Hrá v divadle, v populárnom seriáli Dunaj, k vašim službám a vyhral Let's Dance. Jakub Jablonský sa vyjadruje aj k politike a otvorene hovorí o prostredí, v ktorom vyrastal. Vraví, že s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, treba viesť láskavú a trpezlivú diskusiu.
Ako dieťa vyrastal v služobnom policajnom byte a schody im upratovali väzni. Automaticky preberal názory od rodičov, no dnes rozumie tomu, že prostredie formuje človeka. Aj keď má dodnes na niektoré veci opačný názor ako rodičia, hovorí o nich s láskou a vďakou za pekné detstvo.
Jeho skúsenosť mu pomáha v lepšom pochopení ľudí s opačným názorom a vie, ako s nimi viesť diskusie. „Mne najviac vždy fungovalo byť trpezlivý a tolerantný a to opakujem vždy. A hlavne s láskou. Nekričať po sebe, neútočiť na seba, vypočuť si názor toho druhého,“ hovorí Jakub Jablonský v rozhovore.
Aktuálnu situáciu v krajine považuje za zlú, ale má nádej. „My to dáme. Verím, že budeme dostatočne inteligentní, že to dáme. Potrebujeme viac žien v politike. Podľa mňa nemajú také silné ego, aké majú muži v týchto veciach. Mužské egá sa tu pretekajú a každý potrebuje byť čo najväčší mačo. Chýba nám trošku nehy a zdravého rozumu,“ hovorí herec.
V rozhovore sa dozviete aj:
Ako vyzeralo jeho detstvo
Či doma rozoberali politiku
Ako sa zmenil jeho svetonázor
Či máme na Slovensku hercov, ktorí sa boja prihlásiť k LGBTI komunite
Prečo je spoločnosť taká rozdelená
Ako sa dajú viesť debaty s názorovými oponentmi
Komu dávať v médiách priestor
Či zvažuje odchod do zahraničia
Ako si spomínate na svoje detstvo a dospievanie?
Mal som veľmi živé a ulietané detstvo, tým že som tancoval v detskom folklórnom súbore. Veľa som cestoval a odmalička sme boli vedení k samostatnosti. Rodičia nám vštepovali veľa individualizmu, aby sme sa vedeli o seba postarať. Viem, že sme si skoro robili sami desiate. Pomerne skoro sme boli aj sami doma, takže navzájom sme sa sestrou o seba starali. Vďaka tomu cestovaniu mám veľa zážitkov.
Kedy ste prvýkrát začali vnímať politiku?
V adolescentnom období. Môj otec vždy rád rozoberal politiku a dlho som s ním súhlasil, lebo som nemal možnosť, ako si robiť názor. Prostredie determinuje človeka. Potom cez Janku Oľhovú, keď ma začala učiť, tak som začal vnímať politiku trochu inak. Začali tam vznikať konflikty.
U vás doma sa teda bežne rozoberala politika?
Nie cielene. Bolo tam skôr také občianske rozhorčenie, ale to je asi bežné. Také rozčuľovanie na niekoho, na niečo.
Ako ste to vtedy vnímali? Preberali ste názory automaticky od rodičov?
Myslím, že áno. Vyrástol som v služobnom policajnom byte pred väznicou. Nám väzni upratovali schody, takže keď som na nich počul zlé veci, tak som nevidel dôvod tomu neveriť, keďže som videl cez mreže do väznice a počul ten krik. Priamočiaro som tomu veril.
Bol ešte niekto, kto ovplyvňoval vaše názory?
Prevažne rodičia a rodina. Som z katolíckej rodiny, k čomu sa už teraz nehlásim. Som taká čierna ovca rodiny. Mám veľmi ťažké srdce na cirkev, nie na vieru. Vieru nech má každý, akú chce. Aj ja mám svoju, ale na cirkev ako inštitúciu a dogmatizmus mám veľmi ťažké srdce.
Boli ste aj vo folklórnom súbore. Rozoberala sa tam politika, keď už ste bol starší?
V dospeláckom súbore áno. Pamätám si na jeden moment, keď bol Kotleba ešte županom a prišiel na jedno naše vystúpenie dozadu nám podávať ruky. Pamätám si, že to bol môj prvý vzdor, že som mu tú ruku nepodal. Mal som strašný odpor voči tomu človeku a nechápal som, čo sa tam okolo dialo. Na fotenie s ním som nešiel. Teraz tomu už rozumiem. Folklórne súbory často nemajú na výber, keď sa chcú dostať k financiám. Rozhodnutie vedenia, že sa s ním odfotili a podali mu ruku, je na jednej strane pochopiteľné, lebo ide o existenciu kolektívu, ale na druhej strane je také, že kedy, ak nie vtedy sa má človek vzoprieť.
Čo tí ostatní tanečníci? Tiež boli takto nastavení, že sa vzopreli?
Nevnímal som to.
Neboli tam búrlivé diskusie?
Práveže to vôbec. Zobralo sa to ako vec, ktorá sa musí urobiť a nebola tam diskusia ani po tej udalosti.
Spomínali ste Janu Oľhovú, ktorá vám ukázala nové obzory. Ako to prebiehalo?
Myslím, že to nemalo opísateľný priebeh. Skôr to boli tolerantné rozhovory, kde som nemal pocit, že ma niekto súdi za moje názory, ale že so mnou vedie diskusiu a snaží sa, aby som vyargumentoval svoje názory a to sa snažím robiť aj teraz s rodičmi. Čakám od nich argumenty, čakám od nich zdroje, že odkiaľ tá informácia je. Vždy je to s láskou a toleranciou.
Nebol to jeden prelomový moment, keď ste si povedali, že všetko je inak, ale skôr proces diskusií?
Áno. Bol to postupný proces zmeny.
Otvorene hovoríte, z akého prostredia pochádzate a že rodičia verili niektorým konšpiráciám. Ako prvé mi napadá, či im neprekáža, že to hovoríte?
Táto debata už bola po prvých rozhovoroch, keď som o tom verejne povedal. Mamina bola dotknutejšia ako ocino. Ocino to tak vytláča. Apelujem na to v každom rozhovore a aj im som povedal, že to nie je o nich ako o ľuďoch, lebo moji rodičia sú dobrí ľudia, od srdca sú dobráci. Poznám príbehy, ktoré som zažil, keď dali všetky svoje úspory priateľom, ktorí to potrebovali, bez mihnutia oka. Naozaj sú ochotní pomôcť komukoľvek a kedykoľvek. Nikdy som ich nepočul povedať „nie“ niekomu. Tým, že obidvaja sú bachari a robia s tým najhorším z najhoršieho, tak sa to dotýka ich bezprostredného života. Dlho sa u nás odoberal časopis Zem a vek. Konšpirácie tam boli na dennom poriadku, ocino je fanúšikom dokumentov tak ako ja, len on nedohľadáva, odkiaľ ten dokument prišiel a či to môže byť pravda. Fascinujú ho rôzne príbehy, čo je úplne pochopiteľné, lebo je to ľahko uchopiteľné a fascinuje nás niečo, čo ide proti systému, ktorý sme naučení, ale podľa mňa informácie aj treba dohľadať. Ale k tej otázke, či im to prekáža. Áno, prekážalo. Teraz už ani tak nie. Mali sme túto diskusiu a spýtal som sa ich, či klamem, keď im to teda prekáža. Oni, že neklamem. Tak ja, že potom vám to nemôže prekážať, len si musíte priznať, že ste urobili omyl, tak ako som si to priznal aj ja, nehanbiť sa za to. Mňa osobne to vyformovalo do toho, kým môžem byť dnes.
Len dodám, že vy o rodičoch hovoríte vždy láskavo, takže to vôbec nemá zlú konotáciu.
Nie, nie je to útok na nich.
Sú témy, v ktorých sa stále nezhodnete?
Áno. Náboženstvo, rovnoprávnosť medzi ľuďmi aj globálne témy. Vždy sa niečo nájde. Niekde sú prieniky silnejšie, ako boli predtým. Niekde sú to veci, s ktorými ja už nepohnem. Môžem si len zastať svoj názor, tolerovať ich a je to úplne v poriadku. Nedá sa všetko.
Ako k tomu teraz pristupujete? Sú témy, ktoré sú pre vás také dôležité, že sa vám oplatí ich s nimi otvárať, alebo to radšej necháte tak a bavíte sa o iných veciach?
Tým, že sme spolu málo, cielene neotváram tie témy, ktoré by ma štvali. Nechávame ten čas plynúť. Keď náhodou niečo vypadne z nich a ja sa toho chytím, alebo naopak, tak ideme do diskusie. To už je jedno, aká je to téma.
Myslíte, že vaša skúsenosť vám pomáha lepšie pochopiť ľudí s opačným názorom?
Podľa mňa áno. Nemám v sebe také niečo, keď mi niekto povie niečo, čo nerezonuje s mojím svetom, že na neho hneď útočiť. Skôr ma zaujíma dôvod, prečo to ten človek tak má, odkiaľ to ide a viesť s ním rozhovor a pýtať sa ho. Podľa mňa najsilnejšie je, keď si ten dotyčný človek uvedomí, že je aj iná možnosť, že možno nemá pravdu.
Viete dať návod alebo radu, ako sa s tými ľuďmi rozprávať? Niektorí politici hovoria, že by sme mali dať priestor všetkým názorom, aj ľuďom, ktorí tvrdia, že Zem je plochá. Tak kde je hranica, komu dávať priestor a potom, keď už dáme, tak ako s nimi diskutovať?
Je to veľmi ťažká otázka a ja som veľmi mladý človek. Môžem sa fatálne mýliť vo svojom svete, ktorý si predstavujem. Mne najviac vždy fungovalo byť trpezlivý a tolerantný a to opakujem vždy. A hlavne s láskou. Nekričať po sebe, neútočiť na seba, vypočuť si názor toho druhého. Ale či dávať priestor v médiách každému? Ak im ideme dávať priestor, tak to potom učme aj deti na škole. Ak sme takto odvážni, že budeme v televízii promovať, že Zem je plochá, tak zmeňme učebnice. Poprime všetkých vedcov a vedkyne. Nerozumiem tomu. To sú polovičné riešenia. Priestor by sme mali dávať renomovaným odborníkom, nie ľuďom, ktorí fúkajú dym na rastliny.
Ako však vysvetliť ľuďom, že niečo je výsledkom vedeckého konsenzu? Lebo už aj toto ľudia spochybňujú. Neveria vedcom, neveria autoritám.
Ale za to môžu tí, čo sme ich zvolili za autority. To, ako oni naháňajú voličov na lacné riešenia. Včera som videl video z europarlamentu, nebudem menovať. Pán rozprával absolútne nezmysly, útočil na Green Deal (Európska zelená dohoda, pozn. red.), v ktorom sme ako Európa veľmi silní. Bolo pekné, že vedel všetko o Green Deale. Na záver povedal, že to nie je dobré a že by sme mali vymyslieť iný dokument. Nepovedal aký. Nemajú ho vymyslený, majú iba to, že ho chcú zrušiť a ísť proti prúdu. Na druhej strane tu máme europoslanca, ktorý na rozdiel od toho prvého, čo dal jeden pozmeňujúci návrh, tento druhý dal 6500 a je piatym najsilnejším človekom v europarlamente. Ak teda majú riešenie, nech ho napíšu a prednesú a potom nech sa snažia zrušiť to, ktoré funguje. Ale ak nemajú riešenie a iba chcú nahnať voliča, ktorého to rozčúli, tak potom nech sú ticho.
Ale aj tak títo ľudia vedia mobilizovať voličov.
Lebo sa skrývajú za to, že sme národniari a máme byť hrdí na svoju kultúru, ale to je absolútny nezmysel. Tu sa všetko križovalo, všetky národnosti, my sme absolútny mix Blízkeho Východu, Afriky. Oni bránia nejakú našu kultúru, ktorú ani my nevieme datovať. Kto bol prvý Slovák? Aj naše kroje sú mišmaš všetkého naokolo.
Čo pre vás znamená kultúra?
To, ako sa správame. To nie je len divadlo, filmy alebo hudba. Kultúra je to, v akom prostredí žijeme. Po akých uliciach kráčame. Či máme čisto, či si každý uprace pred svojím domom a ako spolu ako občania komunikujeme. To, ako s nami komunikuje ministerstvo kultúry, rozhodne kultúrne nie je.
V divadle Petra Mankoveckého otvárate aktuálne aj kontroverzné témy. V hre Nikdy navždy máte monológ o LGBTI ľuďoch a na konci hovoríte, že ste ten monológ venovali všetkým hercom a herečkám, ktorí nenašli odvahu byť sami sebou. Sú aj na Slovensku herci a herečky, ktorí sa pre spoločenskú atmosféru boja prihlásiť k LGBTI komunite?
Sú a je ich veľa.
Je to tým, že vidia, že naša spoločnosť je konzervatívna?
Mohli by tým prísť o popularitu, dosah a možno aj o robotu. Nie úplne, samozrejme. V našom povolaní je to však veľmi citlivé. Keď nás obsadzujú, tak sa prihliada na to, či tá tvár priláka. Či ľudia majú radi tých ľudí. Mnohí sa preto boja.
Myslíte, že by sa to naozaj stalo a prišli by o ponuky?
Neviem. Ťažko povedať. To, ako sa k tomu oni postavia, je ich rozhodnutie. Ja nie som súčasťou LGBTI komunity, ja ju len všade na všetkých frontoch bránim, hájim a milujem, ale je mi nehodno sa vyjadrovať za nich, v akej pozícii sú, lebo som v nej nikdy nebol.
Je súčasná generácia hercov otvorenejšia?
Áno, aj to vidím. Mladšia generácia je odvážnejšia a staršia sa viac bojí. Lebo už majú nejaké meno.
Vy sa často vyjadrujete k politike. Nebojíte sa, že budete mať hejterov a klesne vám popularita?
Niekedy mi to prejde hlavou, ale na druhej strane, keď sa to stane, je tu veľmi veľa krajín, kam môžem odísť, viem reč, so zarobením som nikdy nemal problém. Jasné, že by ma mrzelo, keby sa to stalo, lebo stále verím, že ako spoločnosť sme inteligentnejší, ako sa to niekedy javí. Ja stále vidím pohár poloplný. Odliv mladých ľudí je aktuálny a aj mňa sa pýtajú, či pôjdem, nepôjdem. Mám hranicu, po ktorú tu budem a budem sa snažiť sa svojou troškou povedať, čo si myslím a pomôcť pri protestoch, ale mám hranicu.
Ale stále ako by sme tie hranice posúvali.
Nie je to vôbec dobré. Dejú sa veci, kedy by si nejeden povedal, že je čas ísť, ale ešte stále je čo robiť, čo hájiť. Teraz nemôžeme odísť, lebo necháme v štichu tých, čo nemôžu odísť.
Niekedy politici znevažujú hercov, ktorí sa verejne ozývajú a hovoria, že prečo by sme mali počúvať hercov. Tak prečo by sa mali verejne známe osoby vyjadrovať k politike?
Lebo práve verejne známe osoby majú dosah na ľudí, ľudia ich radi počúvajú. Zasa nie všetkých treba počúvať. Alexander Bárta povedal, že keď sa bolo treba zastať lekárov a lekárok, tak herci stáli na pódiu. Keď sa bolo treba zastať vedcov, vedkýň, učiteľov, učiteliek, tak herci stáli na pódiu. Ale keď sa treba zastať nás, tak sme darmožráči, ktorí sú nenažraní a nevieme, čo od dobroty. Keď sa niečo stane, my tam stojíme vždy.
Nebojíte sa budúcnosti?
Vo všeobecnosti sa nerád bojím. Mám prirodzené obavy, lebo nie je tu dňa, aby sa niečo nestalo. Čo je zvláštne, že nemôžeme mať chvíľu pokoja. Je fascinujúce, že my sme to so Zuzanou Čaputovou pred piatimi rokmi zvládli. Je až neuveriteľné, že sme mali toľko šťastia a rozumu, že sme si ju zvolili a päť rokov ju to držalo.
Ako si vysvetľujete, že sa ten trend otočil?
Bolo veľmi ťažké obdobie pandémie, nemali sme dobre zvolených ľudí, ktorí nás mali vtedy podržať, bolo tam viac ega ako pomoci. Táto garnitúra to len využila a zužitkováva to, čo im oni predostreli. Stále musíme na niekoho ukazovať prstom. Aj keď sa rozprávam s ľuďmi, čo ich volia, tak hovoria, že nie je koho voliť, ale je. Je tam dosť ľudí, koho môžeme voliť. Je tam aj strana, ktorá ešte nemala šancu ukázať, čo v nej je. Pritom keby nebol progres, tak ani nesplachujú, no nie? Slovo progres je len o tom.
Spomínali ste, že máte hranicu, ktorá keď sa prekročí, odídete do zahraničia. Čo je to?
Keby nás chceli prilepiť na východ a zavrieť hranice. To je moja hranica. Dokedy sa dá bojovať za slobodu, tak bojujme. Ak nás naozaj budú chcieť vytiahnuť z Európskej nie, tak tu už nemám čo robiť.
Do akej miery má význam protestovať a snažiť sa, keď aj súčasná vláda vznikla z výsledku volieb? Možno je toto smerovanie, ktoré chce väčšina spoločnosti.
Ja si nemyslím, že to chce väčšina spoločnosti. Práveže si myslím, že sa len nechali zastrašiť. Že to bola zle zvládnutá kampaň z jednej strany a až príliš dobre zvládnutá z druhej strany. Parlament je roztrieštený. Sú strany, ktoré berú po dve percentá úplne zbytočne a to sú tí voliči, ktorí by mohli urobiť obrovskú zmenu, lenže sa to triešti, pretože všetci si potrebujú riešiť svoje egá a povedať svoj názor a niektorí sa ho nedokážu vzdať. Ja tomu nerozumiem, že dvojpercentné strany tak strašne bojujú. To je nasilu držanie sa pokope.
Máte nádej, že sa nám toto celé podarí ustáť?
Áno. My to dáme. Ja verím, že budeme dostatočne inteligentní, že to dáme. Potrebujeme viac žien v politike. Podľa mňa nemáte také silné ego, aké majú muži v týchto veciach. Toto, čo sa u nás deje, to sú mužské egá, ktoré sa pretekajú a každý potrebuje byť čo najväčší mačo. Chýba nám trošku nehy, zdravého rozumu, že to nie je len o mne, ale o spoločnosti, o ľuďoch, ktorí si ma zvolili, aby som si ho zastal a chránil a nie aby som si niečo dokazoval.
Mnohé ženy nechcú ísť do politiky práve pre hrubosť, nie je to teda začarovaný kruh?
Jasné. Je to toxické prostredie. Ja by som mal pred tým rešpekt. Zuzane Čaputovej sa preto nedá zazlievať, že do toho nešla znova. Je šialené, že to vôbec ustála. Neviem, ako sa to dá. Sme mladá krajina. Máme len 30 rokov, to ešte ani ja nemám. Ostatné krajiny, kde sa to podarilo, tak majú viac skúseností a tiež si museli prejsť ťažkými obdobiami.
Máte niečo, čo vás teší a udržiava v dobrej nálade?
Mňa baví život. Je iba jeden a kedykoľvek sa môže skončiť, prečo by som sa mal celé dni trápiť. Samozrejme, sú veci, ktoré ma trápia. To, čo mňa trápi, je moja vec, keď to už nezvládam, sú tu na to odborníci, ktorí mi s tým pomôžu, ak sa neviem vyfiltrovať inak. V medziľudských vzťahoch by sme si mali nosiť viac lásky a pohody. Čo sa týka politickej situácie, viac ako trápiť sa, radšej viesť diskusiu a hľadať priestor, kde môžem urobiť zmenu a nie sa len utápať, že je to zlé.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
