Dominika už útočníkom odpustila. Zlým sa podľa nej nikto nerodí, ale stáva.
Dominika Dongová kráča sebavedomo a s úsmevom. Má rada teplé počasie a na pleci nesie športovú tašku, pretože ako trénerka trávi väčšinu času vo fitnescentre.
Rodáčka z Novej Dubnice sa rozhodla vyrozprávať, ako ju na verejnosti fyzicky napadli pre farbu pleti a čím si prechádzala už od základnej školy.
"Nehovorím o tom preto, aby ma ľudia ľutovali. Ale preto, aby sa vedeli zastať obete v podobnej situácii. Viem, že je ťažké dívať sa, ako niekomu ubližujú. Keď sa však postaví veľa ľudí na obranu jedného človeka, tak to pomôže," začína svoje rozprávanie Dominika.
Poznámky na svoj výzor počúvala od detstva
S rasistickými poznámkami sa stretávala už od základnej školy. "Som z Novej Dubnice a tam sme boli ojedinelí. Možno sme boli prvá černošská rodina v našej lokalite. Zo začiatku ľudia hovorili rodičom, aké majú zlaté deti, akí sme pekní. Keď sme nastúpili do školy, ostatné deti to tak nevnímali. Deti sa vysmievajú za všetko. Si tmavý, si iný, si škaredý. Vtedy sme to nenazývali rasizmus, ale zažívala som to a trpela som tým, až kým som nešla na vysokú školu," hovorí Dominika.
Neraz sa jej stalo, že išla po ulici a malé dieťa na ňu ukázalo. Mama dieťaťu povedala, že "teta je iná". Týmto podľa Dominiky pestujeme v malých deťoch predsudky. "Keď som bola v Londýne, nikto neriešil farbu pleti, nepoukazovalo sa na to. Tu na Slovensku v deťoch posilňujeme názor, že som iná a potom si to upevňujú v škole medzi kamarátmi."
Najhorší moment v jej živote však prišiel v dospelosti pri posedení s kamarátmi a pred očami verejnosti.
Keď mala Dominika osemnásť rokov, vyšla si von s kamarátmi na drink. Posedávali na letnej terase, keď do podniku prišla skupina čierne oblečených mladých ľudí. Dievčatá mali obuté kanady a chlapci vyholené hlavy. Keď Dominiku zbadali, začali na ňu pokrikovať heslá "čierna huba" či "vráť sa tam, odkiaľ si prišla".
"Boli to slová, ktoré nikto nechce počuť. Väčšina mojich kamarátov však boli chlapci, takže som sa predsa len cítila bezpečne." Napriek tomu sa dve dievčatá postavili poza Dominiku a spýtali sa jej, či nepočula. Dominika ich ignorovala, no dievčatá ju v tom momente sotili a zopakovali otázku.
Dominika o incidente porozprávala aj v Teleráne: Pred rokmi ju zbili pre farbu pleti, svedkovia iba odvracali pohľady
Vtedy sa Dominika zdvihla a začala pred útočníčkami utekať pomedzi stoly na letnej terase. Nakoniec ju obkľúčili a Dominika skončila na zemi. Dievčatá do nej kopali a nadávali jej. Incident sa stal v podniku pred množstvom ľudí. Nikto nezasiahol. Všetci sa len prizerali.
Po chvíli jej pomohol jeden kamarát a Dominika ušla domov. Aké emócie vtedy cítila? "Strach. Hnev nie. Vyrastala som vo veriacej rodine a bola som vedená k tomu, aby som odpúšťala," hovorí.
Obete vidia chybu v sebe
Dlhé roky o tom nevedela rozprávať. Sama sa musela vyrovnať s pocitom, že to, čo sa stalo nebola jej vina a nie je to jej hanba. Priznáva, že ani dnes jej nie je príjemné o tom hovoriť, ale pomáha to.
"Obete musia hovoriť o tom, čo zažili. Nemusia to hovoriť do médií, ale stačí, ak sa zdôveria rodičom či kamarátom. Pomôže im to. V obetiach sa často mieša hanba s pocitom viny. Keď to v sebe potláčajú, môže to vyvolať ďalšiu agresiu," myslí si Dominika.
Prehovoriť o svojom zážitku verejne sa rozhodla po tom, čo sa v Amerike strhla vlna protestov proti násiliu na afroameričanoch. Dominika sa často stretávala s názormi, že na Slovensku sa to nedeje a nemusí nás to trápiť.
"Okrem seba poznám viac ľudí, ktorým sa to stalo a nikdy o tom nahlas nehovorili. Tak som si povedala, kto, ak nie ja. Chcela som len otvoriť ľuďom oči."
Verí, že jej skúsenosť neotvorí oči len ľuďom, ktorí popierajú násilie na menšinách, ale aj tým, ktorí v takých situáciách mlčia a nepomôžu obeti.
"Slovensko nie je bezpečná krajina. Útok na Obchodnej ulici sa skončil smrťou a odohral sa pred zrakmi ľudí a pred bezpečnostnými kamerami. Nemuselo sa to tak skončiť, ak by sa ľudia ozvali a spojili. Každý myslí iba na seba, na svoj strach, ale keď sa spojia viacerí ľudia proti jednému násilníkovi, tak ten nakoniec odíde," dodáva.
Dnes tvrdí, že útočníkom odpustila, pretože ju k tomu vedie viera v Boha. "Myslím si, že nikto sa nerodí ako zlý človek. Zlým sa len stáva. Možno nedostatkom lásky, možno mu bolo ubližované, alebo mal okolo seba zlé príklady."
Verí však, že o rasizme a násilí sa bude na Slovensku oveľa viac diskutovať a prispeje to k väčšej bezpečnosti nielen ľudí s inou farbou pleti.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
