Obyvatelia košického sídliska sa boja, že dopadnú ako v Žehre.
Po tom, čo zavreli osady v Žehre, Bystranoch a v Krompachoch, sa Košičania báli, či nevznikne ohnisko nákazy aj na sídlisku Luník IX. Napriek obavám nemajú dodnes ani jedného pozitívne testovaného občana.
V opatreniach však starosta nepoľavuje ani po tom, čo už nie je povinná karanténa po návrate zo zahraničia a situáciu prísne sleduje. S obyvateľmi má taký dobrý vzťah, že mu píšu a volajú, ktorá rodina sa chystá z cudziny vrátiť domov.
Mali ste na Luníku IX niekoho pozitívne testovaného na koronavírus?
Nie. Testovali sme aj navrátilcov zo zahraničia, ale nikomu nebol potvrdený koronavírus.
Koľko obyvateľov máte v zahraničí?
Na celom sídlisku žije vyše sedemtisíc ľudí. Zhruba dva a pol tisíc ľudí žije v zahraničí. Najmä v Anglicku a v Belgicku.
V súčasnosti už nefunguje povinná karanténa. Rátate s tým, že aj v tomto budú ľudia disciplinovaní a budú sa sami hlásiť na úrady verejného zdravotníctva po návrate z cudziny?
Nie. V žiadnom prípade sa na to nespoliehame. Ale v komunitách sa ľudia poznajú, a keď niekto z cudziny príde, hneď to nahlásia starostovi. My to už potom riešime s regionálnymi hygienikmi, ktorí ich zaradia na testovanie. Hlásime ich aj na polícii, aby ich aj oni išli upozorniť, ako sa majú správať po návrate zo zahraničia. Prišli sem na chvíľu autom aj štyria ľudia z Belgicka, čo je, chvalabohu, bezpečná krajina. Tak rýchlo odišli, že sme ich ani nestihli upozorniť, ale keď sa dá, riešime to a nič nepodceňujeme.
Takže vy sa bežne dozvedáte od susedov, že sa niekto vrátil?
Áno. Oficiálne sa nenahlásia, ale tí, ktorí ich poznajú, mi volajú, alebo mi napíšu na sociálnej sieti. Boja sa karantény. Hneď mi píšu, či o tom viem, že sa vrátili, alebo sa pýtajú, či už boli testovaní. Dokonca mi volajú v predstihu, že či viem, že budúci týždeň sa má vrátiť nejaká rodina. Ľudia si môžno myslia, že našim obyvateľom je to jedno, ale nie je to pravda. Poznáme sa medzi sebou a obyvatelia ma informujú. Aj preto to tak u nás dobre funguje. Informácie sa tu šíria dobre.
Keď vrcholila epidémia, niektoré osady boli v karanténe strážené vojakmi. Bol tento postup primeraný?
Môj názor je, že v momente, keď sa riešila táto situácia, nikto na to nebol pripravený. Nikto nerátal s tým, čo sa stane, keď sa objaví koronavírus v obci, kde žije aj rómska komunita. Nebolo to šťastné rozhodnutie, ale v tej chvíli nikto nevedel vymyslieť niečo lepšie. Neskôr sa to vykryštalizovalo a našli sa riešenia. Každopádne to neodsudzujem.
Ako celú situáciu okolo epidémie vnímali vaši obyvatelia?
Sledovali to veľmi citlivo a báli sa. Keď videli, ako zavreli Žehru, báli sa, že to urobia aj u nás. My sme ich upokojovali, že to máme pod kontrolou, ale musia byť opatrní. Mali sme plán, čo robiť, ak by sa tu objavila nákaza.
Aký ste mali plán?
Luník IX nie je Žehra. Tu obyvatelia žijú v bytových domoch, nie v rodinných domoch. Ak by bol niekto nakazený, tak by sme uzavreli celý bytový dom a tam by sme zabezpečovali, čo by potrebovali. Celé sídlisko by sme určite nemuseli zatvoriť.
Hovoríte, že ľudia sa báli. Odrážalo sa to aj na ich disciplíne?
Po tom, čo počuli v správach, že sa uzavreli osady, báli sa. Upozorňoval som ich, že ak nechcú, aby sa to stalo aj tu, musia byť disciplinovaní a dodržiavať všetky opatrenia. Keď to nebolo nevyhnutné, nevychádzali von a dodržiavali hygienické opatrenia.
Mali ste dostatok rúšok a dezinfekčných prostriedkov?
To bol veľký problém hneď, keď vypukla epidémia. Rúška sa nedali kúpiť ani na internete. Bol to nedostatkový tovar. Prihlásil sa nám však jeden živnostník, ktorý nám rúška predával za dobrú cenu. Neskôr nám mesto poskytlo látky, my sme našli dobrovoľníkov a oni šili zadarmo rúška pre našich obyvateľov. Nakoniec sa to ukázalo ako najlepšie riešenie, lebo bavlnené rúška môžu po opraní alebo žehlení opakovane používať. Sociálni pracovníci potom podľa zoznamu rozdávali rúška rodinám. Dokopy sme rozdali vyše päťtisíc rúšok. Väčšina obyvateľov ich aj nosila. Samozrejme, vždy sa nájdu ľudia, ktorí to nechcú dodržiavať. Kvôli nim sme museli hľadať ďalšie riešenia aj v spolupráci s mestom.
Čo ste vymysleli?
Primátor Jaroslav Polaček tu bol každú nedeľu, spoločne sme prešli sídlisko a pozerali, ako ľudia dodržiavajú opatrenia. On sám prišiel s nápadom zamestnať cez mesto ľudí do občianskej hliadky. V rámci civilnej ochrany mesta sme zamestnali štyroch ľudí počas vrcholu epidémie. Zhruba dva mesiace hliadkovali od rána deviatej hodiny do šiestej večera. Chodili medzi ľudí a keď videli, že sú v skupinkách, upozornili ich, aby sa nezdružovali a nosili rúška. Pomáhalo to.
Zaviedli ste aj iné opatrenia?
Cez miestny rozhlas sme v častých intervaloch púšťali oznam s aktuálnymi informáciami a povinnosťami. Informovali sme ľudí, aby si častejšie umývali ruky a používali rúška. Dezinfikovali sme spoločné priestory, chodby a zábradlia v bytovkách. Dezinfikovali sme parky, lavičky a detské ihriská. Ihriská sme uzavreli páskou, dokonca sme odmontovali hracie prvky, aby tam deti nechceli ísť. Jednoducho sme hľadali riešenie, ako predísť šíreniu nákazy. Voda je regulovaná, pretože ju pre obyvateľov spravuje bytový podnik. Bežne ju majú k dispozícii dvakrát denne. Počas najhoršej situácie sme sa s mestom zhodli na tom, že ju potrebujú nepretržite, keďže hygiena je kľúčová.
V osade Mašličkovo sú horšie podmienky. Ako ste to zvládli tam?
To sme už mali v rukách my ako mestská časť. Zriadili sme výdajňu vody a tam si mohli ľudia prísť po vodu kedykoľvek. Aj pre nich sme museli v prvom rade zabezpečiť pitnú vodu, aby mohli dodržiavať hygienu. Opatrenia sme zaviedli aj na miestnom úrade. Úradovali sme v obmedzenom režime a pri vstupe si musel každý dezinfikovať ruky.
Takže sa nepotvrdili obavy, že v rámci Košíc u vás vznikne ohnisko nákazy.
Samozrejme, obavy boli. Komunity sa zvyknú často navštevovať, alebo sa vracajú zo zahraničia a to sú hrozby a riziká. Ale práve na to sme mali občianske hliadky. Zachytili sme prípad, že jedna žena z inej obce chcela ísť za svojou mamou. My sme to podchytili a nedovolili jej návštevu. Armáda testovala niekoľko našich ľudí. Piati mali cestovateľskú anamnézu a prednostne testovaní boli aj terénni pracovníci. Nikto nebol pozitívny.
Situácia je dnes iná, opatrenia sú uvoľnené, ale situáciu a ľudí, ktorí sem prichádzajú, stále monitorujeme. My sme mali to šťastie aj počas krízy, že naši obyvatelia, ktorí vycestovali do zahraničia odišli pred desiatimi až pätnástimi rokmi a väčšina z nich tam ostala a nevracujú sa už sem, pretože medzičasom sa tu už zbúrali niektoré domy. Usadili sa tam. Nemali sme preto veľa "pendlerov" ako v Žehre alebo v Bystranoch.
Ale pár navrátilcov ste predsa len mali.
Áno, dve rodiny prišli zo zahraničia. Jedna rodina sem prišla, lebo im zomrel blízky príbuzný. Posledný prípad bola šesťčlenná rodina, ktorá sa vrátila z Anglicka a tiež chceli ísť na pohreb. Nedovolili sme im to, pretože najprv museli ostať v izolácii a podstúpiť test. Odsledovali sme si, že išli na testovanie a ešte v ten večer mi volali hygienici, že sú negatívni.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
