Takýto útok ešte Slovensko nezažilo. Tisícka škôl naprieč krajinou dostala výhražný mail. Deti museli okamžite evakuovať a poslať domov. Pre mnohé to bol veľký stres sprevádzaný strachom. Školská psychologička spísala niekoľko rád, ako sa s deťmi môžu rodičia rozprávať a ako im vedia teraz pomôcť.
Slovensko zažilo bezprecedentné vyhrážky smerujúce do škôl a úradov. Polícia evidovala v utorok (7. 5.) 1323 hrozieb bombových útokov určeným školám naprieč celou krajinou.
NAKA vyšetruje prípad ako teroristický útok, za ktorý páchateľovi hrozí trest odňatia slobody na dvadsať až dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie.
Aký úmysel mal páchateľ a prečo takto konal, je už predmetom vyšetrovania a venujú sa mu experti.
Dôležité je však sústrediť sa na deti, ktoré zasadajú do lavíc každý deň a škola by pre nich mala byť bezpečným miestom.
Školská psychologička Dominika Makynová bola v čase evakuácie školy na mieste a opísala, ako prebiehala celá situácia a ako to berú deti.
Rodičom a dospelým radí, čo môžu v týchto náročných dňoch pre žiakov urobiť.
Makynová spomína, že v utorok dostali oznámenie, že musia náhle opustiť školu.
„Bolo to chaotické a teraz, keď si to spätne hodnotím, v danej chvíli aj dosť stresujúce, lebo sme nevedeli čo sa môže stať, nevedeli sme reálne vyhodnotiť situáciu. Našťastie všetko prebehlo pomerne rýchlo a hladko a deti sa až doma od svojich rodičov dozvedeli, čo sa dialo,“ opísala osudný deň Dominika.
Dodáva však, že mnohé deti v škole plakali a je možné, že aj dlho potom ešte situáciu intenzívne prežívali. Tých, ktorí majú doma školákov, ktorí boli náhle evakuovaní, prosí, aby deťom venovali čas a objatie.
Radí, že deťom treba v prvom rade vytvoriť bezpečný priestor. „Byť s ním. Fyzicky. Aj mentálne. Povedať mu nahlas, že sme tu pre neho kedykoľvek bude potrebovať, či sa bude chcieť vyrozprávať, alebo len postískať. Zároveň ho ale do ničoho nenútime,“ dodáva psychologička.
Dôležité je tiež, ako sa s dieťaťom rozprávate. Zdôrazňuje, že dieťa nemáte vypočúvať, ale viesť rozhovor.
„Vypočuť si ho. V žiadnom prípade nezľahčujeme emócie či nepokoj dieťaťa. Deti majú v sebe zmätok. Sama som ho mala a to som dospelá. Ak mu povieme, že veď to nič nebolo, povieme mu, že nás vlastne nezaujíma, čo prežíval v daných chvíľach. Môžeme sa napríklad opýtať: Ako si sa cítil/a, keď ste museli rýchlo odísť zo školy? Ako sa cítiš teraz? Čo by ti pomohlo? Čo môžem pre teba urobiť ja, aby si sa mal/a lepšie?“ radí Makynová.
Tiež by ste dieťaťu nemali hovoriť, aby už neplakalo, nefňukalo, či aby sa prestalo tváriť nespokojne. „Je to neuveriteľné, ale napríklad aj chlapci plačú. Veľkí, malí, aj najväčší. Aj veľké slečny. Je to okej! Plač nás upokojuje a pomáha odbúravať stres,“ vysvetľuje odborníčka.
Je možné, že deti majú veľa otázok a odpovede nemusíte vedieť ani vy. Pokojne to priznajte a povedzte, že neviete. Je to lepšie, ako si vymýšľať a hovoriť nepotvrdené informácie.
„Zároveň sa opýtajte svojich detí, ako to oni chápu, či sa aj oni držia faktov. Vždy sa môže nájsť kamoš, ktorý si myslí čosi iné a šíri to ďalej,“ upozorňuje.
V prvom rade sa však musia dospelí upokojiť a nájsť rovnováhu. Nevyčítajte svojmu dieťaťu, že nemalo pri sebe mobil.
„Miesto toho radšej povedzte: Bála som sa o teba, som veľmi rada, že si v poriadku, som tu pre teba kedykoľvek budeš potrebovať,“ dodáva psychologička.
Na záver hovorí, že sa netreba tváriť, že sa nič nestalo. „Aj keď to možno deti nedávajú vždy najavo, každé jedno je veľmi vnímavé a citlivé a je úplne jedno koľko majú rokov. Venujme sa im,“ konštatuje Makynová.
Podporu ponúka aj rezort školstva. Školám poslali stručné letáky, v ktorých radia učiteľom a rodičom, ako sa s deťmi rozprávať a čo môžu teraz urobiť.
Manuál je dostupný aj na webe. Do pozornosti dáva ministerstvo aj krízové linky pomoci:
IP-čko: 0800 500 333
Linka detskej istoty: 116 111
Spoločnosť priateľov detí – Li(e)nka: 0907 401 749
EDI Slovensko: 0800 221 080
Pýtali sme sa viacerých riaditeľov, ako na situáciu reagujú deti a či sa nebáli vrátiť do škôl:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
