V rozhovore vysvetľuje aj to, prečo sa rozhodla prehovoriť o týraní v detstve.
Formátu stand-up comedy sa venuje dlhšie, najintenzívnejšie posledné tri roky. Cestuje po Slovensku, spolu s kolegami zabáva ľudí svojimi vystúpeniami v rôznych kútoch krajiny. Síce je jej pracovným nástrojom humor a smiech, s vážnosťou rozpráva aj o neľahkom detstve, rozvode či živote slobodnej matky. Pripomínať tieto témy v spoločnosti považuje za veľmi dôležité. „Nemá žiaden význam pred nimi zatvárať oči," tvrdí v rozhovore stand-up komička Simona Salátová.
V rozhovore sa dočítate aj:
Prečo prehovorila o týraní v detstve
Ako na to reagovali ľudia v jej okolí
Čo považuje v stand-upe za náročné
Čo na ľudí najviac funguje
Ako komikov prijali Slováci v zahraničí
Ste komička a vaším cieľom je, aby ste ľudí zabavili. No otvorene ste prehovorili aj o veľmi vážnych a ťažkých témach. O týraní otcom aj o tom, ako ste museli byť istý čas v detskom domove. Prečo ste sa rozhodli o tom všetkom hovoriť verejne?
Ten základný podnet vznikol asi na mojom Instagrame. Isté združenie, ktoré podporuje týrané ženy, ma požiadalo, či by som im nevedela pomôcť. Na základe tohto som sa rozhodla zdieľať svoju osobnú skúsenosť. Približne pred troma mesiacmi som teda uverejnila jednoduchú fotku, kde som napísala niečo zo svojho súkromia. Myslela som si, že to vyburcuje ľudí, aby aspoň trochu pomohli tomuto združeniu.
To, čo nasledovalo, som vôbec nečakala. Prišiel obrovský boom lajkov, príspevok zdieľali známe osobnosti, pričom si sama nepripadám veľmi známa. Išlo však najmä o to, že mi písalo veľa obyčajných ľudí, žien aj mužov, že je to téma, o ktorej je potrebné hovoriť. Postupne som si uvedomila, že to má naozaj zmysel a rozprávať o ťažkom detstve nie je žiadne moje „depkárčenie".
Beriem to ako vec, ktorá sa stala, ktorú ešte nemám spracovanú a je potrebné ju spracovať. Zároveň v živote vyznávam názor, že keby si ľudia navzájom viac hovorili o svojich chybách, problémoch a pádoch v minulosti, tak by sme sa mali oveľa lepšie. Nik by sa necítil až tak zbytočne.
Zdroj: Instagram/simonacomedy
Spätná väzba od okolia teda bola intenzívna. Ozvali sa vám aj ľudia, ktorých ste vôbec nepoznali a začali ste o tejto téme hovoriť s nimi?
Áno. Práve toto je na tej sociálnej sieti úžasné. Niekedy absolútne nechápem, čo sa okolo mňa deje. Mojím primárnym cieľom je ľudí rozosmievať. Sama som prekvapená, koľko ľudí sa mi otvára do naozaj bolestivých detailov. No snažia sa to brať s humorom a nadhľadom, a to ma veľmi teší. Práve to je to, čo nám zakaždým pomôže asi najviac.
Zvyknú vás ľudia zastaviť a zdôveriť sa vám aj priamo po vystúpeniach?
Často sa mi stane, že za mnou prídu ženy a za dve minúty na mňa vyvalia celý životný príbeh so svojimi vzostupmi a pádmi. A to je úžasné. My ženy to naozaj vieme za dve minúty aj so všetkými detailmi, menami aj časmi pôrodu detí. Je to skvelé.
Nevyčerpáva vás to? Počúvať o trápení iných môže byť niekedy aj náročné.
Našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí vedia odhadnúť, kedy je to v poriadku a kedy, povedzme, nemám kapacitu. Ale nikdy sa mi nestalo, že by som pre to spávala so slzami v očiach a trápila sa nad tým, ako mám každému pomôcť.
Spomínali ste Instagram. Na svojom profile pridávate veľa príspevkov aj zo svojho súkromia, často sa otvorene vyjadrujete aj k rôznym spoločenským témam. Ako uvažujete nad tým, akú fotku pridáte a čo k nej napíšete?
Snažím sa to brať akosi organicky. Tak, ako to cítim. Možno som si aj vedomá nejakých svojich kvalít spojených s písaním. Viem, že asi mám lepšiu slovnú zásobu a dokážem nejako usporiadať slová. Aj keď mi zápar ľudí povedalo, že píšem dobre, nikdy som nerozmýšľala dopredu o tom, ako to poskladám a čo presne chcem povedať. Snažím sa, aby to bolo také ako ja. A ja som niekedy poriadny neporiadok a zhluk myšlienok, ktoré len tak kumulujú. Niekedy, keď píšem, príde pointa len tak zrazu. A poviem si, áno, toto som chcela povedať. V tomto je pre mňa písanie úplne čarovné. Pre mňa ide o najväčšiu terapiu. Ani neviem ako a tie písmená ma liečia.
Prejdime k samotnému stand-upu. Na scéne ste už niekoľko rokov. Prečo ste sa mu začali venovať?
Keď som mala 17 rokov, začínala som s divadelným krúžkom a predstavením. Volalo sa to „Že ťa huba nebolí". Potom som bola na „open micoch" u Jána Gorduliča v Bratislave v rámci vystúpení Silných rečí. „Open mic" je predstavenie, kde majú noví ľudia možnosť vyskúšať si stand-up. Tam som mala úspech, ľuďom sa to páčilo. No v tom veku to na mňa bolo priveľké sústo.
Spolupráca s Janom vtedy nevyšla. Do toho som sa aj zaľúbila a tam sa to skončilo. Potom som mala päťročnú pauzu. Pred troma rokmi som dostala ponuku ísť do talentovej šou, aby som sa k stand-upu vrátila a znova rozosmievala ľudí. V tom momente som mala 140 kíl a dusila som bravčovú krkovičku na Kysuciach. Vôbec som si nevedela predstaviť, že pôjdem znova na javisko. No stalo sa a zistila som, že toto je to, čo chcem robiť. Stand-up absolútne transformoval môj život a som najšťastnejšia na svete, že to môžem robiť.
Čo vás najviac presvedčilo o tom, že sa máte k vystupovaniu vrátiť?
To je ťažká otázka. Predstavte si situáciu, v ktorej som bola. Som na Kysuciach, mám tam dieťa, manžela, rozrobenú krkovičku, 140 kíl, sebavedomie na absolútnej nule. Niekde v zadnom mozgu som mala predstavy, že možno niekedy ešte vyjdem na javisko. Bol to postupný proces, veľmi ma podporoval aj bývalý manžel. Povedala som si teda, že to vyskúšam. Keď som znova pocítila, aké to je, keď ľudí rozosmejete a tlieskajú vám, tak už sa nedalo ísť späť.
Nemali ste po tomto návrate niekedy pocit, že to chcete zabaliť?
Od momentu, ako som začala spolupracovať s Janom Gorduličom, ktorý založil projekt Silné reči pred desiatimi rokmi, išlo všetko veľmi postupne. On aj celý manažérsky tím sú veľmi individuálni. K človeku sa snažia pristupovať osobne. Prispôsobili sa môjmu tempu. Dva roky som totiž cestovala z Kysúc na všetky vystúpenia. A postupne ich bolo viac a viac.
Asi vďaka tomuto neprišiel moment, že by som to chcela zabaliť. Samozrejme, nejaké tvorivé krízy, to je druhá vec. Tie sú absolútne pravidelné. Vtedy si človek len povie, že to hádam nejako prejde.
Formy humoru sú rôzne. Čo najviac funguje na Slovákov?
Hlavne vtipy a humor ako taký. Niektorí ľudia si povedia, že keď majú skúsenosť napríklad s moderovaním a neboja sa postaviť pred ľudí, bude z nich dobrý stand-up komik. No takto to nefunguje. Na stand-upe je asi najťažšia základná esencia. Nabrať odvahu, priblížiť sa ľuďom a zistiť, čo chcú. Potom to podať tak, aby to pre nich bolo zrozumiteľné. Aby to chápali a aby ste sa dostali na rovnakú vlnu, či už hovoríme o tvrdšom alebo politickom humore. Jednoducho, aby ste si navzájom sadli. Netvrdím, že človek musí obmedzovať sám seba, ale je dôležité cítiť energiu ľudí a vopchať svoj humor do nádobky, z ktorej ľudia budú vedieť piť.
S vystúpeniami cestujete po slovenských mestách, no máte za sebou aj stand-upy pre našincov v zahraničí. Vidíte v nich rozdiel? Bavia sa Slováci na Slovensku inak ako v zahraničí?
Zábavné je, že predtým som bola najďalej v Prahe a v Krakove na krovky. Takže to pre mňa bola obrovská vec, že ma Silné reči zobrali do Londýna. A takto pred rokom som bola s kolegom komikom Gabom Žifčákom dva týždne v štyroch štátoch USA, čo bolo pre mňa až neuveriteľné.
Odpoveď na vašu otázku je - áno. Tam sa Slováci zabávali výrazne inak ako u nás doma. V zahraničí a obzvlášť na západe nie je také zvláštne, keď ste viac sám sebou a robíte šialené veci. Tu na Slovensku je to stále také, že sa pozná navzájom viac ľudí, sme malá krajina, viac sa hodnotíme. V zahraničí boli výbuchy smiechu oveľa väčšie. Respektíve, tam boli ľudia viac otvorení. Napríklad, keď sa počas vtipu postavili a niečo mi povedali. Väčšinou to nie je príjemná súčasť stand-upu, no tam to bolo absolútne prirodzené.
Spomínate si na nejaké pamätné vystúpenie? Či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle slova.
Určite je ich viac. Z nedávnej histórie sa k nim radí roast Gaba Žifčáka v Bratislave v decembri minulého roka. Roast znamená, že si „podávame" jedného človeka v kresle. Gabo bol ten, ktorého sme spolu s ďalšími štyrmi kolegami urážali za peniaze, pričom sme sa urážali aj všetci navzájom.
Intenzívne som nad nimi uvažovala, aj nad tým, ako mi veľmi liezli a stále lezú na nervy. To som skladala do vtipov a s nečakanou nežnosťou som ich začala mať ešte radšej a po tomto roaste sme si ešte viac prirástli k srdcu. Boli to dve hodiny plné smiechu. Ako sa hovorí, roastovať môžete iba človeka, ktorého máte naozaj radi.
Hovorí sa, že rozosmiať ľudí je oveľa ťažšie ako ich rozplakať. Kde beriete inšpiráciu, aby sa vám to podarilo?
Moji kolegovia s obľubou hovoria, že humor je rehoľa. Ani nám niekedy nie je vôbec smiešne. Tiež sa z istej časti môžeme radiť k partii umelcov, ktorí sú radi patetickí a hyperbolizujú. Takže deň, keď sú smutní, sú najsmutnejší na svete.
Niekedy je veľmi ťažké nájsť inšpiráciu. Ja osobne som veľa hovorila o vzťahoch, o tom, čo sa mi stalo, o svojom chudnutí a podobne. V tomto smere som už akoby vyrozprávaná. Mám pocit, že som povedala všetko. Začínam sa teda v sebe hĺbavejšie vŕtať. Prišla hranica, že musím témy loviť. Musím sa pozerať okolo seba a nachádzať niečo, čo sa mi zdá vtipné a tiež nájsť dôvod, prečo sa na tom vlastne zabávam. Zároveň je to významná fáza v tom, že sa snažím veriť svojej intuícii a svojim pocitom. Niekedy si človek niečo pomyslí a povie si, že je to divné a určite si to nik v tejto miestnosti nepomyslel. Párkrát som to však skúsila povedať nahlas a zistila som, že 199 z 200 ľudí má v tomto rovnaký úsudok.
Aj v samotných stand-upoch hovoríte o svojom rozvode, o synovi, ktorého vychovávate sama. A keďže sa na to nebojíte pozrieť s humorom a nadhľadom, tej inšpirácie je asi dosť aj v tomto smere.
Často o sebe hovorím, že som mala celkom rýchly život. Od 18 rokov som už stihla podnikať, vydať sa, porodiť, rozviesť sa a teraz som tu. Teším sa, že mi to dáva inšpiráciu robiť stand-up, ale myslím si, že každý má svoje životné míľniky. Môj bývalý manžel mi so synom pomáha, mám úžasnú svokru, ktorá je najlepšia žena na svete.
Aj z tohto sa snažím nerobiť tabu, lebo dnes je to úplne bežné. Je to síce smutné, no nemôžeme si zatvárať oči pred tým, že každý siedmy či ôsmy človek je sám rodič. Alebo pred tým, že páry pripustia rozvod ako najlepšie riešenie. Stále si myslím, že je to lepšie, ako byť 30 rokov vo vzťahu, v ktorom sa partneri navzájom podvádzajú a ani jeden z nich nie je šťastný a nenaberie odvahu urobiť niečo pre seba.
Mali ste vystúpenie, ktorým ste si boli úplne istá, no napokon vôbec nefungovalo?
Sú to väčšinou situácie, ktoré nie sú spracované. V stand-upoch mám len jeden vtip o rozvode. Nemám ich viac, lebo viem, že to je téma, ktorú stále spracúvam. Niežeby som bola ubolená alebo v depresii, no chce to nejaký dlhší čas, aby som o tom dokázala urobiť viac vtipov.
Jedno z takých bolo predstavenie v Košiciach, kedy som na tom bola veľmi zle. V dodávke som si pobučala a chlapci ma tľapkali po ramenách, že bude dobre. Nuž a o dôvode svojho smútku som išla urobiť stand-up. Absolútne z trucu. Neboli tam nejaké zlé vtipy, o to by nešlo. Tí ľudia ma ľutovali a vtedy som si uvedomila, že som podcenila diváka. Ľudia, čo sedia v hľadisku, vedia, o čo ide. Vedia, kedy je to vtip, kedy ste s tým vyrovnaný a kedy z toho môžu aj oni načerpať. Nemá to byť naopak, že ich stand-up vyčerpáva a rozmýšľajú, ako by mi pomohli.
Pre Slovákov bol pred rokmi stand-up relatívne nový formát a museli sa s ním zoznamovať. Ako sa za tie roky zmenilo jeho publikum?
Publikum sme si vychovali. Stand up už nerobíme v zafajčených kluboch, ale v kultúrnych domoch a pekných priestoroch. Dokonca sa už stalo, že raz sa na nás prišli ľudia pozrieť pomaly v plesových šatách. Nerobíme totiž humor pre 20 až 25-ročných rebelov. Silné reči sú o kvalitnom manažérskom tíme, aby v ňom každý našiel svoj kúsok. Myslím si, že dnes je to mimoriadne dôležité. Situácia je možno i viac zložitá ako pred rokmi za Lasicu a Satinského. V tejto dobe, ktorú o pár rokov budeme nazývať ťažké časy, je politická satira a celkovo humor jedno z najdôležitejších súčastí spoločnosti.
Vo svojich stand-upoch sa venujete aj politike. Sledujete ju podrobne?
Podrobne je niečo, čo by ma asi zabilo. Celá situácia nie je úplne v pozitívnom štádiu, no snažím sa nestratiť nádej. Mám okolo sebe ľudí, ktorí sú optimisti a povzbudia ma, že to ešte môže dopadnúť dobre a prinesú pragmatický náhľad na celú situáciu.
Dlho som žila na Kysuciach, čo je veľmi rurálna oblasť so silnou základňou ĽSNS. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa odtiaľ rozhodla odísť. Ukázalo sa to aj najmä pri prezidentských voľbách. Vtedy som nevedela nájsť spoločnú reč s nikým. Uvedomila som si, že názorové a morálne hodnoty sú dôležitým medzníkom pri medziľudských vzťahoch. A najmä tie morálne. Politická situácia dnes nie je čisto o politike, ale aj najmä o morálnych hodnotách celého nášho národa a ja mu veľmi verím, že sa rozhodne dobre.
Za poskytnutie priestoru na nakrúcanie ďakujeme reštaurácii FABRIKA the beer pub v Bratislave.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
