Bývalý premiér nám poskytol krátky rozhovor, v ktorom vysvetlil, prečo sa nateraz odmieta vrátiť do politiky.
Mikuláš Dzurinda už dnes nie je aktívny na slovenskej politickej scéne, stále sa však o ňu zaujíma. Po páde vlády Ivety Radičovej v októbri 2011 pôsobil ako poslanec v parlamente. Po voľbách v roku 2016 sa z verejného politického života na Slovensku stiahol a v súčasnosti pracuje v Bruseli ako prezident vo Wilfried Martens Centre for European Studies.
Pre tvnoviny.sk poskytol krátky rozhovor, v ktorom vysvetlil, prečo sa nateraz odmieta vrátiť do politiky, prečo si myslí, že opozícia po budúcoročných parlamentných voľbách pravdepodobne vládnuť nebude a či je na Slovensku čas na výmenu politickej generácie.
Stále platí, že sa nechcete vrátiť do politiky?
Necítim v týchto chvíľach pohnútku. Zrejme ju necítim preto, že vzniká každú chvíľu nová politická iniciatíva, objavujú sa noví ľudia, mladí ľudia. Zdá sa mi, že spoločenská objednávka v súčasnosti nemá také parametre, aby ma k nejakému kroku podnecovali.
Je to definitívne rozhodnutie?
Necítim sa dobre, v tom, aby som túto samozrejmosť neustále opakoval. Nikam neutekám, nikde sa neschovávam, ale na čo to takto stále opakovať. Jasné, že je hlúposť hovoriť nikdy.
Myslíte si, že je na Slovensku čas na výmenu politickej generácie?
Nepatrím medzi fanúšikov takýchto „hnutí". Sám si spomínam, ako členovia koalície, kde som bol s Ivanom Miklošom, nám začali hovoriť, že presluhujeme. Mám pred očami týchto ľudí. Tí, čo to hovorili najhlasnejšie, dnes v politike úplne skončili a ďalší sa vezú. Považujem túto tézu ani nie tak za hlúposť, ale za švindeľ. Čo to je za nezmysel deliť ľudí na mladých a starých, skúsených a nováčikov? Nerozumiem tomuto triedeniu. To je taká istá hlúposť ako podceňovať ženy. Rozumiem tomu, že Ronald Reagan mal čo povedať Američanom, aj keď mu ťahalo na osemdesiatku. V rovnakom veku aj Konrad Adenauer mal čo povedať povojnovému Nemecku. O Winstonovi Churchillovi a niektorých ďalších ani nehovoriac. Nehľadajme umelé deliace čiary. Hľadajme jednoducho politikov, ktorí majú čo povedať a tých, ktorí tárajú. Hľadajme takých, ktorí majú odvahu a tých, ktorí sa boja vlastného tieňa. Hľadajme politikov, ktorí vyznávajú hodnoty a tých, ktorí sa pozerajú na titulky v médiách a podľa toho prijímajú rozhodnutia. Toto sú moje deliace čiary.
Myslíte si, že má Slovensko na to, aby vládla po budúcoročných voľbách súčasná opozícia a vystriedala dnešnú koalíciu?
Nedokážem na túto otázku presne odpovedať, pretože sa so všetkými relevantnými nestretávam a nezhováram. Zvonku, ako sledujem scénu a robím to pravidelne a intenzívne, to dnes nevyzerá dobre. Nominálne, ako keby opozícia prečíslovala koalíciu. Zdá sa mi tiež, že verejná mienka je na strane opozície. Na druhej strane však nevidím jednotiace činitele i témy, ktoré by ju zjednocovali. A hlavne, nevidím lídra, ktorý by ju organizoval.
Aké sú podľa vás dôvody a príčiny?
Mohol by som to ilustrovať na množstve konkrétnych prípadov. Aspoň dva popíšem. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej boli plné námestia. Toto občianske vzopätie nemalo nijaký politický „follow up". Netuším, čo vtedy robila opozícia. Pamätám si, že keď bolo KDH chudobné a nie veľmi mocné, tak by bolo, obrazne povedané, na koňoch. Boli by sme na ulici, v športových halách, v mestách a na dedinách. Nejde, aby opozícia bola taká pasívna. Druhý príklad mi ponúka príbeh voľby ústavných sudcov. Keď sa ukázalo, ako Robert Fico špekuluje a znemožnil ich voľbu, celý ďalší deň mi chýbal hlas slovenskej opozície. Žasol som, že nepracuje s touto témou, nesnaží sa mu, Smeru i vládnej koalícii postaviť. Takýchto prípadov, keď sa mi zdá opozícia bezzubá, nekoordinovaná, bez emócie a entuziazmu, je veľmi veľa. A to mi bráni, odpovedať na otázku: Áno, po voľbách dôjde k zmene vládnej garnitúry.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
