Hovorí v rozhovore zdravotný klaun Pavel Mihaľák.
Poznávacím znamením zdravotných klaunov je červený nos a plášť. V nemocnici navštevujú najmä deti, zabávajú ich hudbou aj kreatívnymi hrami. Vďaka ich návštevám tak pacienti na chvíľu zabudnú na svoje trápenie.
Klauni fungujú pod občianskym združením Červený nos Clowndoctors. Momentálne je ich vyše 60, týždenne stihnú absolvovať viac ako 230 návštev v nemocniciach a zdravotných zariadeniach po celom Slovensku. „Hlavným" klaunom je umelecký riaditeľ združenia Pavel Mihaľák. Ako hovorí v rozhovore, byť klaunom znamená učiť sa po celý život. Napríklad aj to, ako byť stále „blbší".
V rozhovore sa dočítate aj:
Prečo sa podľa rodinnej tradície nestal vojenským pilotom
Či musia klauni poznať diagnózy detí, ktoré navštevujú
Aké bolo zabávať sýrskych utečencov
Či sa do vystúpení klaunov zapájajú aj lekári
Koľko ľudí sa prihlásilo do posledného konkurzu
Nepochádzate z umeleckej rodiny, takmer všetci vaši najbližší boli v armáde, venovali sa vojenskému letectvu. Vy ste sa vydali cestou herca a bábkoherca. Prečo?
Ovplyvnenie rodinného zázemia bolo veľmi silné, odmalička som mal túžbu lietať aj ja. Letcom bol otec, ďalší blízki vrátane mojej mamy a starých rodičov pracovali pri armáde ako civilní zamestnanci. Bolo pre mňa úplne prirodzené, že ich budem nasledovať.
V mojom maturitnom ročníku sme sa presťahovali z Hradca Králové do Prešova. Mal som si teda vybrať, akú cestu si po strednej škole zvolím. Logicky som si vybral vojenskú školu. Letectvo ma skrátka fascinovalo, no v čom spočívala skutočná túžba po lietaní, som si uvedomil až neskôr.
V druhom ročníku vojenskej školy som sa pozhováral s otcom a aj s vojenským psychológom, ktorý prácu v armáde pomenoval presne. Ako povedal, najhlavnejším dôvodom je, aby sme sa naučili zabiť a nenechať sa zabiť. Uvedomil som si, že toto nechcem a je to úplne proti môjmu presvedčeniu. V skutočnosti ma po celý čas fascinovalo samotné letectvo a vzduch. Toto bol pre mňa absolútny fenomén. Vedel som, že sa nechcem učiť zabíjať a byť zabitý. Preto som na vlastnú žiadosť spolu s inými spolužiakmi školu opustil.
Čo nasledovalo?
Obával som sa, ako to vezme rodina. Vojenská tradícia bola naozaj silná a toto povolanie sa posúvalo z generácie na generáciu. Otec aj ostatní príbuzní to našťastie pochopili a podporili ma. To sú vždy skvelé momenty, ktoré vás iba posunú vpred.
Človek sa po takomto rozhodnutí musí zamyslieť a dať si dokopy existenciálne otázky. Už od detstva som miloval umenie, no vtedy som nevedel, že je to smer, ktorým mám ísť. Miloval som hudbu, na strednej škole som mal s kamarátmi aj kapelu. Obrovským koníčkom bolo i divadlo. Všetko, čo s týmto umením bolo spojené, som vnímal úplne prirodzene.
Paradox je, že práve otec mi našiel a ukázal inzerát bábkového divadla v Prešove. Hľadali hercov a technikov. Ani mi len nenapadlo, že sa na umeleckú sféru dám aj profesionálne. No umelecký šéf si ma vtedy vybral a zrazu bol som jedným z členov súboru tohto divadla.
A ako ste sa stali zdravotným klaunom?
V umeleckom svete som bol prakticky bez prestávky už od týchto čias až dodnes. Bol som hercom, bábkohercom, muzikálovým hercom, spevákom, dotkol som sa aj činohry a všetkých možných oblastí dramatického umenia. Práve cez umelecké kruhy som sa dostal aj k združeniu Červený Nos Clowndoctors, a to len pár rokov po jeho založení u nás na Slovensku, čo bolo pred vyše 16 rokmi.
Podstata práce zdravotných klaunov je, že navštevujú najmä choré deti v nemocniciach. Tieto návštevy sa nazývajú klauniády a počas nich sa snažia rôznymi spôsobmi zabávať pacientov. Spomínate si, ako vyzerala vaša úplne prvá klauniáda?
Áno, bol to pre mňa trocha šok. Pripadal som si ako mladé kura, ktoré ide do sveta a veľmi sa na to teší. Po dlhých prípravách prišla konečne fáza, keď som sa išiel trikrát pozrieť na klauniádu ako divák. Po týchto troch návštevách v roli diváka nasledovali tri klauniády, ktoré som absolvoval už ako zdravotný klaun, pričom mi pomáhali skúsenejší kolegovia.
Moja prvá klauniáda bola v Prešove. Všetko, čo som sa dovtedy naučil a čo som mal v sebe, som konečne chcel posunúť ďalej. Mal som veľké očakávania, niečo ako vzrušenie pred premiérou. Prišiel deň „dé" a s ním aj stret s ťažkou realitou. Hneď prvý prípad bol ťažký. Išlo o 10-ročného chlapca, ktorý v nemocnici ležal v bdelej kóme po vážnej havárii. Vedel som, že to nebude jednoduché, napriek tomu som to musel chvíľu spracúvať. No keď som u tohto chlapca uvidel náznak radosti, bol to veľmi silný moment.
Príprava pred tým, ako môže ísť klaun do nemocnice, je totiž veľmi náročná a intenzívna. Preto si človek myslí, že je výborne pripravený. Ako po umeleckej, tak po ľudskej stránke. No nemusí to byť pravdou. V práci sa denne stretávame s detským utrpením aj smrťou. A vždy, keď to uvidí človek na vlastné oči, je to šok. Niekedy menší, inokedy väčší.
Aký priebeh má vaša príprava na prácu klauna?
Absolvoval som školu, ktorú máme všetci zdravotní klauni. Je to francúzska a sčasti anglická škola moderného klaunovania. Je to niečo, čo u nás na Slovensku neexistuje, alebo len vo veľmi sporadickej miere. Intenzívne profesionálne klaunské umenie sem totiž dorazilo až s naším príchodom. Základ je, že sa musíme v prvom rade celoživotne vzdelávať v mnohých oblastiach klaunovania. Nie je to len o rozvíjaní umeleckého talentu, ale aj o vzdelávaní v rôznych oblastiach vrátane psychológie či samotnej medicíny.
Ako vzniká scenár klauniády?
Prakticky nevzniká vôbec. Scenár, ako ho poznajú napríklad herci, nemáme. Čo prinášame a robíme my, je niečo iné. Nemáme dané repliky alebo scény, naša príprava je vo veľkej časti iná ako herecká. Na prvom mieste je individuálny prístup a improvizácia. Aby bol klaun naozajstný a aby žil, musí reflektovať to, čo sa deje. Môže si pripraviť nejakú tému, no skôr sú to inšpirácie, ktoré nám prináša v našom prípade nie divák, ale pacient. Klaun musí riešiť to, čo je tu a teraz. Situácie, rozpoloženie aj momentálny stav. Čokoľvek, čo by som si ako klaun pripravil, môže dieťa zmeniť v jedinom momente.
Do akej miery musíte poznať zdravotný stav dieťaťa, ktoré idete ako klaun navštíviť?
Prvú vec, čo zisťujeme po príchode na oddelenie, je stav pacientov. Klauni sa vzdelávajú, čo tá ktorá diagnóza znamená. No diagnózu konkrétneho dieťaťa nemusíme poznať úplne detailne. Potrebujeme vedieť presne toľko, aby sme dieťaťu pomohli a neublížili. Či už sú to infekčné veci, operácie alebo psychický stav. S personálom každej nemocnice pracujeme v tomto smere ako partneri.
S niektorými pacientmi sa určite stretávate pravidelne a dlhodobo. Budujete si s nimi hlbší vzťah? Je na to priestor?
Priestor prichádza automaticky a prirodzene. S deťmi, ktoré sú hospitalizované dlhšie obdobie alebo opakovane, sa stretávame naozaj často. Sú to najmä ťažko choré deti. Dôležitým základom našej práce je pravidelnosť a práve tá otvára možnosť vybudovať si dôveru. Fenomén, že za nimi príde klaun a deti sa na to tešia, je pre ich liečbu a rekonvalescenciu dôležitý. V tom ťažkom a z ich pohľadu aj nebezpečnom prostredí si zrazu nájdu veľa pozitív.
Stáva sa, že sú detskí pacienti apatickí a úplne odmietnu vašu návštevu?
Akákoľvek diagnóza je pre dieťa aj rodiča veľmi ťažká. Proces, ktorý nastane po tom, ako sa ju rodina dozvie, je veľmi rýchly. Obranné mechanizmy má každý jeden z nás a ich prejavy sa rôznia. Niekto sa chce rozprávať, iný nie. Veľa vecí sa prenáša z rodiča na dieťa a niekedy sa stane, že práve rodič si návštevu nepraje. Potom si hľadáme iné cestičky, ako získať jeho dôveru. A dá sa to aj tak, že to odmietnutie rešpektujeme. Paradoxne im aj týmto dávame určité silu. Zrazu majú na výber rozhodnúť sa, či sa chcú stretnúť alebo nie. Pri sestričke alebo lekárovi si vybrať nemôžu.
Druhá vec je, že klauna vyhodíte oknom a príde dverami. Samozrejme, všetko s mierou. Niekedy to je iba strach z neznámeho a keď to klaun cíti, snaží sa ukázať, že sa niet čoho báť. Inokedy priestor na klauniádu naozaj nie je a vtedy sa len pozdravíme a vzápätí aj odzdravíme.
Ako klauni nenavštevujete iba deti v nemocnici, zabávať sa ich v rámci viacerých programov snažíte napríklad aj u nich doma. Pri programe Fidlikára sa stretávate s deťmi s mentálnym a kombinovaným postihnutím. Na čo všetko musíte z umeleckej aj ľudskej stránky brať ohľad v týchto prípadoch?
To, čo robíme my, nie je šou pre široké publikum, vždy ide o individuálne potreby konkrétnych ľudí. Či už je to autizmus alebo čokoľvek iné, tieto deti majú špecifické potreby. Niečo ich teší viac, niečo menej, občas majú strach a radosť z odlišných vecí ako deti bez mentálneho postihnutia. Potrebujeme poznať ich prostredie, v ktorom sa cítia bezpečne a aspekty, ktoré im pomôžu.
Z bežného predstavenia by si tieto deti vzali niečo iné ako deti bez mentálneho postihnutia a možno nie práve to, čo potrebujú. Preto je Fidlikára jediné predstavenie, ktoré má vybudovaný nejaký scenár. Veľmi sa to podobá divadelnému predstaveniu, ale v silnej interakcii s deťmi. V tomto prípade je tu striktný limit, klauniáda môže byť najviac pre deväť detí. Je postavená na tom, čo deti potrebujú, aby ich to zaujalo a otvorilo ich obzory.
Čím konkrétne tieto deti zabaví?
Táto klauniáda je založená na pocitoch, vnemoch, zmysloch a podobne. Spievajú sa mená detí, aby mali pocit, že do deja vťahujeme priamo ich. Pracujeme s rôznymi materiálmi, pri ktorých sa realizujú umelecky. Klauni k nim musia pristupovať veľmi individuálne, vnímať ich rozpoloženie a všímať si, čo ich zaujme.
Klauniády robíte aj pre seniorov v domovoch dôchodcov. V čom sa program pre starších líši od toho detského najviac?
Klaun pre seniorov je trocha iný. Máme iný charakter, iný kostým. Vnemy, ktoré aktivujú mysle seniorov, sú odlišné ako u detí. Aj v tomto prípade hovoríme o individuálnom zacielení na človeka a jeho potreby. Klaun pre seniorov je preto viac retro, je v kostýme 50. rokov alebo z prostredia dediny či staromestský klaun. Niečo, čo im môže evokovať veľmi blízke veci, ktoré poznajú z mladosti. V tom seniorskom veku je pamäť veľmi krátkodobá a to, čo si najviac pamätajú, je najmä z ich mladosti a detských čias. Témy, ktoré rezonujú u seniorov, sú napríklad vzťahy a žensko-mužský princíp. Ako správni klauni tieto témy úplne domotáme a oni majú šancu cítiť sa užitoční, môžu nám v nich poradiť a pomôcť.
Každý z klaunov má vlastné klaunské alter ego. Klauni sa na ne menia symbolicky - nasadením červeného nosa. Vy ste Dodo Cikaj, keď sa stretávate s deťmi a Emanuel Krasko, keď navštevujete seniorov. Aký je medzi týmito charaktermi rozdiel?
Dodo je nadšený pre toľko vecí, až je to niekedy naňho príliš. Je veľmi muzikálny, rád by pracoval napríklad vo filharmónii, ale to sa mu veru nikdy nepodarí. Emanuel Krasko je viac básnický, tiež miluje hudbu, no mimo toho je úplne ľavý. Keď je potrebné narúbať drevo, Emanuel to, žiaľ, nezvládne.
Menili sa časom alebo sú stále rovnakí?
Klaunský charakter sa buduje celý život, mení sa a dozrieva. Cibrí sa skúsenosťami a vzdelaním tak ako my ľudia v bežnom živote. Musíme hľadať to, čo je v týchto postavách prirodzené, naivné a „blbé". To je to, čo fenomén klauna všeobecne ponúka.
Zdravotného klauna ste robili aj v zahraničí. Zabávali ste chorých v Kamerune, sýrskych utečencov v Grécku či presídlených Ukrajincov z Doneckej oblasti v Kyjeve. Je to úplne iné prostredie ako slovenské nemocnice. Aké to bolo?
Je to veľká škola života. Zistil som, že nech už pochádzate odkiaľkoľvek, v prvom rade ste človek. Každý z nás potrebuje pokoj, porozumenie a bezpečie. Niekto má šťastie žiť spokojne, iný nie. V krajinách, ktorých som bol, mala trauma rôzne podoby. Napríklad utečenci majú veľkú traumu z toho, že by chceli žiť vo svojej krajine a nemôžu pre vojnu alebo prírodnú katastrofu. V Kamerune, Grécku aj na Ukrajine som bol aj so zahraničnými kolegami a mňa osobne to veľmi posilnilo aj v tom, čo robíme doma na Slovensku.
Veľa ľudí sa ma pýta, či sa na nás tieto traumy neprenášajú. Výhoda Červeného nosa je, že na sebe stále pracujeme a sme trénovaní, čo nás naozaj posilňuje. Vieme mať ľudský prístup a zároveň nebyť príliš dotknutí. Samozrejme, niekedy sa to inak nedá a to trápenie nás zasiahne. Práve preto je pre klaunov k dispozícii aj psychologická pomoc, ak ju potrebujú. Vďaka nej sa vedia vyrovnať so situáciou lepšie.
K aktivitám klaunov patria aj vystúpenia pre lekárov onkológov počas ich workshopov či školení. Ako vznikol nápad takto priblížiť vašu prácu lekárom?
Spoločne s kolegami lekármi, sestričkami a celým personálom sme si uvedomili, že si vieme byť navzájom nápomocní. My klauni máme určitú odbornosť, ktorú im vieme poskytnúť a takisto my potrebujeme rozumieť odbornosti doktorov. Ako som už spomínal, do istej miery musíme rozumieť diagnózam, stavu detí, či už po psychickej alebo fyzickej stránke. Operovať nevieme, ale zato sme experti v komunikácii humorom. Je to jeden z našich najhlavnejších komunikačných kanálov. A práve preto vznikol program aj pre personál - semináre a prednášky o humore.
Napríklad spolupráca s bratislavskou onkológiou Národného ústavu detských chorôb vyústila do seminárov, ktoré sme realizovali počas ich komunikačných workshopov. Absolvovalo ich vyše sto ľudí, ktorí dostali ako bodku za odbornými školeniami náš seminár o humore v zdravotníctve.
Inšpiruje ich to, aby sa ku klaunom pridali počas klauniády a aj oni na chvíľu zabávali pacientov? Je to vôbec možné?
Áno, keď je na to priestor a nálada, tak sa pridajú. Vieme, aká je ich práca náročná. Preto je našou najväčšou radosťou, keď sa neboja pripojiť a chvíľu u nás pobudnú. Náš cieľ je predsa rovnaký, všetko robíme pre dobro pacientov.
Občianske združenie Červený nos má momentálne vyše 60 zdravotných klaunov po celom Slovensku. V týchto mesiacoch ste rozširovali tím a prijímali aj nové posily. Aký priebeh majú konkurzy pre potenciálnych klaunov?
Najprv sme prijímali motivačné listy a životopisy. Z nich som selektoval. Väčšina záujemcov je z umeleckej sféry, no klaunom sa chcú stať aj ľudia z úplne iného prostredia. Vybraní záujemcovia prídu na prvé stretnutie a už počas toho prebieha výcvikový workshop. Už tu dokážem určiť, kto je aká silná a zrelá osobnosť, aké má schopnosti a potenciál robiť túto prácu. Druhý aspekt je ten umelecký, ktorý sledujem tiež. Osobnostné a umelecké predpoklady vnímam ako rovnako dôležité. Neskôr vyberieme budúcich klaunov, pre ktorých sa začína obdobie vzdelávania na spomínanej klaunskej škole. Pravým klaunom sa stanú po piatich rokoch intenzívneho štúdia a tréningov.
Je to práca na plný úväzok?
Nie, nie je. Naopak vítame, aby mali naši klauni aj iné zamestnanie či pracovné príležitosti. Každý klaun má určený minimálny, ale aj maximálny počet klauniád. Nemali by klaunovať viac než 13-krát mesačne, optimálne je to šesť až desaťkrát, aby boli chránení pred stresom a vyhorením, keďže situácie, ktoré zažívame, sú často veľmi náročné.
Koľko klaunov napokon pribudne?
Teraz sme mali 120 záujemcov a potrebujeme prijať asi desať ľudí na celé Slovensko. Je to pomer, ktorý sme doteraz nemali. Musím aj selektovať, aj keď odmietanie nepovažujem za niečo príjemné. Tí ľudia úprimne túžia robiť túto prácu. A čím viac o nej vedia, tým je ich záujem väčší a väčší. Nadšenie, radosť a zmysel byť zdravotným klaunom je jednoducho niečo, čo sa u nich prirodzene prebudí.
Čo všetko musí vhodný kandidát spĺňať?
Základ je, aby mal už spomenuté vlastnosti, teda umelecké vlohy a zjavný talent. Aby bol tiež hravý a empatický, čo je mimoriadne dôležité. Empatia neznamená, že sa človek cíti rovnako ako ten druhý a snaží sa na seba preniesť jeho trápenie. Empatia je, že to trápenie pochopí a snaží sa čo najlepšie s tým všetkým správne naložiť.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
