Je trans a točí o tom videá: Ľudí najviac zaujíma, čo mám medzi nohami

Kedy si prvýkrát zistil, že existuje niečo ako transsexualita?

Prvýkrát som o tom videl dokumentárny film v mojich 11 rokoch. Pozerali sme ho doma v obývačke. Hovoril som si, že to musí byť hrozne ťažký život a ešteže ja taký nie som (smiech). Potom pár rokov nato, keď som mal 14, som si chcel ostrihať vlasy a začať nosiť viac chlapčenské oblečenie. No nevedel som, prečo to tak chcem. Začal som si googliť, či je normálne, že dievča chce mať krátke vlasy a postupne som narazil na celú trans problematiku. Mesiace som strávil tým, že som si pozeral videá, čítal články a začal premýšľať sám nad sebou, či sa tak cítim, či by som si tými zákrokmi chcel prejsť a podobne.

Čerpal si informácie len z internetu? Nikdy v škole ste nemali prednášku na túto tému?

O LGBT komunite sa u nás v škole nikdy nehovorilo. Keď o tom hovorím a točím videá, tak mám niekedy problém s pojmami, pretože väčšinu preberám z angličtiny a neviem, ako sa prekladajú do slovenčiny.

Ako vyzeral tvoj coming out? (otvorená spoveď pred rodinou a okolím o sexuálnej orientácii alebo o transsexualite, pozn. red.)

Prvý coming out som mal pred najlepšou kamarátkou v 14 rokoch. Ja som si ešte predtým myslel, že som lesba a že som skôr tomboy (dievča, ktoré vykazuje chlapčenské znaky, pozn. red.). Kamarátka to prijala v pohode a od začiatku stála pri mne.

Potom si sa priznal mame…

Áno a to bolo trošku trápne (smiech). Vtedy som si ešte nebol na sto percent istý, že som trans, ale chcel som jej to povedať. Nevedel som jej to však povedať do očí a iba som jej to napísal na papier a odišiel, že sa o tom neskôr porozprávame. Bolo to pre ňu ťažšie prijať, ale to je asi pre každého. Všetci to nakoniec zvládli.

Bál si sa jej bezprostrednej reakcie a nechcel si vidieť, ako sa bude tváriť?

Áno. Vedel som, že jej reakcia nebude úplne zlá, ale bál som sa, ako to dopadne.

Vo videu o coming oute si hovoril, že ani tvoja mama nechcela, aby si sa s tranzíciou ponáhľal, lebo čo ak si to v budúcnosti rozmyslíš. Je bežné mať o tomto stále pochybnosti?

Celé to bolo pre mňa nové a iba som sa objavoval. Bál som sa, že čo keď to naozaj nie som ja. Nechcel som byť trans, pretože je to náročná vec. Pri objavovaní má človek určite pochybnosti. Keď na to však raz príde, pochybnosti odídu.

Ako reagovali spolužiaci a učitelia?

Uvedomil som si to v 14 rokoch, keď som bol v deviatom ročníku na základnej škole. Tam som to nepovedal nikomu, pretože som tam ani nemal blízke vzťahy a bál som sa, že ma neprijmú. Keď som nastúpil na strednú, hneď som to všetkým oznámil a prijali ma. Nikdy som tam pre svoju indentitu nemal problémy.

Takže ťa aj hneď oslovovali mužským rodom?

Áno. Ja som chcel, aby ma hneď od začiatku spoznali ako chalana, aby ani pre nich nebolo náročné meniť zvyky.

Aké možnosti majú trans ľudia na Slovensku?

Ak si chcete zmeniť rod, musíte podstúpiť kastráciu a teda nemôžete mať vlastné deti. Meno si môžete zmeniť na neutrálne. Ak si chcete dať bežné meno, napríklad v mojom prípade mužské, musíte si dať zmeniť aj rod. Príde mi to nefér, pretože si takto ľudia musia prejsť aj zákrokmi, ktoré nechcú.

Všetkému tomuto predchádza návšteva sexuológa. Aký to má priebeh?

K nemu sa ešte len chystám. Ku psychiatrovi alebo psychológovi musíte chodiť dlhodobo a ide o to zistiť, či sa tak naozaj cítite, či za tým nie je niečo iné, čo vo vás vzbudzuje tieto pocity. Snažia sa zistiť najmä to, či máte gender dysfóriu (nesúlad s pohlavím, s ktorým sa človek narodil, pozn. red.). Tú musíte mať, aby ste mohli prejsť zákrokmi a celým procesom.

Pred zákrokom je ešte hormonálna liečba, teda užívanie buď testosterónu alebo estrogénu. Ty berieš hormóny?

Ešte nie. Teraz sa chystám ku sexuológovi. Je momentálne náročné, pretože na Slovensku ich nie je veľa a pre pandémiu neberú nových ľudí a všetko sa predlžuje. Väčšinou k nemu musíte chodiť rok predtým, ako vám nasadia hormóny. Predtým musíte podstúpiť genetické, endokrinologické a psychologické testy. Na základe nich zistia všetko potrebné a môžu vám predpísať hormóny.

Zdroj: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Spomínal si aj kastráciu, ktorú musia podstúpiť trans ľudia. Čo si o tom myslíš?

Je to zastaraná predstava. V zahraničí je to tak, že po užívaní hormónov majú trans ľudia aj tak nefunkčné pohlavné orgány a idú na operáciu, ale nie sú k tomu prinútení a nemusia to podstúpiť pred ostatnými zákrokmi. U nás musia.

Založil si aj YouTube kanál, kde hovoríš o svojom živote. Čo ťa inšpirovalo?

Inšpirovali ma najmä zahraniční YouTuberi, ktorí o tom hovorili a od 14 rokoch som sa snažil nájsť niekoho takého aj na Slovensku. Nikoho som nenašiel, tak som si povedal, že možno by som s tým mal začať ja. Chcem ľudí vzdelávať o tejto téme a ukázať tým, ktorí na to majú negatívny pohľad, že je to normálna vec a že som normálny človek.

V jednom videu si hovoril, že ti chodia aj bizarné a neslušné otázky a možno ti ani nechcú ublížiť, len majú nedostatok vedomostí o rodovej dysfórii. Čo sa ťa najčastejšie pýtajú?

Čo mám medzi nohami, alebo ako prebieha môj sex. Toto sa nepýtate ani ľudí, čo nie sú trans. To sú súkromné veci a nemalo by ich to čo zaujímať.

Aj z otázok ľudí vidíš, že nemajú dostatok informácií o trans ľuďoch?

Áno. Väčšina otázok plynie z úplnej nevedomosti a aj to bola motivácia k založeniu YouTube kanálu.

Veľa ľudí vníma trans ľudí ako raritu, niečo „exotické“. Stretávaš aj ty s takýmto postojom?

Áno, sú aj ľudia, ktorí ma takto berú. Preto sa snažím ukázať, že som normálny človek ako hocijaký iný, len som trans a reálne to nič neznamená.

Aké dostávaš reakcie na sociálnych sieťach?

Prekvapivo pozitívne. Čakal som najmä negatívne ohlasy, ale väčšina sú pozitívne a už mi prišlo pár správ, že predtým, než videli moje videá, mali negatívny pohľad na trans ľudí a ja som im pomohol si uvedomiť, že je to v pohode.

Vnímaš aj diskusiu o LGBT právach v politike? Dokážu sa ťa dotknúť názory niektorých politikov?

Určite áno, ale politiku do hĺbky nesledujem. Je smutné, že odsudzujú ľudí za veci, za ktoré nemôžu.

Založil si aj súkromnú skupinu pre trans ľudí. Koľko je tam už členov?

Zhruba 40. Je ich dosť.

O čom sa najčastejšie rozprávate?

Väčšinou sa bavíme o bežných veciach, aký sme mali deň a podobne. Je to miesto, kde si môžu nájsť kamarátov, ľudí, ktorí im rozumejú a to bol aj cieľ. Aby mali niekoho, s kým sa môžu porozprávať o veciach, ktoré iní ľudia nepochopia. Sú tam ľudia, ktorí majú rodinu alebo kamarátov, ktorí ich nepodporujú a tu si našli bezpečné miesto.

Aj vo videu o coming oute si hovoril, že ak máte rodičov, ktorí majú radikálny názor na LGBTI, je lepšie sa nevyoutovať. Takže netreba robiť coming out za každú cenu?

Určite nie. V Amerike sa stali prípady, že rodičia zbili alebo vyhodili z domu deti po tom, čo sa vyoutovali, že sú trans. Ak to môže ohroziť život, je lepšie počkať a zatajiť to dovtedy, kým sa môžu osamostatniť. Potom môžu byť sami sebou. Nemyslím si, že má cenu riskovať vlastné bezpečie.

Stretávaš sa aj s takýmito prípadmi?

S ohrozením života nie, ale poznám trans ľudí, ktorí nemajú chápajúcu rodinu alebo priateľov a boja sa, nevedia, čo majú robiť.

Aké máš plány do budúcnosti? Vidíš ju tu na Slovensku?

Zatiaľ tu plánujem ostať. Ak by som sa mal presťahovať, tak do Česka, ale momentálne som spokojný so životom na Slovensku.