Hovorí klinický psychológ Dušan Kešický.
Odhalenia novinárov, ale aj českých filmárov, ktorí natočili film V sieti, ukazujú, že kontaktovať deti prostredníctvom internetu je veľmi jednoduché. Dievčatá, ktoré vo filme hrali 12-ročné školáčky, si písali s dospelými mužmi, ktorí im posielali svoje nahé fotky, na videu pred nimi masturbovali a niektorí ich vylákali na osobné stretnutie.
Klinický psychológ Dušan Kešický, ktorý takýchto mužov vyšetruje, hovorí, že nie každý, kto má záujem o kontakt s maloletými, je aj pedofil. Tých je podľa neho v spoločnosti veľmi málo. Ide skôr o mužov, ktorí nedokážu nadviazať vzťah s dospelou ženou a hľadajú spôsoby, ako uspokojiť svoje potreby.
Dodáva, že ak sa niečo také dieťaťu stane, na vine je rodič. Tí si veľakrát myslia, že za dverami izby sú ich deti viac v bezpečí ako vonku v parku. V dnešnej dobe je však opak pravdou.
V poslednej dobe vidíme, že dostať sa k maloletým deťom na internete je pomerne ľahké. Dá sa o všetkých sexuálnych predátoroch, ktorí kontaktujú deti, hovoriť ako pedofiloch?
Ak niekto zneužíva deti, nemusí byť pedofil. Buď je pedofilne motivovaný alebo nepedofilne motivovaný. K tým, čo elektronicky oslovujú deti, pribúdajú aj tzv. experimentátori. Vzrušujú ich jednak reakcie dievčat a v skutočnosti sa s nimi naozaj nemusia nikdy stretnúť a potom sledujú seba, že čo to s nimi robí. Takže tí ktorí zneužívajú deti, sú buď pedofili, oni majú deviáciu alebo nepedofili, to môžu byť napríklad alkoholici, narkomani, psychopati, ale aj ľudia s demenciou, starí ľudia, ľudia s mentálnym deficitom. Na internete si pod rúškom anonymity môžu skúsiť niečo, čo by si nemohli dovoliť v reálnom živote. Boli by konfrontovaní so svojou hanbou a prísnejším spoločenským dohľadom, ale aj príležitosti súkromného intímneho styku sú v realite obmedzenejšie.
Prečo sa tí nepedofilne motivovaní zameriavajú na deti?
Nemôžeme povedať, že sa zameriavajú na deti. Oni nepreferujú deti. Kolíšu v sexuálnom priestore a vyhľadávajú rôzne objekty, ktoré sú dostupné. Obyčajne sa hendikepovaný človek ťažko zoznamuje a má sťažený prístup k uspokojovaniu svojich sexuálnych potrieb, a preto loví vo vodách, kde sa zdá, že je tie „ryby“ možno ľahšie chytiť. To sú práve deti.
Jednoducho povedané: Nevedia „zbaliť“ dospelú ženu, tak vyhľadávajú deti?
Áno. Oni by za normálnych okolností dali prednosť dospelej žene. Preferujú dospelých ľudí. Ale dospelí kriticky zvažujú, s kým pôjdu do vzťahu a ohrozujú „sebaobraz“ páchateľov. Dospelý objekt všeličo chce, napríklad chce, aby podal primeraný sexuálny, pracovný, materiálny výkon. Dospelí vyžadujú od partnerov istú pozornosť. On sa bojí, že v tom zlyhá. Bojí sa, že dotyčná žena sa na neho pozrie a utrúsi niečo, čo už veľakrát zažil, čo ho urazí. Medzi deťmi sa stáva malým bohom. Dokáže dieťa oblbnúť, všeličo mu nasľubuje a dieťa nie je schopné to kriticky zhodnotiť. Deti, teda nezrelé objekty, nenarúšajú „sebaobraz“. Takíto ľudia hľadajú spravidla len sexuálne uspokojenie. Pedofili hľadajú aj vzťah a dieťa je pre nich akoby partner. Pedofili málokedy bývajú zlí k deťom. Oni si ich vedia získať inak.
Pedofili presvedčia samých seba, že deťom pomáhajú
Uvedomujú si tí nepedofilní predátori, že deti nie sú duševne zrelé a svojím konaním im môžu veľmi ublížiť?
Uvedomujú si to menej. Sú to ľudia, ktorí majú poruchu osobnosti, majú mentálny deficit alebo konajú pod vplyvom alkoholu či drog, sú to ľudia, ktorí sú nejako hendikepovaní. Ak majú niečo z toho, ich schopnosť si čokoľvek uvedomiť je limitovaná. Napríklad, ľudia s disociálnou poruchou, laicky ich nazývame psychopati, tak oni majú oslabené sociálne cítenie a neuvedomujú si to. Nemusíme ani chodiť ďaleko po príklad. Aj ľudia, ktorí nepáchajú túto činnosť, si myslia, že trauma pre dieťa spočíva hlavne v tej fyzickej rovine, že do neho prenikne penisom a povedia „On ublížil mojej dcérke.“ Ale to zásadné ublíženie je niekde inde. Je v psychike. Spočíva v tom, že sa aktivuje niečo, čo sa aktivovať nemalo. Psychosexuálny vývin dieťaťa bol narušený a toto je zásadné. Na dieťa môže spoza kríka vyskočiť zlodej a tiež mu spôsobí istú traumu. Ale nie je taká závažná ako prenikanie do sexuality vo veku, keď sa jeho sexualita nemá spájať so sexualitou inej osoby.
A uvedomujú si to pedofili?
Neuvedomujú si to pedofili, ktorí presvedčili sami seba, že tým deťom pomáhajú. Ja som stretol veľa pedofilov, ktorí deťom pomáhali. Pomáhali im v škole, kupovali im veci, nosili ich na výlety, hladkali ich po hlave.
Sú prípady, keď sa takto pedofil „stará“ o dieťa, ale neprenikne do jeho sexuality?
Viete si predstaviť, že muž žije so ženou a neprenikne do jej sexuality? Dieťa je pre pedofila to isté ako pre normálneho muža partnerka. On s tým dieťaťom nie je len tak. Keby tam nebol sexuálny motív, tak ho nevyhľadáva. Avšak nemusí tam dôjsť k sexuálnemu styku. Môže ísť o dotyky, o prezliekanie či umývanie a podobne.
Kedy si dieťa dokáže uvedomiť, že ide o zneužívanie?
Dieťa si to neuvedomuje. Dieťa si uvedomuje, že je hladné, že ho niečo bolí a že mu ujo nadáva. Neuvedomuje si, prečo ho niekto hladí po zadku. Pre samotné dieťa to nemusí byť nepríjemné. Preto je scestné sa pri takýchto prípadoch zaoberať tým, či dieťa utrpelo traumu. Traumu v zmysle reakcie na stres neutrpelo. Veď žiadny stres nezažilo. Následky sa prejavia neskôr. Zrazu v pätnástich rokoch začne dievča trpieť úzkosťami, začne sa rezať, začne mať problémy s mužmi a nikto nechápe, čo sa deje. To sú úzkosti, ktoré vznikajú v dôsledku rozporov, ktoré vznikli v období, keď vzniknúť nemali.
Ako ste na začiatku povedali, z tých, čo kontaktujú online deti, je len časť pedofilov. Je to teda mylná predstava, že nám rastie počet pedofilov v spoločnosti?
Pedofilov je minimum v spoločnosti. To, že si ľudia myslia, že ich je veľa je pre to, že sa nerobí osveta a nerozumejú tomu. Ľudia nie sú odborníci, nemajú to prečo vedieť. Nakoniec, oni si povedia, že mne je jedno, ako sa to volá, nemá čo obchytkávať deti a všetkých nazývajú slovom pedofil. My psychológovia to však musíme rozlišovať a pomenovať rôznymi názvami a má to svoj odborný dôvod.
Dnes sa už pedofil neskrýva za kríkmi ani v parku
Muži, ktorí vyhľadávajú deti na internete, sa nesprávajú rovnako. Niektorým stačia fotky, niektorí si chcú len písať, iní chcú rovno osobné stretnutie. Čo spôsobuje to, že sa inak správajú?
Ich potreby a ich limity. Ak je niekto stiahnutý a bojí sa kontaktu, tak jemu stačí, že od živého dieťaťa dostane fotku. To je to isté, ako keď hanblivý muž chodí na zoznamky, akože sa zoznamuje so ženami, ale zoznamuje sa s nimi len do okamihu, keď sa má s nimi stretnúť. Mnohé ženy hovoria, že si písali s mužom, všetko bolo v poriadku, vymenili si fotky a keď už sa mali stretnúť, zrazu sa muž odmlčal. To je jeho limit. To isté majú ľudia vo vzťahu k deťom. Nie každý sa chce nutne stretnúť s dieťaťom.
Niektorí tým aj argumentujú, že veď iba sme si písali, nikoho som sa nedotkol. Zbavuje ich to viny?
To závisí od toho, o čom si písali. V každom prípade je nápadné, keď si 40-ročný muž píše s 13-ročným dievčaťom. O čom si tak asi mohli písať? Predstavte si, že by ste si vypisovali s 12-ročným chlapcom. Ani si neviete predstaviť, o čom by ste sa tak spolu mohli baviť. Hneď ako si všimnem, že niekto sa kamaráti s maloletými, tak je to pre mňa nápadné. Vyšetril som stovky ľudí okolo 40 rokov, ktorí si na internete vytvorili komunity, ktoré sa skladajú z 12 až 14-ročných chlapcov. Oni mu nahrádzajú bežný kontakt. Začne sa to miešať so sexualitou a v rámci svojho emočného naplnenia ich využijú aj sexuálne. Nemusia sa nevyhnutne stretnúť osobne. Stačí, že si ich predstavuje a masturbuje pri tom.
Vieme povedať, ako najčastejšie sa sexuálni predátori dostanú k deťom?
Presné štatistiky nemáme, ale vieme, že dominantné sú komunikačné kanály, ktoré sú príslušné danej dobe. Pred 50 rokmi bol komunikačný kanál parčík pred školou. Dnes je to internet. Dnes sa záujemca o maloleté sexuálne objekty nemusí skrývať za kríkmi v škole. Môže sedieť v pohodlí domova za počítačom a je tam ešte aj menej nápadný.
Napriek tomu sa veľa rodičov bojí pustiť svoje deti von a myslia si, že doma sú v bezpečí a pritom za počítačom na nich môže číhať väčšie nebezpečenstvo ako vonku.
Nebezpečenstvo za počítačom je mnohonásobne vyššie. To sa nedá porovnať. Pravdepodobnosť, že sa dieťaťu stane niečo v parku pred školou, je veľmi malá. Ale dieťa, ktoré sedí v izbe za zatvorenými dverami, kde všeličo stvára za počítačom, je v nebezpečenstve. Rodič je pritom paradoxne spokojný, že jeho dieťa je doma a nebehá po vonku.
Nie každý pedofil ubližuje
Vo svojej praxi vyšetrujete ľudí, ktorí sú podozriví zo sexuálnych trestných činov. Ako ich vyšetrujete?
Skúmam ich osobnosť, ich psychosexuálny vývoj a vyšetrujem ich prístrojom phalopletyzmograf. Premietam im podnety a na penise majú sondu, signál ide do počítača a ten ukazuje, na čo reaguje, čo ho vzrušuje.
Čo má byť záverom vašich posudkov? Aké postavenie majú v procese vyšetrovania a dokazovania viny?
Ja mám opísať jeho osobnosť, či vykazuje znaky, ktoré sú rizikové vo vzťahu k posudzovanému prípadu. Neskúmam, či niečo urobil, alebo neurobil. To ja nemôžem vedieť, to je predmetom dokazovania. To, že ja poviem, či ten človek je viac rizikový alebo menej, je jeden z dôkazov, ktoré sudca vezme do úvahy. Na základe psychologického posudku sa nedá odsúdiť človek. Vyjadrujeme sa aj k tomu, aká je pravdepodobnosť, že sa človek zmení a čo je potrebné na to, aby sa zmenil. Tomu sa hovorí resocializačná prognóza a podmienky resocializácie.
A to môže mať vplyv na dĺžku trestu.
Na dĺžku aj formu trestu. Jemu ako súčasť trestu môže byť uložená ochranná liečba. Psychiater z medicínskeho pohľadu posúdi, či sa dá dosiahnuť liečbou zmena. Porucha osobnosti je neliečiteľná a zbytočne bude v nemocnici.
Takže viete aj posúdiť, či porucha u človeka je trvalá, alebo sa to dá psychologickou pomocou liečiť?
Áno, ale treba rozlišovať ochrannú liečbu a psychoterapiu. Ak niekto trpí deviáciou, u neho sa nariaďuje liečba a tá sa vykoná v zariadení na to určenom. Napríklad by sa mohla vykonať v detenčnom zariadení, ktoré u nás neexistuje a títo ľudia sú na normálnych psychiatriách a po čase ich pošlú preč.
Je možné, že aj pedofil si uvedomuje svoje činy, pôjde sa liečiť a už nebude opakovať pedofilné správanie?
Samozrejme. To, či pedofil pácha trestnú činnosť, je to isté ako u iných ľudí. Každý človek je vystavený istému pokušeniu. My tým pokušeniam spravidla odolávame, ale niektorí neodolávajú. Sú pedofili, ktorí nič nepáchajú, ale trpia celý život. Doma si pozerajú fotky detí, ktoré získali nelegálne, ale deťom neubližujú. Je predmetom diskusie, či by pedofili nemohli mať k dispozícii počítačové systémy, ktoré dokážu namodelovať falošné fotky detí. Fotky detí, ktoré ja ukazujem ľuďom počas vyšetrenia, tiež nie sú fotky reálnych detí. Vznikli počítačom umelo, ale sú na nerozoznanie od reálnych detí. Nevidím dôvod, prečo by pedofili nemohli mať takéto fotky, čím by si uspokojovali svoje potreby a klesala by pravdepodobnosť, že niekomu ublížia. Sú takí, ktorým to bude stačiť a sú takí, ktorým to neposkytne dostatočné vzrušenie a spáchajú trestný čin, dostanú trest. Ale my musíme tým ľuďom pomáhať. Môžu za to, čo robia, ale nemôžu za to, akí sú, aj keď spoločnosť tomu úplne nerozumie. Stretol som sa s názorom, že pedofili majú sedieť v base a nie byť liečení.
Ako sú na tom tí, ktorí nedokážu nadväzovať vzťahy, tak oslovujú deti, ale nie sú pedofilmi. Im dokáže pomôcť psychologická pomoc?
Psychoterapia im určite pomôže, ale je to dlhodobá niekoľkoročná záležitosť. Tu treba tiež vyriešiť to, že kto to zaplatí. Pri súčasných cenách je pre štandardne zarábajúceho človeka dlhodobá terapia finančný problém. Na terapiu musia chodiť pravidelne niekoľko rokov. Nikdy sme z muža, ktorý sa opatrne zakráda za ženami, za tri mesiace neurobili casanovu. Ani to úplne nie je naším cieľom. Stačí, že nemá úzkosti, keď ho osloví žena, napríklad predavačka v obchode.
Obeťami sú deti, o ktoré sa nikto nezaujíma a môžu byť aj z botahých rodín
Pozrime sa ešte na obete sexuálneho násilia medzi deťmi. Existuje niečo ako „typický“ profil obete?
Sú to väčšinou deti, ktoré nemajú naplnené emočné potreby. To sú deti zo všetkých sociálnych vrstiev. Od najchudobnejších po najbohatšie. Všetky majú jedno spoločné: Trpia nedostatkom príjmu pozitívnych emócií od svojich najbližších. Ľudovo sa tomu hovorí, že sa o nich nikto nezaujíma. Uvediem príklad. Rodičia prídu za dieťaťom: „Janíčko, poď sem, tu máš novú vetrovku, otecko ti ju kúpil a teraz bež pekne do izby sa hrať.“ Je tam síce navonok pred súdom dokázaná starostlivosť, pretože vetrovka stála 300 eur, ale v skutočnosti tomu dieťaťu nič nedal. Vôbec nič. Svedomie si vyžehlil materiálnym darčekom.
Nemôžu sa obeťou stať aj deti, o ktoré sa rodičia starajú a zaujímajú sa o ne, ale chcú objavovať svoju sexualitu, no s rodičmi sa o tom hanbia rozprávať, tak idú na internet, kde natrafia na cudzieho muža, ktorému sa chcú zdôveriť? Je to vždy vina rodičov?
Ak je všetko v poriadku vo vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom, tak súčasťou tohto poriadku je aj riešenie ich zvedavosti. Ak to deti chcú riešiť živelne mimo dosahu rodičov, niečo v poriadku nie je.
Takže rozhovory o sexualite by mali iniciovať rodičia, aj keď je to deťom trápne a hanbia sa.
Áno, ale fakt je ten, že deti sa nehanbia. Je to ich prirodzená zvedavosť a hanbu im vkladáme my, keď im hovoríme „Ty máš na to ešte čas.“ „Janko, o týchto veciach sa ešte nerozpráva, si na to ešte malý.“ Akúkoľvek otázku, ktorú sa dieťa spýta, treba zodpovedať. Primerane veku, ale treba mu ju zodpovedať. Keď to rodič nezvláda, vytvára v dieťaťu niečo tajuplné, za čo sa bude hanbiť a bude to riešiť mimo rodiny.
Majú sa deti, ktoré sú obeťami sexuálneho násilia, kam obrátiť?
Ak si neuvedomujú, že sú obeťou, nevyhľadávajú pomoc. Na linku domáceho násilia tiež volajú ženy, ktoré si uvedomujú, že sú obeťami. Nie každá si to uvedomuje. Ak je dieťa zneužívané manipulatívnymi technikami, nemá prečo vyhľadávať pomoc, pretože má dojem, že sa o neho ten človek pekne stará. Skôr tu stojí otázka tak, že kde sú rodičia, keď ich dieťa má blízky vzťah s niekým cudzím a oni o tom nevedia. A druhá otázka je, že čo urobili rodičia preto, aby dieťa vedelo rozpoznať, že sa mu deje niečo zlé.
A čo v prípade, že už si dieťa uvedomuje násilie, napríklad je vydierané násilníkom, že zverejní jeho fotky a komunikáciu. Máme pre tieto deti bezpečnú sieť?
Základná sieť sú rodičia. Pokiaľ je rodič zneužívateľom, tak je to veľmi „zapeklitá“ vec. V takom prípade potrebujeme funkčné číslo, na ktoré môžu obete zavolať. Myslím si, že nepotrebujeme 20 organizácií, stačí jedno číslo a jeden funkčný systém.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
