Jeho ujo, teta aj babka zahynuli v plynových komorách v Osvienčime. Statočnosťou niekoľkých ľudí však Peter a jeho rodičia prežili.
"Poznal som hlad. Zažil som poníženie. Poznal som strach. Poznal som chlad a chvenie, prenasledovanie a pošliapanie. Poznal som smútok. Avšak poznal som aj hojnosť a šťastie," hovorí Azriel Dansky, dnes 82-ročný muž, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici ako Peter.
Už niekoľko rokov pátra po rodine pani Ilonky, vďaka ktorej ušiel pred holokaustom. Osud mnohých Židov bol v rukách ľudí, ktorí dobrovoľne ukrývali, krstili či inak pomáhali prenasledovaným Židom. Jednými z nich boli aj Peter a jeho rodičia.
Po arizácii ušiel do Maďarska
Peter Dansky sa narodil v roku 1937 v Banskej Bystrici. V roku 1940 bolo už Československo rozdelené a začalo sa prenasledovanie Židov. V tom roku vláda prijala rasové zákony, ktoré okrem iného zbavovali Židov majetku a funkcií v úradoch.
Peter spomína, že jeho otec mal vždy veľmi silnú intuíciu a vedel rýchlo konať. Keď mu arizovali obchod s kožou a dielňu na výrobu topánok rozhodol sa na jar 1942 ujsť do Maďarska. Najskôr išiel do Miškolca k rodine a neskôr ušiel do Budapešti. Tu rodinu v roku 1944 deportovali do koncentračného tábora, kde aj zahynuli.
V Budapešti si našiel prácu a prenajal byt. "Telegrafoval mojej matke. Opustite dom, nechajte všetko a utečte do Budapešti. V telegrame bolo napísané, že raz v týždni v konkrétny deň bude čakať na určitej železničnej stanici v Budapešti," hovorí Peter.
S dieťaťom na chrbte sa Petrovej matke podarilo prekročiť hranice a dostať sa do Lučenca, ktorý bol v čase druhej svetovej vojny súčasťou Maďarska. Práve tam žila teta jeho otca a jej manžel Viliam a Milka Rosenthalovci.
Pre Rosenthalovcov pracovala slúžka Ilonka, ktorá sa starala aj o Petra. Petra a jeho mamu sprevádzala celou cestou až do Budapešti na jar 1942, keď išli za otcom. Malému Petrovi dala tabletku na spanie, aby náhodou nikto nezistil, že nevie po maďarsky, a teda že nie je Maďar.
Medzi tým našiel Petrov otec úkryt u jednej rodiny v Budapešti. Petrova mama si prefarbila vlasy na blond, vydávala sa za jeho snúbenicu a malého Petra skryli k inej rodine. Úrady v tom čase dovoľovali maďarským párom osvojovať si siroty. Petrov otec vybavil, aby si päťročného Petra osvojili Milka a Villiam Rosethalovci z Lučenca.
Teta a ujo zomreli v plynových komorách
Inštinkt Petrovho otca znova vyhral. Svoje dieťa poslal do neznáma, no nakoniec mu zachránil život. U Rosenthalovcov Peter prežil v bezpečí. Žil u nich od jari 1942 až do apríla 1944.
V roku 1944 boli Rosenthalovci deportovaní do koncentračného tábora v Osvienčime, kde prežili len jeden týžden. Zahynuli v plynových komorách. Deportovaná bola aj jeho babka, ktorá zhodou náhodou žila vo Veľkej Bytči vedľa Jozefa Tisa.
Počas tejto doby chodil Peter v Lučenci do škôlky, do školy a Ilonka ho každý týždeň sprevádzala na políciu, kde museli overovať jeho trvalý pobyt.
"V rokoch 1942 až 1944 som chodil do materskej školy a do prvej triedy. Dva roky som žil u tety Milky v Lučenci až do okupácie Maďarska 19. marca 1944. Rád som spával na koberci pri krbe. Teta ma vždy preniesla do postele," spomína Peter.
V roku 1945 bola oslobodená Budapešť a postupne sa začala oslobodzovať celá Európa. Rodina sa zjednotila a vrátili sa do Banskej Bystrice.
"Náš dom v Banskej Bystrici mal dve poschodia a suterén. Bol však obsadený. Dostali sme jednu izbu od komunistických orgánov v budove, ktorú sme pred vojnou vlastnili celú," hovorí Peter.
Dlho sa v Banskej Bystrici neohriali a rozhodli sa emigrovať do Izraela v roku 1949. Štát Izrael vznikol v roku 1948.
"Keď som mal desať rokov, zažil som niečo, čo vyhodnotil môj otecko ako traumu pre svoje dieťa, a to ovplyvnilo rozhodnutie mojich rodičov opustit Československo."
Na ulici stretol dvoch starších chlapcov, ktorí na Petra nahuckali psa a kričali: "Ty smradľavý Žid, prečo si sa vrátil a neskapal v tej plynovej komore?" Peter považuje dnes za potrebné o tom hovoriť. Poukazuje na to, že v nedávnej dobe vyšlo v poľských novinách "Ako sa dá spoznať Žida."
"Zdá sa, že v určitých kruhoch sa nič nezmenilo. Žijeme v 21. storočí, no dedičstva antisemitizmu sa niektorí ludia nikdy nezbavia," myslí si Peter.
Peter, v súčasnosti menom Azriel už niekoľko rokov pátra po rodine pani Ilonky. Nepozná ani jej priezvisko. Po vojne sa ich životy rozdelili.
Jej príbuzných by chcel vypátrať, aby jej udelili čestný titul Spravodlivý medzi národmi od židovského múzea Jad Vašem.
Spravodlivý medzi národmi je ocenenie, ktoré sa udeľuje osobám nežidovského pôvodu, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom.
S pátraním po Ilonkiných príbuzných pomáha Azrielovi Tomáš Čentéš. Tomášova prababička Cecília Scheibenreifová počas druhej svetovej vojny v Nitre ukrývala šesťročné dievčatko Evu Felsenburgovú, ktorá vďaka nej a jej trom synom (Ján, Jozef a Rudo) vojnu prežila.
Za tento čin boli Cecília a Rudo ocenení in memoriam titulom Spravodlivý medzi národmi. Tejto ceremónie sa zúčastnilo aj zachránené dievčatko, dnes 80 ročná pani Hava Timor, žijúca v Haife, aj so svojimi dvomi dcérami a tromi vnúčatami.
Jedným z vnúčat bola aj Neta Kerner, ktorá momentálne slúži v armáde štátu Izrael základnú vojenskú službu.
"Pán Dansky robí pravidelne prednášky o príbehu svojej záchrany počas vojny. A takúto prednášku robil aj tomuto oddielu armády, v ktorej slúži Neta. Tá po jeho prednáške prišla za ním, že aj ona bola tento rok na Slovensku a aj jej stará mama prežila vojnu v tejto časti Európy," hovorí Tomáš.
Následne sa Peter Dansky skontaktoval s Havou Timor a zistili, že dlhé roky žijú len pár ulíc od seba v Haife. Ona mu poradila, že Tomáš by mu mohol poradiť v pátraní na Slovensku.
O rodine pani Ilonky stále nemajú žiadne informácie, stále nepoznajú ani jej priezvisko. Práve preto sa rozhodli tento príbeh medializovať, aby sa dostal aj k ľuďom, ktorí by o Ilonke z Lučenca mohli niečo vedieť.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
