Koalícia PS/Spolu urobila pred voľbami niekoľko chýb. Podľa Bihariovej im voliči zrátali aj ponožky v parlamente.
Koalícia Progresívne Slovensko a Spolu zažila jedno z najväčších sklamaní v posledných parlamentných voľbách. Premiérske ambície stopli prekvapivé výsledky. Koalícia dosiahla 6,96 percenta a parlament im ušiel o 926 hlasov.
Volebný líder Michal Truban odstúpil z pozície šéfa Progresívneho Slovenska a novou predsedníčkou sa stala Irena Bihariová. Už počas kampane dostávala otázky, či by nebola lepšou líderkou ona. V rozhovore vysvetľuje, v čom urobila koalícia chyby, či je spoločnosť pripravená na ženu Rómku na čele strany a ako hodnotí vládu Igora Matoviča.
V rozhovore sa dočítate aj:
Aké budú jej prvé kroky na čele strany
Prečo sa koalícia nedostala do parlamentu
Či bolo téma spájania dôležitá pre voličov
Či sa strana nebojí, že verejnosť neprijme ženu Rómku na čele strany
Aké chyby robí Igor Matovič
Ako hodnotí úroveň diskusie v parlamente
Ako vidí rok prezidentky Zuzany Čaputovej
Už počas predvolebnej kampane sa vás mnohí pýtali, či by ste nemali byť predsedníčkou Progresívneho Slovenska a hovorili ste, že Michalovi Trubanovi dôverujete a je lepším lídrom. Čo sa zmenilo?
Prehrali sme voľby a v reakcii na prehru Michal sám odstúpil z vedenia. Vnímala som dopyt zvonka a v hnutí som vždy disponovala podporou členov. Prišlo mi prirodzené, že sa o tú funkciu mám uchádzať. To, že sme za Michalom ako lídrom stáli, platí.
Michal Truban nakoniec kandidoval za predsedu. V čom sa líšila vaša vízia Progresívneho Slovenska od Trubanovej?
Obidvaja sme zastupovali mierne odlišné prúdy, ale mali sme rovnako legitímny priestor a fungovali sme bez problémov. Môj je skôr politicko-idealistický a Michal je pragmatickejší politik, ale vieme sa dopĺňať. Nikdy sme nemali vážne rozpory. Rozdiely boli skôr v taktikách a stratégiách, ako naše ideály presadiť, či ako zviesť politickú súťaž. Nikdy sme nemali rozdiely v hodnotových témach.
O vašom víťazstve rozhodlo päť hlasov. Nebojíte sa štiepenia v strane?
Ja som bola podpredsedníčka a dokázali sme bez problémov spolupracovať. Aj časť členov, ktorá podporovala mňa, bez problémov existuje s časťou, ktorá podporovala Michala. Nevznikli tu dva prúdy a vôbec sme nemali zápas v hnutí. Z bezprostredných reakcií čítam, že to ľudia berú ako nový začiatok a skončila sa jedna kapitola, ktorá mala nešťastnú bodku v podobe parlamentného výsledku. Poďme sa nadýchnuť a poďme sa s novým vedením posunúť ďalej.
Na Slovensku nie je úplne zvyčajné, aby sa takto ľahko a rýchlo menili predsedovia strán. Niektoré doteraz nevymenili lídrov od svojho vzniku. Napríklad, keď v strane SaS nastali protesty, skončilo sa to tým, že časť poslancov odišla. Nebojíte sa niečoho podobného?
U nás nebadám osobnosť, ktorá by si uzurpovala doživotnú funkciu. Práve naopak. My všetci berieme funkciu lídra ako prostriedok k cieľu. Tým, že som sa teraz stala predsedníčkou strany, som si nesplnila žiadny životný sen. Je to niečo, čo nevyhnutne potrebujete, ak máte pred sebou väčší obraz, väčší cieľ. Ak sa niekto príliš identifikuje s funkciou, tak to začne byť nebezpečné.
Žena Rómka je na čele politickej strany prvýkrát v histórii Slovenska. Zohralo aj to rolu pri vašej voľbe?
Budem úprimná. Niektorí členovia, ktorí volili Michala, argumentovali, že verejnosť nemusí byť pripravená na to, že na čele strany je žena Rómka. Nebolo to o tom, že by mi neverili, alebo by mali predsudky voči Rómom, ale neverili, že to verejnosť akceptuje. Avšak hlasnejšie zaznievali hlasy v hnutí, že kto iný má nastoľovať trendy, ak nie progresívci. Ak budeme do nemoty hovoriť, že Slovensko nie je pripravené a že ľudia sú rasistickí a ublíži to strane, tak sa Slovensko naozaj nikam neposunie. Voličský dopyt sa nikdy nezmení, ak sa nezmení politická ponuka.
Napriek tomu si nemyslím, že to, že som Rómka, je nejaká veľká prekážka. V týchto voľbách som bola prvýkrát v politike, viedla som veľmi skromnú kampaň, hospodárila som s rozpočtom 20-tisíc eur a mala som najmladšiu fanúšikovskú stránku na Facebooku. Nebola som líderka a nepatril mi "prime-time" v diskusiách a dostala som 47-tisíc krúžkov. Ak Slovensku dáte ponuku, vie sa povzniesť nad predsudky a komplexy. Ja to hovorím tak - Kým sa bude báť Progresívne Slovensko, bude sa báť celé Slovensko.
Aké budú vaše prvé kroky ako predsedníčky Progresívneho Slovenska?
Mám tri základné priority, na ktoré sa chcem sústrediť počas mimoparlamentného exilu: Udržať hnutie v očiach pozornosti, čo bude jedna z najťažších úloh, pretože nemáme takú pozornosť ako strany, ktoré sú v parlamente. Ašpirujeme na to, aby sme boli mimoparlamentnou alternatívou k súčasnej vláde, pretože na súčasnú opozíciu sa nemôžeme spoliehať. Chceme byť schopní reagovať na činnosť vlády konštruktívnou kritikou alebo vlastnými návrhmi. Ďalším cieľom je sprofesionalizovať hnutie. Doteraz sme boli v "startupovom" režime a narazili sme na limity. Na sneme sme si schválili vznik republikovej rady. Je to orgán medzi predsedníctvom a regionálnymi bunkami. Doteraz nám chýbal stredný manažment. S tým súvisí tretí cieľ a to je príprava na komunálne voľby. Chceme si nájsť v regiónoch ľudí, ktorí budú hodnotovo spriaznení a aj dostatočne schopní na to, aby mohli reprezentovať PS v samospráve.
Keď hovoríte o tom, že nemáte toľko mediálneho priestoru ako parlamentné strany, nerokujete s niektorými poslancami?
Zásadnú debatu tohto typu sme nemali a neviem si to ani predstaviť. V opozičných vodách nemôžeme loviť a z koaličných poslancov si neviem predstaviť, ako by to fungovalo. Že by na jednej strane boli koaličnými poslancami a zároveň by vládu kritizovali. Táto téma nebola na stole.
Strany SaS a Za ľudí sú outsidermi vo vláde a pri hlasovaní parlamentu o výročnej správe ombudsmanky hlasovali za a zastali sa aj liberálnych hodnôt. Nenájde sa medzi nimi nikto, koho by ste si vedeli predstaviť vo vašej strane?
To, že sú kiskovci umiernení konzervatívci schopní akceptovať ľudské práva, považujem za samozrejmé a bolo by veľmi zlé, keby aj umiernení konzervatívci mali problém so základnými ľudsko-právnymi otázkami. To by mala byť norma pre všetky demokratické strany a je jedno, či sú konzervatívne alebo liberálne. Aj vládne strany, ktoré sa definujú ako demokratické, mali problém prijať správu ombudsmanky a stáli na rovnakom brehu s fašistami. Ak aj medzi nimi sú ľudia, ktorí majú blízko k našim hodnotám, nemám pocit, že by hrdo zdvihli liberálnu vlajku. To im nevyčítam. Rozumiem, že musia fungovať v rámci nejakých koaličných limitov. Teraz je ten čas, kedy by sa PS malo zaoberať tým, čo dokáže ponúknuť voličom a čo dokážeme presadiť v diskurze. Toto sme v predvolebnej kampani zanedbali a myslím, že teraz je správny čas sa tomu venovať.
Čo boli najväčšie chyby, pre ktoré ste sa nedostali do parlamentu?
Príliš veľa energie a času sme strávili tým, že sme zahodili egá a že sa vieme spájať a spolupracovať. Sú to bohumilé veci, ale na konci dňa nerozhodujú voľby a nakoniec to ani neviedlo k želanému výsledku. Málo sme rozprávali o tom, čo vieme ponúknuť voličom a ako vieme zlepšiť ich konkrétnu životnú situáciu. Myslím si, že náš program bol tvorený najlepšími odborníkmi v tejto krajine, bol prepočítaný špičkovým makroekonómom a naše riešenia zanikli. Nezvolili sme ani dostatočne zaujímavú vlajkovú loď. Všeobecne mi v našej kampani chýbal progresivizmus a nadšenie. Ľudia ani nevedeli, za čo sa ideme biť, čo je náš cieľ, aká je naša vízia Slovenska. Dokázali sme to urobiť v prezidentských voľbách, dokázali sme nadchnúť ľudí. V parlamentných voľbách sme to nezopakovali. Aj na tomto vidieť rozdiel medzi mnou a Michalom Trubanom. Ja som skôr za presadzovanie našej vízie.
Pred voľbami však vzniklo opäť niekoľko strán. Čo si z toho vezme volič? Chce si vyberať spomedzi viacerých vízií, alebo nechce radšej vidieť, že strany budú schopné spolupracovať?
My sme počas celej kampane ukazovali, že vieme spolupracovať a vyhral nakoniec ten, kto o spájanie vôbec nestál. Ťažko v tom nájsť vzorec. Som zástankyňa toho, že demokracia nám dáva skvelú výhodu a to je sloboda politickej súťaže. Možno som v tomto idealistická, pretože to vnímam ako súťaž ideí a programov a nech sa volič rozhodne. V momente, ako im voliči rozdajú mandát, je psou povinnosťou strán ukázať spoluprácu, hľadať kompromisy a vedieť spolu vládnuť. Chápem, že doba bola taká, že sme mali spoločného nepriateľa a z tohto pohľadu malo spájanie logiku. Ale viem si predstaviť aj to, že to do istej miery kriví politický súboj, pretože to vytvára kultúru klanov. Nakoniec sa to skončí tým, že nehovoríme o svojich prioritách a o programe, lebo všetko musíme dať bokom, aby sme sa náhodou pred voľbami nepohádali.
Urobili ste ešte iné chyby?
Nešťastnou bodkou kampane boli ponožky a horalky v parlamente. Možno to bolo tých deväťsto hlasov, ktoré nám chýbali (smiech).
Taký výsledok, aký dosiahol Igor Matovič, asi ani on sám nečakal. Prudko mu začali stúpať preferencie po tom, čo natočil video pred vilou Jána Počiatka v Cannes. Netrafili ste sa do nálady spoločnosti, alebo čo robil Matovič lepšie?
V kampani nastal jeden zaujímavý moment. V jednej fáze kampane Matovič stál bokom všetkých diskusií o spájaní a vyvolalo to vlnu solidarity. Vyzeral ako outsider a pritom bol v pozícii, že on je tu ten, ktorý si to odbojoval s Ficom a kto išiel v prvom šíku. Chytil potom efekt snehovej gule. Asi som v tomto konzervatívna, ale mne sa nepáči politika kabaretu, vykrikovania, koho nechceme a nálepkovania. Nepamätám si kvalitnú politickú debatu, ktorú by Matovič predviedol. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme zakladali PS. My sme nešli spájať opozíciu. Úroveň politickej diskusie sa „zburanizovala" a stal sa z nej vyprázdnený kabaret, kde stačí kričať, že som proti Ficovi.
Pozrime sa aj na iné opozičné strany. Veľa vecí sa deje v Smere. Peter Pellegrini odchádza zo Smeru a zakladá novú stranu. Vylučujete s ním spoluprácu?
V tej situácii, v akej sme dnes, a tak, ako vnímame prostredie Smeru, vám viem povedať, že spoluprácu vylučujem. Ale nemôžeme vedieť, či tu o štyri roky nebude v hre kombinácia fašistov a Ficovho Smeru. A niekto mi o štyri roky pripomenie, že som vylúčila Pellegriniho. Ak by som dnes musela urobiť tú voľbu, tak platí, že by sme túto spoluprácu odmietli.
Pellegrini sa radí medzi ľavicových politikov, takže z tohto pohľadu by ste si mohli byť blízki, no zároveň by asi nešlo o stranu nových tvárí, keďže pri ňom stoja Richard Raši, Denisa Saková či Peter Žiga. Neprekáža vám teda aj prostredie, v ktorom sa rodí nová Pellegriniho strana?
Presne tak. Vidíme, ako sa jeho možná strana kryštalizuje, a preto hovoríme nie. A čo sa týka tej ľavice. Nemyslím si, že sme vykričaní ľavičiari, ale kladiem si otázku, že kto je uveriteľnejší ľavicový liberál pre našich voličov? Peter Pellegrini alebo Irena Bihariová? Peter Pellegrini nebol ten, kto desať rokov bránil ľudské práva, on nebol ten, kto sa postavil voči Ficovi, keď boli hejtované menšiny, alebo keď boli porušované ľudské práva Rómov. Tváriť sa ako ľavičiar, ale nevšímať si skupinu ľudí, ktorá žije ako v Subsaharskej Afrike, nie je autentické a to sa netýka len Rómov. Máme obrovskú skupinu ľudí, ktorá žije z dávok hmotnej núdzi a v zlých podmienkach. Takže v sociálnych témach Pellegrini nie je autentický ľavičiar a v liberalizme už vôbec nie. Nestretávali sme ho na pochodoch proti Kotlebovi ani na protestoch proti sprísňovaniu interrupcií, ani za ochranu práv žien.
Keď sa však povie ľavica, tak si väčšina predstaví sociálne balíčky, ktoré Smer pravidelne rozdával. Naopak SaS bola vždy strana, ktorá to kritizovala. Takto sme si zjednodušene zadefinovali pravicu a ľavicu. V čom spočíva ľavica vo vašom ponímaní?
Najprv vysvetlím, že jedna vec je, ako sa definuje Irena Biháriová a ako sa definuje Progresívne Slovensko, do ktorého som vstúpila. PS je centristická strana. To neznamená, že sme stredová strana ďaleko od pravice a ďaleko od ľavice. Máme vytýčený cieľ, napríklad reformu vzdelávania. Je to verejná služba, takže musíme narábať s verejnými zdrojmi, a teda musíme siahnuť po ľavicových riešeniach. Môže to vyzerať tak, že ste ľavičiari. Ale potom máme problematiku regionálnych rozdielov, kde sme navrhli koncept estónskej dane, podľa ktorého podnikatelia, ktorí majú prevádzky v postihnutých regiónoch, budú mať výrazné daňové a odvodové úľavy, čo sa chápe ako pravicové opatrenie.
Centrizmus neznamená ani-ani, ale skôr aj-aj. Čo sa týka mňa, o sebe hovorím, že som ľavičiarka, ale nie v zmysle, že rozdávame balíčky. Som obhajkyňou sociálnych práv a ak chceme mať verejné služby, čo najviac kvalitné a dostupné, tak sa za to musí zaplatiť. A to sú dane. Keď ich nechcú pravičiari platiť, tak nemôžu očakávať kvalitné verejné služby. Balíčky sú zastaraný systém. Využitie daní vidím skôr v dlhodobých investíciách. Mali by sme investovať do podhubia malých inovatívnych firiem, do vedy a výskumu. Koniec-koncov, táto kríza nám ukázala, aké nevyhnutné je investovať do vedy, výskumu, digitalizácie štátu, elektronizácie vzdelávania a celej reformy vzdelávania. Moje ľavičiarstvo je o zlepšení verejných služieb na rozdiel od opatrení, ktoré slúžia na bezprostrednú spotrebu.
Prejdime k súčasnej vláde. Igor Matovič počas volebnej noci vyhlásil, že bude zastupovať aj liberálnych voličov. Ako sa mu to zatiaľ darí plniť?
To by som sa ho aj ja chcela opýtať. Nech mi povie aspoň jedno opatrenie, ktorým upokojil liberálnych voličov. A to si nemyslím, že liberálny volič má extravagantné požiadavky. Mám pocit, že sa skôr naplnili obavy liberálov, že keď sa zostaví vláda bez ich účasti, nebude mať ich kto reprezentovať a prehluší ich početne menšia ultrakonzervatívna časť a to sa aj stalo.
Ako sa darí vláde zvládať epidémiu koronavírusu?
Ja by som to rozdelila na dve fázy. Úvodná fáza, v ktorej sprísňovali režim, bola dobrá. Opatrenia vyplývajúce z núdzového stavu sme museli prijať čo najskôr. Kde už som sa začala úplne strácať a kde sa ukázala nezorientovanosť premiéra v riadení štátu, bola fáza uvoľňovania. Ak premiér rieši, koľko centimetrov majú byť od seba ľudia vzdialení a koľko centimetrov majú byť vzdialené stoly, ukazuje tým amatérčinu. Ľudia nakoniec ani nevedia, čo platí a čo nie, čo musia dodržiavať a čo je iba odporúčanie, či majú rodičia pustiť deti do školy alebo nie. Mám pocit, že premiér a vláda si niekedy neuvedomujú, že mať dobrý úmysel pri riadení štátu niekedy nestačí.
Každý krok, ktorý urobíte, musí byť výsledkom postupu, ktorý je zákonom presne určený. Nestačí povedať, že nám tu bude rokovať štáb, ktorého mandát nikto nepozná a ako on rozhodne, tak bude a ja vám ten výsledok len oznámim. Politické rozhodovanie nerobí orgán, ktorého na to nikto nezmocnil. Riešili sme, akým právnym predpisom nie sú na naše územie púšťaní cudzinci. Nehodnotím to, či mali alebo nemali byť. Ale jednoducho, keď takýto krok urobíte, musíte sa dopátrať predpisu, ktorý to nariaďuje. Ak žijeme v právnom štáte, tak nestačí, že predpis leží niekde v šuplíku, ale právna norma je platná a účinná, až keď je publikovaná. To isté platí aj o povinnej karanténe. Rozumiem dobrému úmyslu, ale exekúcia niekedy vybáčala z právneho štátu a bola často chaotická a samotných občanov miatla.
Bolo to spôsobené amaterizmom, alebo sa prejavili autoritatívne črty Igora Matoviča?
Nechcem robiť premiérovi psychologický ani morálny posudok. Poviem to všeobecne: Ak sa politik začne príliš sústreďovať na svoju popularitu a toto sa pre neho stane kritériom, tak sa veľmi ľahko nechá zviesť k riešeniam, ktoré nie sú úplne v súlade s princípmi právneho štátu. V demokracii musíte dodržať postup, aj keď výsledok nebude všetkým po vôli.
Jedna vec je vláda, druhá parlament. V ňom sa už stihli riešiť rôzne hodnotové témy. Čo od neho očakávate nasledujúce štyri roky?
Obávam sa strašnej devalvácie diskusie. Ak by sa aj nepodarilo presadiť novelu interrupčného zákona, zase sa bude otvárať téma práv žien. Znova sa ideme baviť o tom, či je dôstojné ešte viac traumatizovať ženy, ktoré sú už aj tak v ťažkej situácii. Myslím si, že nás čaká diskurz, ktorý bude veľmi škodlivý k ženám, k menšinám či mimovládnym organizáciám. Tiež sa obávam, že parlament bude šíriť dezinformácie o gender ideológii. Takže aj keď asi nepresadia zmenu konkrétnych zákonov, rozhodne výrazne zhoršia debatu o ľudských právach. Potom sa v takejto situácii ocitnete v politickej súťaži. Namiesto toho, aby ste sa bavili o príčetných veciach, musíte vysvetľovať gender ideológiu a základné fakty. Namiesto toho, aby sme zlepšovali veci, vraciame sa späť a diskutujeme, či žena má vôbec právo rozhodovať o svojom materstve.
Nemali by sa strany SaS a Za ľudí hlasnejšie ozývať proti tendenciám, ktoré ste popísali?
Momentálne nevidím, že by mali odvahu vziať si toto sústo na svoje plecia. Toto bude úloha len pre liberálov.
Na začiatku krízy bol Richard Sulík rebel a veľmi často sa dostával do sporu s Igorom Matovičom. On už odvahu ukázal…
V ekonomických veciach áno. Je prirodzené, že Richard Sulík je zástanca rýchlejšieho uvoľňovania a oživovania ekonomiky. Ale pokiaľ ide o hodnotové výzvy, tak si myslím, že mu to nestojí za to. Hovorí to aj o tom, kto je naozaj poctivý liberál.
Uplynul rok od nástupu Zuzany Čaputovej do prezidentského paláca. Ako tento rok hodnotíte?
Získala si rešpekt vo všetkých relevantných a strategických krajinách. Nikde neurobila faux-pas, práve naopak. Aj v zahraničnej tlači bola vždy veľmi pozitívne hodnotená. Myslím, že aj doma dokázala vždy citlivo a presne pomenovať hrozby a akútne problémy, ktoré adresovala vláde alebo parlamentu. To, čo je pre ňu typické, je jej snaha vytvárať v spoločnosti súdržnosť. V tom ostala konzistentná.
Neodklonila sa od liberálnych názorov?
Nie. Z jej pozície nemá veľmi priestor presadzovať liberálne názory. Som presvedčená, že ak by došlo k hrozbe, tak by sa zastala žien či menšín. Prezident má byť prezidentom všetkých. Aj liberálov, aj konzervatívcov. Neočakávam od nej, že bude stáť na jednej strane. Koniec-koncov, povedala to aj vo svojej správe o stave republiky. Podľa nej nie je správne odstraňovať korupciu, keď popri tom ohrozujete ľudské práva.
V porovnaní s Andrejom Kiskom sa môže javiť Zuzana Čaputová ako menej aktívna na domácej scéne. Súhlasíte?
Rozumiem, ale nemyslím si, že je málo aktívna k vnútornému dianiu. Akurát, že nevystupuje tak konfrontačne ako vystupoval Andrej Kiska voči vláde Roberta Fica. Mne sa to ráta. Prezident sa nemá správať ako aktér politického straníckeho boja. Je potrebné dodať, že Kiska bol v úplne inej situácii. Vláda Roberta Fica bola sprevádzaná viacerými škandálmi a Kiska bol zároveň terčom silnej antikampane. V tomto prípade jeho konfrontačné správanie viem pochopiť. Prezident má stmeľovať spoločnosť a brániť tomu, aby sa úplne roztrieštila. Pani prezidentka je v tomto to najlepšie, čo sme si mohli vybrať.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
