Manželia si to myslia ešte viac. Mala som dvojicu, ktorá spolu žila štyri roky, zobrali sa, mali dieťa a on bol prekvapený, že to zrazu nefunguje. Keď prišiel domov, stále bola v obývačke žehliaca doska, všade detské veci, ona nemala čas nakúpiť, takže on musel ešte po práci ísť do obchodu.
Pýtala som sa ho, ako to fungovalo tie štyri roky, čo spolu žili. On sa zamyslel, že dieťa ešte nemali, takže ani nežehlili tak často a on keď išiel domov z práce, tak skočil do obchodu nakúpiť. Tak som sa ho pýtala, prečo je prekvapený. Veď to funguje tak ako predtým. On vyslovil geniálnu vetu: „Ja som si myslel, že keď bude manželka, tak sa bude správať inak.“ On sa počul a priznal, že hovorí hovadinu. Ľudia si myslia, že manželka a manžel sú funkcie a my im nemusíme hovoriť, čo chceme, lebo oni to musia vedieť, lebo majú „manželské radary“, ale nemajú. Preto je dôležitá komunikácia, aj keď je ťažká. Komunikácie o emóciách sa ľudia boja. Boja sa, že zistia, že sú odlišní. Spočiatku by pritom stačilo, keby sa bavili o hraniciach.
Čo to znamená?
Človek by mal druhému vedieť povedať, čo neznesie. Napríklad, niekto povie, že neznesie neveru a že v prípade nevery odchádza zo vzťahu. Alebo povedať: „Nepáči sa mi, keď o mne v partii žartuješ.“ Pokiaľ má každý vyhranené veci, tak by ich mal komunikovať. To sú hranice. Keď sa o nich nerozprávate, hranice sa prekračujú, snažíte sa byť tolerantná a presviedčate sa, že on to myslí dobre a musíte sa s tým naučiť žiť, ale raz to vybuchne. Umenie zaobchádzať so vzťahom je priebežne si hovoriť, okrem tých krásnych slov lásky, aj kedy ste sa necítili dobre.
Dôležitý je aj spôsob komunikácie. Celé umenie je komunikácia „ja“ spôsobom. Takže by ste nemali hovoriť: „Ty si včera povedal toto a naštval si ma!“. Namiesto toho povedať: „Cítila som sa zle. Keď ťa môžem poprosiť, nerob to nabudúce.“ Toto učíme dvojice. Už deti na školách by mali mať hodinu asertívneho správania. Ľudia potom prichádzajú na to, že sa zbytočne zraňovali. Manželia nemajú krištáľovú guľu, musia sa primerane rozprávať.
Ako vyzerá párová terapia? Stáva sa, že si manželia povedia niečo prvýkrát až pred vami?
Naučila som sa, že pokiaľ mám na sedení len pár, nikdy sa nedozviem podstatu. Pretože to, ako hrali vo vzťahu, že sú tolerantní, veľkorysí a adaptovaní, tak isto to hrajú aj na terapii. Hovorím s nimi chvíľu spolu a aj osobitne. Keď hovorím s každým zvlášť, viac sa dozviem a aj to ide rýchlejšie. Darmo sa budem pýtať, kde máte problém. Často sa stáva, že každý má úplne iný problém. Mne však povedia aj veci, ktoré by si pred sebou nepovedali.
Ako vyzerá rodinná terapia?
Na rodinnú terapiu prídu všetci z rodiny. Niekedy je ťažké ich tam dostať. Dôležité je aj vidieť, kto príde s kým, ako si sadnú, ako sa správajú. Spomínam si na jeden prípad. Žena mala manžela, s ktorým mala syna, a ešte jednu dcéru z predchádzajúceho manželstva. Hovorila, že on sa o ňu nestará a je to na ňu veľa. Mala som možnosť vidieť, ako prišli na terapiu. Muž držal za ruku svoju nevlastnú dcéru a medzi nimi ešte bol aj syn. Sadli si, deti sme dali vedľa, kde sa im venovala sociálna pracovníčka. Dievčatko nakreslilo obrázok, prišla k nám a dala ho nevlastnému otcovi. Tam som videla, že nie je pravda, že on sa o ňu nestará. Nestačí teda, aby mi hovorili o ich emóciách, ale vnímam aj to, ako sa správajú.
Dá sa robiť rodinná terapia, keď ostatní odmietajú prísť a záujem má len jeden člen?
Áno, ale máte len jednostranný obraz a tie chýbajúce časti si treba domaľovať a neveriť tomu úplne presne. Každopádne môžem pracovať aj s jedným človekom, ktorý chce zmeniť rodinu alebo pár. Systémová teória hovorí, že keď sa zmení jeden prvok, mení sa celý systém. Keď prídete len vy, dohodneme sa na niečom a bude jednoznačné, kde môžete vy urobiť zmenu alebo komunikovať zmeny, začnete sa správať inak a pohnete systémom. Pohnete svojím partnerom. Takže keď váš partner nechce ísť do poradne, nevadí. Choďte vy a začnite to riešiť. Potom si môžete povedať, že ste pre to urobili všetko a môžete mať čisté svedomie.
Sú prípady, keď poviete, že na tomto vzťahu sa už nedá pracovať a bude najlepšie sa slušne rozísť?
Áno, keď je vo vzťahu násilie, alebo keď je vo vzťahu psychopat, pretože osobnosť neviem zmeniť. Keď je vo vzťahu násilie, je to jeden z mála prípadov, keď hovoríme klientom, aby z toho vzťahu odišli, pretože je to škodlivé pre nich aj pre deti. Podobne náročné vzťahy sú aj so závislými ľuďmi. V poslednej dobe sa stretávame so závislosťami od hier. Vyciciava to energiu. Nikdy im však nepoviem, aby sa rozviedli. Poviem im len, že s týmto vám neviem pomôcť. Vysvetlím im, ako sa vyvíja násilie a ako funguje cyklus násilia. Pracujem aj s týranými ženami a hovorím im opatrne, že toto je jeden z mála prípadov, keď hovoríme, že manželstvo by bolo lepšie ukončiť. Samozrejme, nakoniec je to len ich rozhodnutie.
Sú ženy, ktoré takéto manželstvo berú ako svoj údel a nechcú z neho odísť?
Áno. Teraz máme zaujímavý úkaz. Štatisticky nám vyskočili rozvody ľudí nad 60 rokov. Ženy ostávali v manželstve kvôli deťom a vychovali ich s problémovými mužmi. Keď deti dorastajú, násilie v rodine sa rozkladá. Muž buzeruje deti, sčasti sa ventiluje v práci či v krčme. Potom deti odídu a priestor sa vyprázdni. Muž ide do dôchodku a násilie si vybíja na žene. Časť týchto žien to prestala brať ako svoj údel a rozvádzajú sa. Často vtedy utekajú k dospelým deťom. Stretla som sa s prípadom, že syn zobral k sebe do Bratislavy mamu z Oravy. Nevedeli, čo ďalej, lebo ona veľmi v Bratislave nechcela ostať, ale nemala kam ísť. Veľa žien takto ostalo v Bratislave alebo v inom väčšom meste. Po rozvode nasleduje majetkovo-právne vyrovnanie, a tak prinútili muža predať ich dom a psychicky sa z toho pozbierali.
Lenže je veľa žien, ktoré to nevedia prekonať a vyčítajú si, že čo s tým mužom len bude. Ale učia pristupovať k tomu tak, že ich muži sú dospelí ľudia a nie ich deti. A na prvom mieste mať seba, nie sebecky, ale sebazáchovne. Už je veľká skupina žien, ktoré to dokážu, rozvádzajú sa a odchádzajú. Postupne si nájdu prácu a bývanie. Stále je však veľa takých, ktoré neutekajú a berú to ako svoj údel. Tento prístup, že žena je na to, aby pod širokú sukňu skryla všetky problémy rodiny, sa tu stále drží a niektoré skupiny to tu stále pretláčajú. V 90. rokoch sa KDH pokúsilo presadiť, aby ženy ostávali doma, aby nemuseli popri deťoch ísť naspäť do práce. Tým ženám to však nevyhovovalo. Chcú byť zamestnané mimo rodiny. Pokrok sa nedá vrátiť späť. Vývoj nie je vymyslený. Opiera sa o prirodzenosť človeka, ženy. Žena, ktorá chce žiť podľa tradičného rozdelenia úloh, nech sa páči, môže. Ale nemôže to byť vnútené ako norma pre všetkých. Postoje a prístup k životu by si mal každý tvoriť. To je zodpovednosť za vlastný život. To učím svojich klientov. Každý si musí vytvoriť svoj vlastný domov. Zakladať si rodinu znamená byť dospelým. Veľa ľudí je nezrelých a nedošlo im, že najdôležitejšie je to, ako vedú svoj život a že veľa majú vo svojich rukách.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
