Ako chodiaca mŕtvola. Takto popísal transrodový muž obdobie, počas ktorého bojoval s pocitom, že sa ako žena necíti dobre. Strávil nekonečné hodiny u odborníkov, roky chodil na vyšetrenia a napriek tomu ho čaká ešte veľa zmien. Marián nám porozprával o svojej ceste za spokojným životom, na ktorej ho postretla beznádej, depresia a pokus o samovraždu. I keď jeho príbeh ešte pokračuje, bezpochyby smeruje k šťastnému koncu.
Narodil sa v ženskom tele, no už ako malé dieťa tušil, že niečo nie je v poriadku. Mariánovi diagnostikovali rodovú dysfóriu. To zjednodušene znamená, že pociťuje nesúlad medzi pohlavím, v ktorom sa narodil, a rodom.
„Mal som pocit, že som po celý čas uväznený v cudzom tele. Bolo mi z toho veľmi nepríjemne,“ opisuje 22-ročný transrodový muž a jedným dychom dodáva, že diagnóza vyústila až do ťažkých depresií a samovražedných myšlienok.
Dnes sú jeho psychické ťažkosti na ústupe a na tvári mu nechýba úsmev. Všetkému však predchádzalo dlhé obdobie trápenia a beznádeje. Toto je príbeh mladého Mariána, ktorý roky bojoval za to, aby mohol žiť svoj šťastný a vysnený život.
Už v škôlke zistil, že je niečo inak: „Od začiatku som sa cítil ako chlapec. Zaspával som s tým, že ním chcem byť a dúfal som, že sa v tele chlapca zobudím,“ rozhovoril sa.
Svoje pocity však rýchlo potlačil, pretože videl, že ostatné deti sa necítia rovnako ako on. Na povrch sa začali vyplavovať v období puberty, keď mal štrnásť rokov.
„Nemal som sa vôbec rád, cítil som sa zle, škaredý. Bol som tichý, bál som sa medzi ľuďmi rozprávať. Skúšal som opakovať veci po mojich kamarátkach, robil som všetko, čo ony. Myslel som si, že to bude lepšie,“ spomína si.
No zmena neprišla. Marián si nevedel vysvetliť, čo sa s ním deje. Začal preto na internete zisťovať, kde by mohol byť problém a či je normálne, keď chce mať ako dievča krátke vlasy.
„Premýšľal som nad tým, ako sa vidím o šesťdesiat rokov. Uvedomil som si, že sa budem cítiť lepšie ako starý muž než ako stará žena,“ povedal.
Ako prvé si ostrihal vlasy. Už to bola zmena k lepšiemu, ktorá mu pomohla. Na konci deviateho ročníka základnej školy o sebe vedel, že nechce byť viac ženou. Nikomu to vtedy ešte nepovedal.
Karta sa obrátila, keď prišiel na strednú školu. Tam sa každému predstavil pod menom Marián: „Odvety ma nikto nebral inak.“
Spolužiaci ho medzi seba prijali a až na pár učiteľov sa s diskrimináciou či nemiestnymi poznámkami nestretol.
„Riaditeľ mi nadával, že nesmiem používať mužské toalety. Aj tak som tam chodil,“ dodal s úsmevom.
Už ako stredoškolák vedel, že chce prejsť tranzíciou. Tá sa mylne zamieňa s pojmom „zmena pohlavia“.
Občianske združenie TransFúzia uvádza, že tranzícia môže byť sociálna, medicínska či právna. Nejde teda spravidla o operáciu pohlavných orgánov, ale napríklad len o zmenu účesu a obliekania, hormonálnu liečbu, zmenu mena v dokumentoch a podobne. Zjednodušene ide o kroky, ktoré jedinec podniká k tomu, aby nimi vyjadril svoju rodovú identitu.
Marián si preto o nej začal vyhľadávať čo najviac informácií. Rozprával sa o tom aj s mamou. V jeho rozhodnutí ho podporila, no spočiatku to nebolo jednoduché.
„Bála sa. Myslela si, že ak mi pomôže, neskôr to oľutujem a budem jej to dávať za vinu. Nevidela vtedy tú stránku, že to mám naozaj premyslené a beriem to vážne,“ spomína.
Pre Mariána sa začal kolobeh nekonečných návštev psychológov a psychiatrov. S pochopením sa však nestretol a odborníci za jeho zhoršeným mentálnym stavom hľadali iné príčiny.
„Snažili sa nájsť iný dôvod, prečo mi je zle. Ale ja som vedel, čo to spôsobovalo. Prišlo mi to bezvýznamné,“ povedal.
Aj keď navštevoval odborníkov už od pätnástich, tranzíciu mohol oficiálne riešiť až ako osemnásťročný. Pred dovŕšením dospelosti upadol do ťažkých depresií a diagnostikovali mu aj úzkostnú poruchu.
„Keď som mal šestnásť, pokúsil som sa o samovraždu,“ zdôveril sa a dodal, že sa jeho psychický stav odvtedy zhoršoval.
Zároveň sa snažil ako-tak žiť aspoň pre svojich blízkych: „Nechcel som im ublížiť, tak som ostal nažive, ale cítil som sa ako chodiaca mŕtvola. Pociťoval som strašné prázdno, každý deň som premýšľal nad tým, že to nemá zmysel. Myslel som si, že nikdy nebudem žiť, ako chcem a nebudem sa sústrediť na veci, ktoré robia aj ostatní ľudia,“ rozhovoril sa.
Po troch rokoch dlhého a bolestivého odsúvania tranzície sa dočkal prvej návštevy sexuológa, ktorý rozumel jeho problému.
Depresie však neprestali a celú situáciu komplikovali. Na to, aby mohol Marián podstúpiť medicínske zmeny, napríklad hormonálnu liečbu, musel odborníkov navštevovať pravidelne niekoľkokrát do roka. To sa mu však pre psychické problémy nedarilo.
„Bol som na návšteve u sexuológa, a keď sa to neposunulo tam, kam som chcel, zhodilo ma to hlbšie do depresie. Celé sa mi to preto naťahovalo, potom prišla pandémia,“ spomína.
Napriek tomu, že sa o to snaží už päť rokov, hormonálnu liečbu ešte nepodstúpil. Momentálne ho čaká návšteva jedného špecialistu, po ktorej by ju už mohol absolvovať.
Tento rok sa podrobil operácii hrudníka na odstránenie ženských prsníkov, aj keď sa štandardne vykonáva až po hormonálnej liečbe.
Na to, aby sa mohli tieto zmeny uskutočniť, musí presedieť hodiny u odborníkov, ktorí mu diagnostikovali rodovú dysfóriu. Okrem toho prešiel aj genetickými testami, psychotestami a takzvaným „real life testom“.
„Čiže som mal rok žiť v spoločnosti ako muž. Sexuológ počas toho zisťoval, či sa mi nejako menia názory. Rozhodne to nefunguje tak, že prídeš k doktorovi, dajú ti hormóny a vybavené,“ vysvetľuje Marián.
Po medicínskych zmenách je z hľadiska slovenskej legislatívy možné vykonať aj právnu tranzíciu, teda zmenu pohlavia a mena.
Keďže Marián neprešiel všetkými potrebnými úkonmi, v dokumentoch je stále evidovaný ako žena a v skutočnosti má iné, ženské meno. Zákony jemu aj iným transrodovým osobám situáciu neuľahčujú.
Súčasná legislatíva zakazuje „osobe mužského pohlavia určiť ženské meno a naopak“. Na to, aby si Marián oficiálne zmenil meno, musí si najskôr zmeniť pohlavie, teda rodné číslo. To zákon umožňuje na základe „lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby“.
To v praxi znamená, že by mal jedinec podstúpiť chirurgický zákrok na odstránenie semenníkov alebo vaječníkov z maternice. Na Slovensku bola v istom období zmena rodného čísla možná aj bez zákroku, súčasné ministerstvo zdravotníctva tento postup zrušilo.
Napriek tomu, že Marián túži po tranzícii takmer osem rokov, čaká ho ešte dlhá cesta. Už však necíti toľko beznádeje a teší sa, že má na dosah svoj vysnený život. Nádej mu dodala aj spomínaná operácia hrudníka.
„Môžem byť sám sebou a nemusím všetkým naokolo dokazovať, že sa naozaj cítim tak, ako hovorím. Život je teraz jednoduchý, nemusím nič riešiť, cítim sa dobre, konečne mi na sebe záleží, mám sa rád,“ opisuje s úsmevom.
Zároveň sa teší aj z toho, že sa o transrodových ľuďoch viac v spoločnosti rozpráva. Hovorí však, že to prispieva aj k nenávisti voči celej LBGTI+ komunite.
„Koluje veľa nepravdivých informácií a zastrašovania. Je to niečo nové, nepoznané a ľudia tomu nerozumejú. Nie, naozaj nechceme svet prerobiť na dúhových vojakov. Nechceme im brať práva a ani ich obmedzovať. Jediné, čo chceme, je žiť,“ hovorí.
Transrodovým ľuďom na záver odkazuje, aby to nevzdávali, aj keď cítia beznádej: „Raz to dosiahnete a bude vám lepšie, príde ten normálny a spokojný život. Vydržte, bude to dobré.“
Pre svoju identitu sa často stretla s nadávkami, šikanovaním a predsudkami. Pozrite si príbeh transrodovej modelky Charlotte Srnčík:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
