Skupinová terapia je podľa Michaely najúčinnejšia časť liečby.
Michaela Duffková sa po manželstve a narodení dcéry začala pasovať s rodinnými problémami. Po narodení dieťaťa sa s manželom presťahovali k svokrovcom a s veľkou životnou zmenou sa nevedela vysporiadať.
Čoraz častejšie siahala po pohári alkoholu. Hoci má dnes len 27 rokov, už stihla protialkoholickú liečbu a momentálne zakladá nové centrum pre závislých v Prahe.
O svojich zážitkoch a problémoch vedie blog Zápisník alkoholičky, za ktorý dostala aj ocenenie.
V rozhovore sa dočítate:
Prečo začala piť
Ako na to reagovala jej rodina
Prečo jej ambulantná liečba nepomohla
Prečo sa rozhodla ísť na psychiatrické oddelenie a detox
Ako sa na to díva jej dcéra
Ako vyzeral váš život, kým ste nemali problémy s pitím?
Ako mladá som mala partiu kamarátov, s ktorými som chodila von a niekedy sme aj pili alkohol. Myslím si, že som mala dospievanie po tejto strane ako väčšina mojich rovesníkov. V šestnástich mi vážne ochorela mama. Keďže mám mladšieho brata, tak som na seba brala zodpovednosť aj za neho, lebo nikoho iného sme nemali. Takže, vtedy som sa veľmi ani s kamarátmi nebavila. Potom neskôr som sa bavila normálne ako každý študent.
Kedy nastal zlom?
Po pôrode mojej dcéry. Mala som 23 rokov. Zle som sa popasovala s celou tou rolou a situáciou. S manželom sme sa presťahovali k jeho rodičom, všetko bolo iné, nezvládla som to. Začalo to niekoľkými pohárikmi. Vďaka nim som utekala pred každodennými problémami.
V Zápisníku píšete, že presťahovanie k manželovým rodičom bola najväčšia chyba. Prečo?
Myslím si, že s odstupom času to už nevnímam ako najväčšiu chybu. Ale určite to bolo treba riešiť hneď vtedy a inak. Ideálne sme sa mali zariadiť sami. Ale vtedy sme to inak nevedeli urobiť, neboli sme ani finančne tak na tom dobre, aby sme si sami zariadili bývanie. Ale celkovo si myslím, že som sa s tým celým nepopasovala dobre.
Viedlo vás k alkoholu aj to, že ste sa museli popasovať aj s rolou matky v relatívne mladom veku?
Asi áno. Asi to zohralo svoju rolu.
Upozornil vás niekto na to, že veľa pijete?
Určite nie hneď na začiatku. Až po nejakom čase ma začali upozorňovať manželovi rodičia.
Aká bola vaša reakcia?
Že to preháňajú. Ale moje pocity sa postupne menili. Keď som si myslela, že to mám pod kontrolou, tak som im vzdorovala. Potom som cítila hanbu. Pred sebou aj pred ostatnými. A potom to bolo zúfalstvo, keď som si uvedomila, že sa to inak nedá. Človek si prejde viacerými fázami.
Ako sa vyvíjal váš vzťah s manželom?
Snažil sa mi pomôcť a presvedčiť ma, aby som sa išla niekam poradiť. Aj sme vyhľadali odborníka, ku ktorému som chodila. Veľmi sa snažil. Ale v tej dobe som si ešte neuvedomovala, že mám problém. Vnímala som to tak, že sa nedeje nič hrozné a mám všetko pod kontrolou.
Veľa ľudí, ktorí majú problém s alkoholom si to dlho nechcú priznať. Takže, to tak bol aj váš prípad.
Áno. Myslela som si, že to zvládnem sama až do momentu, kým som nenastúpila na liečbu. To už som si nemyslela, že to mám pod kontrolou, ale stále som si myslela, že to zvládnem sama.
A pamätáte si na moment, keď ste si uvedomili, že už to nemáte pod kontrolou?
Bolo to v dobe, keď mi bývalo ráno hrozne zle, chcela som s tým skoncovať, ale večer som si kúpila ďalšiu fľašu. To bol bod zlomu, keď som si uvedomila, že už to nemám pod kontrolou.
A čo ste urobili?
Párkrát som mala snahu to sama zastaviť. Chodila som na ambulantné sedenia, ale nebrala som to úplne vážne. Hovorila som si, že ja s tým prestanem, keď budem chcieť. Mala som aj fázu, keď som dva týždne nepila. Tak som si vravela, že to zvládnem. Ale opäť som do toho spadla.
Spomeniete si, prečo ste do toho po dvoch týždňoch znova spadli? Stalo sa niečo konkrétne alebo to už bola taká silná závislosť, že bola len otázka času, kedy sa znova napijete?
To už bol rozbehnutý vlak. Tam už iné faktory nehrali žiadnu rolu. Mala som už rozbehnutú závislosť. Chvíľu bolo vzlietnutie a potom tvrdý pád. Takto sa to opakovalo: chvíľu dobre a potom vždy tvrdší a tvrdší pád a pila som stále viac a viac.
Spomenuli ste, že ste chodili na ambulantnú liečbu. Ako to tam vyzerá?
Bola som tam asi tri až štyrikrát. Chodíte k terapeutovi na terapiu a rozoberáte spolu vašu závislosť. V čase, keď som tam chodila, som k tomu vôbec nepristupovala vážne. Nechodila som tam preto, lebo som chcela niečo riešiť, ale skôr preto, aby som urobila radosť blízkym.
Kedy ste nastúpili na liečbu a detox?
Asi tak rok po tom, čom som išla k terapeutovi. Čiže to uvedomenie si, že mám skutočný problém trvalo pomerne dlho. Do ambulancie som prestala chodiť a ďalej som pila. Zlom bol, keď som pila stále a nevedela som to zastaviť.
Ako to vyzeralo na detoxe a samotnej liečbe?
Je to zatvorené psychiatrické oddelenie. Dostávala som lieky, aby sa mi neprejavovali silné abstinenčné príznaky. Nemáte k dispozíicii žiadne veci, ktorými by ste si mohli ublížiť alebo spáchať samovraždu. Takže som bola na normálnej psychiatrii, kde sú hospitalizovaní ľudia s rôznymi diagnózami. Samozrejme, mali sme tam nejaký režim, nemohli sme ísť, kam sme chceli či robiť si čokoľvek. V tom nastala v mojom živote veľká zmena. Dovtedy som si robila, čo som chcela a vôbec som nehľadela na okolie. Zrazu som sa musela riadiť ich pravidlami.
Mávali ste abstinenčné príznaky?
Tie som mávala ešte pred liečbou. Klepali sa mi ruky, potila som sa, mala som úzkostné stavy. Tieto fyzické prejavy zmizli pomerne rýchlo. Už ich dlho nemám.
Spomínali ste, že v mladosti ste boli ako bežná tínedžerka. Vyšli ste si partiou von a opili sa. Podobne ako v Česku, aj na Slovensku je toto medzi mladými pomerne bežné. Myslíte si, že aj toto správanie má vplyv na to, či ľudia v budúcnosti prepadnú závislosti?
Áno, určite. V prvom rade si mladí neuvedomujú následky alkoholu. Všetci vedia, aké hrozne nebezpečné sú drogy a čo sa stane, keď budú brať drogy vo veľkom množstve. Ale pri alkohole si to neuvedomujú. Zatvárajú si pred tým oči. Už na strednej škole sa pitie u mnohých ľudí výrazne rozvíja, opíjajú sa do nemoty. Samozrejme, neznamená to, že automaticky sa zo všetkých stanú alkoholici. Ale je to predsa len iný vstup do dospelého života.
Stáva sa vám, že idete na oslavu a ľudia vás ponúkajú alkoholom a nerešpektujú, že abstinujete?
Mne sa to často nestáva. Ale asi preto, že ja to striktne odmietam a potom ľudia nemajú tendenciu to ďalej riešiť. Okrem toho, v mojom blízkom okolí vedia všetci, že abstinujem a ani im nenapadne mi ponúkať alkohol. Keďže o všetkom vedia, nemusím to ani bežne ľuďom vysvetľovať. Ale samozrejme, stane sa, že som na nejakej akcii, kde mi človek, ktorý ma nepozná ponúkne alkohol. Odmietnem a skúša ma ešte presviedčať. A ja niekoľkrát odmietnem. Bodka. Nemám ani potrebu každému vysvetľovať, prečo nepijem. Jednoducho si len za tým stojím a po čase to presviedčanie prestane každého baviť. Ale ďalej ma to už netrápi.
Keď sa spätne obzriete za svojím životom, vidíte dnes možnosti, ako by ste mohli inak riešiť svoje problémy?
To, ako som to riešila vtedy bol iba prejav slabosti. Siahla som po najjednoduchšom riešení. V tom je asi najväčšie riziko alkoholu. Ľahko sa po ňom siaha, okamžite sa vám uľaví a v danej chvíli vám pomôže. Dnes by som to samozrejme riešila inak. S manželom aj s jeho rodičmi.
Keď som sa rozprávala s mužom, ktorý abstinuje 40 rokov, povedal, že pre neho bola a stále je najdôležitejšia skupinová terapia. Navštevovali ste ju aj vy?
Áno, absolvovala som ju v rámci liečby. A do skupiny stále chodím. Môžem s daným tvrdením súhlasiť. Je to základ úspešnej liečby a pomohlo to aj mne. Človek je tam konfrontovaný s ľuďmi v úplne rovnakej situácii. Vidí, že v tom nie je sám. Podľa mňa je to najúčinnejšia časť liečby.
Takže, stále chodíte na terapiu?
Áno. Nemusím, ale je to moje dobrovoľné rozhodnutie. Nič tým nemôžem pokaziť. Stále som v kontakte s ľuďmi, ktorí si prešli tým istým, som v strehu. Myslím si, že čím dlhšie sa človek doliečuje, tým lepšie.
Máte dcéru. Premýšľali ste, ako sa s ňou budete o týchto veciach rozprávať, keď príde do veku, že bude chcieť chodiť večer von s kamarátmi?
My sa o tom rozprávame už teraz. U nás doma sa nepije alkohol vôbec. Vie, prečo sa u nás nepije a takto to budeme praktikovať do jej dospelosti. Ale ona sama sa musí rozhodnúť, ako bude žiť a my to budeme musieť rešpektovať a rozprávať sa otvorene.
Plánujete vydať knihu. Pracujete ešte na niečom inom?
V Prahe pracujem na otvorení centra pre závislých, primárne pre závislých od alkoholu. Nemáme tu úplne ideálne podmienky, takže to aj dlhšie trvá.
Prečo si myslíte, že je potrebné otvoriť centrum pre závislých?
Myslím si, že takýchto zariadení je málo. Stále je tu dlhá čakacia doba na liečbu. Kvalitných zariadení nie je nikdy dosť.
Ľudí môže trápiť, že ich blízki pijú veľa alkoholu. Čo majú robiť? Nútiť ich ísť na terapiu?
Určite si pred tým netreba zatvárať oči. Nie je dobré to hnať cez agresivitu či hnev. Ale treba o tom hovoriť bez prikrášlenia. Ťažko sa radí, pretože na každého platí niečo iné. Koniec-koncov na mňa neplatilo nič. Ale rozprávala sa so mnou moja mama, môj brat, môj manžel i jeho rodičia. To všetko určite malo vplyv na to, že som nakoniec na liečbu išla. Ja som sa v podstate trápila s alkoholom tri roky. Určite mi veľmi pomohla rodina.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
