Podľa neho je dôležité, aby sme to 29. februára nenechali tak a išli voliť.
Férové parlamentné voľby - aj u nás ich budú strážiť pozorovatelia Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Patrí medzi nich aj Rasťo Kužel, inak aj výkonný riaditeľ mimovládnej organizácie MEMO 98. K práci pozorovateľa sa dostal netradične.
Čo sa v rozhovore dočítate:
Za akých podmienok sa môžete stať volebným pozorovateľom OBSE
Ako na Kužela vytiahli policajný obušok
Prečo musel vysvetľovať izraelskému vojakovi, že sa stretával s Arabmi
Čím chce prispieť k parlamentným voľbám
Ste filológ, máte diplom zo slovenčiny a angličtiny. Prečo vás zlákala práca v mimovládnej organizácii a nie učenie, resp. prekladanie?
Rodičia boli učitelia a musím sa priznať, že učiť v čase, keď som skončil školu, ma veľmi nelákalo. No po návrate z USA som učil angličtinu a prekladal som. To, že som sa stal pozorovateľom, bola náhoda. Súviselo to so situáciou pred voľbami v roku 1998, kedy sa rozhodovalo, akým smerom pôjde Slovensko. Či na východ alebo na západ, smerom k EÚ a NATO. Toto zavážilo, bál som sa, že Mečiar chce voľby zmanipulovať, tak som ich išiel pozorovať.
Ako ste sa dostali k práci medzinárodného pozorovateľa volieb? Veď v roku 1998, keď bol premiérom Vladimír Mečiar, ich nechceli vôbec pustiť na Slovensko.
Spomínam si, že ich tu Mečiar nechcel, ale existuje nepísaná povinnosť z Kodanského dohovoru (dokument podpísalo 57 OBSE krajín a hovorí o ochrane a podpore ľudských práv, pozn. red.). Vtedajšia vládna moc zneužívala médiá, hlavne verejnoprávnu televíziu. Všetci hovorili o oveľa väčšom priestore pre koalíciu oproti opozícii. Nikto to však nepodložil nejakými konkrétnymi faktami. Začali sme sa preto realizovať monitoring médií, ktoré sprostredkoval National Democratic Institute z USA. Vyškolil nás profesor z Kolumbijskej univerzity a mladí študenti politológie a žurnalistiky, vrátane mňa, sme začali tieto monitoringy robiť.
Ako ste sa potom dostali do povedomia OBSE?
Metodika, ktorú sme dokázali adaptovať na slovenské podmienky, celkom zarezonovala. Po voľbách 1998 sme sa rozhodovali, čo budeme ďalej robiť. Čakať na ďalšie voľby, sa nám zdalo dlho. Tak sme našu metodiku modifikovali a začali sme robiť kontinuálny monitoring médií na Slovensku. V roku 1999 tu bola počas prezidentských volieb misia OBSE. Všimli si, že sa z malého projektu začala formovať mimovládna organizácia a ten istý rok nám ponúkli robiť podobný monitoring na Ukrajine. Na začiatku som tom odmietol. Mal som pocit, že sme malá organizácia a musíme ešte trochu popracovať na metodike. Boli však neústupčiví. A tak sa metodika MEMO stala súčasťou misií OBSE a funguje dodnes. Nerobíme len pre nich, ale aj pre EÚ, OSN a ďalších.
To, do ktorej krajiny pôjdete, si zrejme nevyberáte sám. Podľa akého kľúča sa organizácia rozhoduje?
V OBSE fungujú pravidlá určené Kodanským dokumentom. Zaviazali sa v ňom, že budú pozývať medzinárodných pozorovateľov na voľby. Niekto by mohol mať predstavu, že chodia iba do krajín, v ktorých je problém s demokraciou, napr. Rusko alebo krajiny na východ od našich hraníc. Nie je to tak. Bol som v Taliansku, Holandsku alebo na Islande. Myslím si, že každá krajina má benefit z toho, že prídu experti, preskúmajú aspekty volebných systémov, zákonov alebo častí volebného procesu a poskytnú nezávislý pohľad. A na jeho základe môžu odporúčania implementovať do zákonov a zlepšiť legislatívu. OBSE ročne posiela pozorovateľov do 12 krajín. Najskôr pošlú tzv. prvú misiu, ktorá preskúma potreby a na základe správy sa potom rozhodne, či bude misia pre krajinu prínosom a určí sa, aký čas a koľko tam bude pôsobiť.
Keď už viete, kam idete, na čo všetko sa musíte pripraviť?
Neviem si predstaviť, že by som išiel ako pozorovateľ do nejakej krajiny a vopred si nenaštudoval celú volebnú legislatívu ako aj mediálne zákony. Podklady pripravujú v sídle OBSE vo Varšave, ktoré potom pošlú expertom. V roku 2012 som bol v Srbsku prvýkrát ako zástupca šéfa misie a dva týždne som sa na misiu pripravoval. Závisí to aj od toho, aspoň v mojom prípade, či som už v danej krajine pôsobil a poznám ju.
Keď ste vo volebnej miestnosti, tak iba „pozorujete" alebo sa aj môžete rozprávať s voličmi či členmi komisie?
Volebný deň je finále pozorovania a mojou povinnosťou je rozprávať sa s ľuďmi, ktorí chodia do miestností využívajúc volebné právo. Niekto múdry povedal, že voľby nie sú iba o volebnom dni, ale je to dlhodobý proces, ktorý pozostáva z viacerých častí, ako sú príprava zákonov, registrácia voličov a kandidátov, volebná kampaň atď. OBSE alebo EÚ neposielajú pozorovateľov iba na volebný deň. V tej ktorej krajine sme niekedy aj dva mesiace. Stretávame sa s koalíciou, opozíciou, predstaviteľmi štátnych inštitúcií. Kým prídeme do volebnej miestnosti, máme veľmi dobrý obraz o tom, čo sa doteraz dialo. Vo volebnej miestnosti sledujeme, či sa ľudia preukážu dokladom totožnosti, či tam nie je niekto, čo tam nemá čo hľadať. Komisia to veľmi striktne posudzuje. Potom sa snažíme zmapovať vedľajšie faktory, napr. nátlak na voličov, či náhodou policajti nie sú vnútri volebnej miestnosti, alebo tam nie sú počas moratória nejaké formy kampane. Pozorovanie by malo trvať asi pol hodinu a do toho spadá aj môj rozhovor s predsedom alebo členmi komisie. Ak sú tam napr. domáci pozorovatelia, tak aj s nimi.
Je výber volebných miestností náhodný alebo chodíte aj na miesta, na ktorých majú ľudia pocit zásahu do ich volebného práva a zavolajú vás?
Výber je náhodný, aby sme nemali skreslenú štatistiku iba z problematických miestností. OBSE má vlastný štatistický dotazník, ktorý potom posielame do hlavnej kancelárie. Štatisti ich potom vyhodnotia a na druhý deň po voľbách dostane krajina ocenenie volieb. Uvediem príklad. V jednej z volebných miestností bol škandál, ale v ostatných 99 percentách miestnostiach boli voľby v poriadku. A my nemôžeme robiť úsudok iba z jednej hlasovacej miestnosti.
Za tie roky som zažil rôzne udalosti. Deň po prezidentských voľbách v Azerbajdžane v roku 2003 boli veľké nepokoje. Ľudia mali pocit, že voľby boli zmanipulované. Vtedajšia vládna moc sa ich rozhodla tvrdo potlačiť. Na protesty som sa išiel pozrieť aj ja, na rukáve som mal označenie OBSE. Napriek tomu ma začali jeden z policajtov naháňať a zahnal sa na mňa aj obuškom. Potom si uvedomil, kto som a poslal ma preč. Musím skonštatovať, že to bolo dosť nepríjemné.
Ak máte takýto nepríjemný zážitok, tak o ňom informujete? Ako sa to v konečnom dôsledku rieši v reporte?
Poviem to takto. Pozorovanie nie je o pozorovateľoch, ale o jednotlivých fázach volieb, kde patria aj základné ľudské práva, ako napríklad právo na slobodné zhromažďovanie. Podávame správu o tom, čo sme videli. A pokiaľ ide o spomínaný incident, necítil som potrebu ho nejako zvlášť zdôrazňovať, keďže nešlo o mňa. Išlo skôr o domácich, ktorým vtedajšia vládna moc siahala na ich základné ľudské práva. Toto som aj napísal do správy.
Má OBSE aj spätnú väzbu, čo robí krajina po vašom reporte?
Samozrejme, pretože OBSE nechodí iba na voľby. Neustále vedie s krajinou dialóg. Voľby sú len jeho súčasťou. Počas volieb vydáme viacero správ, po nich je asi po troch mesiacoch hotová tzv. finálna správa, ktorej súčasťou sú aj odporúčania. OBSE s krajinou ostáva v kontakte a snaží sa monitorovať, či implementuje odporúčania, čo robí medzi voľbami a či napráva chyby, ktoré identifikovala misia.
Spomeniete si aj na nejakú vtipnú kuriozitu?
Mám dve, ktoré mi teraz prišli na um. V roku 2003 som bol v Arménsku. Okolo polnoci začalo snežiť, niektoré hlasovacie miestnosti sme nenašli ani počas dňa. Systém značenia ulíc bol špecifický. Keď som sa dozvedel, že mám ísť po polnoci do nejakej hlasovacej miestnosti, kde boli údajne problémy a povedali mi, že časť sa volá Bangladéš, myslel som si, že si robia srandu. Naozaj, časť Jerevanu sa takto volá. Hľadali sme to trištvrte hodinu a už som začal strácať nádej. Potom sa na nás usmialo šťastie. Stretli sme policajtov, ktorí nás tam nasmerovali. Ale to, že pôjdem do Bangladéša o polnoci v Arménsku za hustého sneženia, som si nemyslel. V „Bangladéši“ som potom strávil celú noc, keďže tam niekto počas sčítavania hlasov podstrčil asi 400 hlasovacích lístkov pre vtedajšieho prezidenta.
Druhá kuriozita sa mi stala v Palestíne. V roku 2006 som pracoval asi poldruha mesiaca na Západnom brehu Jordánu v Rámáláhu, zhodou okolností pre dánsku organizáciu. Bolo to asi mesiac pred tým, ako prepukol škandál s karikatúrami proroka Mohameda. Keď som odchádzal z Izraela, musel som absolvovať dosť striktný výstupný rozhovor. Ako prvú otázku sa ma spýtali, čo som tam robil. Druhá otázka bola, či som stretol nejakých Arabov. A nie úplne som ju pochopil, pretože v podstate mesiac a pol som stretával Arabov. Dôstojníkovi som povedal, že som sa stretol asi s 2 450 Arabmi. Izraelský armádny dôstojník, bez pohnutia brvy, po mne zrazu chcel mená a ich adresy. Celkom som si vydýchol, keď ma nakoniec pustil – našťastie bez adries a mien.
Druhou krajinou je Holandsko, kde som bol v roku 2017 na pozorovaní parlamentných volieb. Bolo po brexite, prezidentských voľbách v USA a potreboval som sa ubezpečiť, že demokratické hodnoty a princípy, na ktorých som aj v rámci OBSE dve dekády pracoval, sa nezačali týmito dvoma udalosťami rúcať a že existujú krajiny, kde všetci neuverili strašeniu z migrantov a iných menšín. Tak som šiel na voľby do Holandska, aby som sa „vyliečil". Napriek tomu, že tam mali svojho Geerta Wildersa, ktorý bol proti migrantom a menšinám, sa mu voľby vyhrať nepodarilo, pričom získal podstatne menej hlasov, ako sa očakávalo.
O týždeň budú u nás parlamentné voľby. Doma nemôžete robiť pre OBSE. Chcete prispieť niečím iným?
S kolegami sme si uvedomili, že sa len tak nemôžeme túlať po svete a pomáhať v iných krajinách. Situácia za posledných 12 rokov nie je na Slovensku najlepšia. Hoci pred každými voľbami u nás robíme monitoring televízií, teraz sme pridali aj ďalšie veci, vrátane monitoringu sociálnych sietí. V týchto voľbách ide o veľa a preto je mimoriadne dôležité, aby sme sa na to v sobotu nevykašlali, pretože 29. februára sa rozhodne, akým smerom pôjde krajina. Hlasovacie právo je naša veľká výsada, využime ju.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
