Veľké zatýkanie podľa neho svedčí o tom, že organizovaný zločin ovládal kľúčové pozície v bezpečnostných zložkách aj nemalú časť justície.
Investigatívny novinár Marek Vagovič sa dlhé roky venuje kauzám, za ktoré dnes sedia vo vyšetrovacej väzbe sudcovia, policajní funkcionári a v neposlednom rade už aj oligarchovia. Prednedávnom vydal druhé pokračovanie knihy Vlastnou hlavou, v ktorej sa spätne vracia k pozadiu tretej vlády Roberta Fica a udalostiam po vražde jeho kolegu Jána Kuciaka. „Ľudia, ktorí ju už prečítali, mi hovoria, že v takto koncentrovanej podobe z toho ide hrôza,“ tvrdí.
V rozhovore sa dozviete aj:
Čo hovorí na zadržanie Jaroslava Haščáka
Či môže NAKA zaklopať aj u politikov
Ako komentuje tvrdenia, že sa zatýka na politickú objednávku
Či v knihe zachytil všetko, čo chcel
Ako vnímal rozsudok v kauze vraždy Jána a Martiny
Sme svedkami toho, že na Slovensku končia v putách takmer každý týždeň vplyvní sudcovia či policajní funkcionári. Čakali ste takýto vývoj alebo vás prekvapila intenzita zásahov?
Myslím, že to prekvapilo každého na Slovensku. Dnes máme väzobne stíhaných už dvoch bývalých policajných prezidentov, čo je zrejme celosvetový unikát. NAKA zatkla viacero ľudí z najvyšších mocenských štruktúr štátu, ale aj vplyvných oligarchov s politickým krytím.
Čo to svedčí o krajine?
Že počas vlád Roberta Fica ovládal kľúčové pozície v bezpečnostných zložkách aj nemalú časť justície organizovaný zločin. Samotný fakt, že mafia sa snaží prenikať hlboko do útrob štátu, nie je až taký prekvapivý. Deje sa to aj v iných krajinách. Predstavitelia podsvetia si chcú podchytiť dôležitých ľudí a často sa im to aj darí.
Miera prepojení, ktorá dnes vychádza najavo na Slovensku, je však vážny precedens. Niečo podobné sa možno dialo len v Taliansku alebo v Kolumbii. V Rumunsku alebo v Chorvátsku už boli odsúdení aj vysokopostavení politici. V tomto smere ešte ťaháme za kratší koniec, no rozsah kolaborácie predstaviteľov štátu s mafiou je šokujúci.
Minulý týždeň odviedli kukláči dosiaľ na oko nedotknuteľného oligarchu Jaroslava Haščáka. Očakávali ste, že sa v zástupe obvinených objaví aj on?
Keď sa začala jesenná vlna zatýkania, tušil som, že to môže ísť veľmi ďaleko. Všetci sme pozorne sledovali, ako NAKA takmer každý deň otvárala nové okienko na „adventnom kalendári“. Aj z kuloárov prenikali informácie, že sa chystajú veľké akcie, aj keď konkrétne mená sme vopred nevedeli.
Za posledné roky ste boli spolu s Petrom Bárdym jediní novinári, ktorým šéf Penty poskytol rozsiahly rozhovor. Ako na to spomínate?
Hovorili sme s ním asi osem rokov po Gorile. Bol to prvý a možno aj posledný rozhovor, kedy sa k tomu otvorene vyjadroval. Myslím, že s odstupom času to aj oľutoval. Nepriamo totiž priznal, že nahrávku Gorila kúpil za milión eur, zrejme od Mariana Kočnera. Napriek tomu vystupoval sebavedomo, hoci ten rozhovor nevyšiel celkom podľa jeho predstáv.
Relatívne sebaisto pôsobil, aj keď kráčal v sprievode kukláčov do sídla Penty. Bol som od neho asi dva metre, aj som mu stihol položiť nejaké otázky. V tom čase sa zrejme domnieval, že sa z toho vyseká, aj keď nerátal s tým, že bude zadržaný a stíhaný vo väzbe. Samozrejme, ešte ju musí potvrdiť Najvyšší súd, takže dnes nevieme, ako sa to celé skončí.
Z psychologického hľadiska je, samozrejme, rozdiel, či je niekto stíhaný na slobode alebo vo väzbe. Za dôležitejší však považujem samotný fakt, že Haščák bol obvinený a musí sa brániť. Okrem korupcie je stíhaný aj pre podozrenie z prania špinavých peňazí, čo je vážna vec. Verím, že polícia má dosť dôkazov, keď si trúfla na takýto zásah.
Myslíte si, že môže Jaroslav Haščák alebo iní obvinení z tých najvyšších pozícií spolupracovať s políciou?
Ťažko povedať. Neviete, čo sa týmto ľuďom odohráva v hlave, ako kalkulujú, s čím počítajú. Jedna vec je demonštrovať niečo navonok a druhá, ako sa cítite vnútri. Pozrime sa napríklad na Mariana Kočnera. Ten je vo väzbe dva a pol roka a zatiaľ sa nezlomil. Niekoľko mesiacov je už za mrežami aj Norbert Bödör, ktorý tiež nezačal spolupracovať. Monika Jankovská alebo Ľudovít Makó naopak začali rozprávať, Makó dokonca hneď po zadržaní.
Je možné, že vplyvní hráči typu Kočner, Bödör alebo Haščák sa spoliehajú na to, že politický vývoj v krajine sa môže zmeniť. Vidíme aktivity za predčasné voľby, takže v kútiku duše zrejme dúfajú, že keď sa opäť dostanú k moci ich ľudia, zachránia ich pred dlhoročným pobytom v base. Okrem toho zrejme veria, že nepriaznivý vývoj môžu zvrátiť aj technickým spôsobom – to znamená obštrukciami, poukazovaním na rozpory vo výpovediach, prípadným odvolaním na Najvyšší súd a podobne. Kým majú šancu, je menej pravdepodobné, že sa zlomia. Zrejme ich povzbudilo aj prvostupňové rozhodnute v prípade vraždy Jána a Martiny. Uvidíme však, čo spraví napríklad Dušan Kováčik, o ktorom sa hovorí, že je psychicky labilnejší, takže sa môže skôr zlomiť.
Vo vzduchu stále visí otázka „kto bude ďalší“, čoraz častejšie sa začínajú objavovať aj mená politikov. Myslíte si, že si NAKA príde aj po niektorého vysokopostaveného politika?
Keby som to chcel odľahčiť, poviem, že nie som Kočnerova veštica. Z toho, čo vidíme, sa javí, že môže mať problém minimálne bývalý minister Peter Žiga. Čo sa týka Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, na ktorých sa ľudia pýtajú najčastejšie, niečo už naznačila Monika Jankovská, ktorá spomenula aj Petra Pellegriniho. Jej výpoveď vnímam ako určitý signál alebo varovne zdvihnutý prst.
Myslím si, že ešte nepovedala posledné slovo. Sú totiž indície, že o vplyvných politikoch bude vypovedať v iných konaniach. Má to svoju logiku, keďže napríklad Kaliňák zastupuje sudcu Davida Lindtnera, ktorý je rovnako ako Jankovská stíhaný v kauze Búrka. To znamená, že Kaliňák vidí v tomto prípade aj do vyšetrovacieho spisu.
Fico aj Kaliňák majú čo vysvetľovať, určite nemôžu pokojne spávať. Či a kedy ich polícia zadrží alebo predvolá na výsluch, si však netrúfam odhadnúť. Zrejme sa blížime k najvyšším politickým špičkám, pomyselná slučka sa pomaly sťahuje. Vidno to aj na mediálnej ofenzíve Roberta Fica – takmer denne reaguje a zastáva sa ľudí, ktorí boli zadržaní. Hovorí tiež o ich šikanovaní, pričom má za sebou zavesené gestapácke kabáty. Takéto vyhrotené prejavy o niečom svedčia, akoby sa už pripravoval na potenciálnu akciu NAKA. Aktívne sa zapojil aj do kampane za predčasné voľby, dokonca vystúpil na proteste, čo už dlho nie je jeho štýl politiky. Stačí si spomenúť na protesty Za slušné Slovensko, kedy hovoril o štátnom prevrate a podobne. Asi to vie, prečo dnes tak hlučne mobilizuje.
Smer už dlhodobo hovorí, že v prípade stíhaní ide o politické objednávky. Je vôbec možný takýto scenár?
Určite nie. Je nepredstaviteľné, že všetci policajti, prokurátori a sudcovia, ktorí v týchto prípadoch rozhodujú, by boli akýmkoľvek spôsobom dohodnutí s politikmi, koho majú stíhať a koho nie. Okrem toho, ak by nemali dosť dôkazov, išli by sami proti sebe – ak tých ľudí vo finále súdy oslobodia, pokazia si meno aj kariéru. Ak je dnes nejaká spoločenská objednávka, tak len v tom zmysle, že orgány činné v trestnom konaní majú konečne voľné ruky, aby mohli pracovať slobodne, bez akýchkoľvek tlakov. To znamená vyšetrovať všetky, aj politicky citlivé kauzy v duchu hesla: padni komu padni. Policajti, prokurátori aj sudcovia cítia, že toto je jedinečná príležitosť, ktorá sa už nemusí opakovať. Stále je totiž možné, že vývoj sa môže zvrátiť.
Mnohým veciam, ktoré sú predmetom policajného vyšetrovania, ste sa dlho venovali. Teraz ste vydali aj svoju druhú knihu „Vlastnou hlavou 2“. V čom bolo písanie iné ako pri prvej časti?
Bolo to náročnejšie v tom zmysle, že knihu som písal po vražde môjho kolegu. S Janom Kuciakom som toho veľa prežil – začínal v mojom investigatívnom tíme, robili sme spolu na množstve káuz. Nedá sa to úplne oddeliť, takže sa to logicky prenieslo aj do knihy. Udalosti, ktoré v nej opisujem, sa stali len nedávno, takže človek si toho viac pamätá. Na druhej strane, za štyri roky sa toho na Slovensku udialo viac ako predtým za pätnásť rokov. Bolo to náročnejšie z hľadiska práce s archívmi, kniha však nie je len sumár známych vecí. Do každej kapitoly som sa snažil vniesť niečo nové, nejakú pridanú hodnotu. Je tam aj množstvo nových informácií zo zákulisia, z okolia Roberta Fica, z prostredia bezpečnostných zložiek alebo doteraz nepublikované správy z Threemy. Myslím, že dvojka sa číta ľahšie ako jednotka, lebo je v nej menej dát a viac príbehu, ktorý drží pokope. Ľudia, ktorí ju už prečítali, mi hovoria, že v takto koncentrovanej podobe z toho ide hrôza.
Vidíme, že veci sa dejú veľmi rýchlo. Stihli ste tam dať všetko, čo ste chceli?
Určite nie, to by som mohol vydávať online denník. Piateho októbra bola finálna uzávierka, potom odišla kniha do tlače. Zachytili sme ešte zadržanie Ľudovíta Makóa, no nestihli sme už Dušana Kováčika ani ďalších, ktorých zatkla polícia po ňom. Napriek tomu si nemyslím, že to knihe uškodí. Pomerne plasticky v nej opisujem, čo tí ľudia robili a ako sú navzájom poprepájaní. Veľa vecí som aj predvídal, respektíve naznačil, a teraz sa postupne potvrdzujú policajným vyšetrovaním. Keď to ľudia čítajú s vedomím, že hlavní aktéri knihy už sú vo vyšetrovacej väzbe, možno majú aj pocit akéhosi zadosťučinenia.
V knihe často spomínate Jána Kuciaka a jeho prácu. Onedlho si pripomenieme tri roky od jeho a Martininej smrti. Ako vnímate všetky smutné udalosti s odstupom času? Či už ľudsky alebo profesijne.
Hovorí sa, že čas všetko zahojí, respektíve, že cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí. V tomto prípade to však vôbec neplatí. Mám okolo seba veľa šikovných kolegov, ktorí vedia robiť klasickú investigatívu aj dátovú žurnalistiku. Viacerí sa k Janovi približujú, zatiaľ však nikto nie je na jeho úrovni. Jano bol naozaj komplexný novinár.
Posledné tri roky plynie čas veľmi rýchlo, takže v hektike udalostí nemyslím na tú vraždu denne. Spomienky sa vynárajú najmä pri výročí, rôznych akciách, publikovaných článkoch, kauzách či súdnych pojednávaniach. Aj v knihe je jedna celá kapitola osobnejšia – popisujem v nej udalosti po vražde, čo som prežíval a podobne.
Bol to aj jeden zo spôsobov, ako sa s celou situáciou vyrovnať. Dať to skrátka na papier, vypísať sa z toho. Občas sa mi snívajú aj nepekné veci, napríklad s Kočnerom. Vražda zmenila Slovensko, aj mňa osobne. Cena za zmeny, ktoré nastali, bola, žiaľ, privysoká. Nesmieme to však vzdať, naopak: musíme dokončiť, čo začal Jano Kuciak.
V septembri sme si vypočuli rozsudok v príde vraždy. Čo vám bežalo hlavou, keď súd oslobodil Mariana Kočnera a Alenu Zsuzsovú?
Šumy, že sa to môže takto skončiť, boli už niekoľko dní predtým. Tesne pred začiatkom pojednávania to bola takmer istota. Napriek tomu som tomu neveril – keď som si vypočul rozsudok, bol som veľmi nahnevaný. Keď ma cestou zo súdu zastavili novinári, reagoval som dosť emotívne aj voči sudcom. Možno aj viac, ako by bolo vhodné. Keď som si však neskôr prečítal písomné zdôvodnenie, bol som rovnako rozčarovaný ako tesne po ústnom verdikte. Ten rozsudok je skrátka slabý a zle zdôvodnený, s množstvo protirečení.
Ako sa podľa vás tento proces napokon skončí?
Dúfam, že Najvyšší súd to preskúma komplexnejšie, odstráni všetky pochybnosti a rozpory a rozhodnutie prvostupňového súdu zvráti.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
