Nemusíme byť na nich prísni ani tvrdí. A napriek tomu ich dokážeme naučiť akýkoľvek povel alebo ich, naopak, odučiť od zlozvykov. Platí, že pes je najlepším priateľom človeka už tisícročia a je na komunikáciu s nami zvyknutý. Podľa force free trénera Stana Farkaša sa dá žiadúce správanie u nich dosiahnuť bez strachu a násilia a zároveň si tak vybudovať so svojím domácim miláčikom lepší vzťah.
Študoval veterinu na strednej škole a hneď potom sa zamestnal na klinike. Stano ešte počas školy zistil, že fyzická liečba psov nie je úplne jeho cestou a že ho to skôr ťahá smerom k vzťahu so zvieratami a ich výcviku.
Spomína, že k trénovaniu prišiel úplne prirodzene: „Najskôr som začal trénovať svojich psov, následne si odo mňa iní začali pýtať rady.“ Keď on aj jeho okolie videli, že jeho metódy fungujú, postupom času začal ponúkať aj ucelené výcviky.
Mladý tréner hovorí, že so zvieratami prakticky vyrastal. Jeho rodina sa totiž chovu rôznych druhov venovala odjakživa: „Mal som k nim preto vždy blízky vzťah a mám ich rád.“
Spomína však, že videl aj nepríjemnú a násilnú stránku chovu zvierat, keď ako malý chodil s otcom na bitúnky. „Zažil som teda aj odvrátenú formu živočíšneho priemyslu, prečo som aj prestal jesť mäso,“ spomína na zážitky, ktoré ho taktiež motivovali vydať sa cestou hľadania vzťahu so zvieratami a výcviku.
„Chcel som dokázať rodičom, že aj taká sliepka myslí, a preto som sa začal venovať tréningu zvierat,“ vysvetľuje Stano. Preto, keď po skončení strednej školy začal s trénovaním, nezameral sa len na psov, ale tiež na potkany, sliepky, kozy, ovce i králiky.
Ním vycvičené zvieratá sa stali napríklad tvárami reklamných kampaní, filmu a dokonca aj predstavení, keď deťom na rôznych akciách predvádzal, ako dokáže rovnaký trik urobiť pes aj koza.
Po mnohoročných skúsenostiach s tréningom hovorí, že „vycvičiť sa dá naozaj všetko“. A nemusí to ísť násilnou cestou.
Pozitívnu alebo force free metódu Stano opisuje ako metódu odmeňovania, a tým podporovania žiadúceho správania namiesto trestania za nežiadúce.
„Force free nepracuje so strachom a trestami, nevyužíva ani neetické výcvikové pomôcky. Nesnažím sa so psom riešiť situáciu, ale koreň jeho problému,“ zdôraznil.
„Hneď ako chcem napríklad riešiť to, že pes ťahá, môžem mu dať na krk ostnatý obojok a on prestane. Ale keď mu ho dám dole, bude sa správať opäť rovnako,“ hovorí s tým, že force free je niekedy zdĺhavejšia ako metóda trestov, no „miliónkrát efektívnejšia a dlhodobo udržateľná“.
Podľa trénera tresty a pomôcky, ktoré domácemu miláčikovi spôsobujú bolesť, v konečnom dôsledku kazia vzťah medzi majiteľom a psom a narúšajú jeho dôveru voči nám.
„Nevidím dôvod trestať psa, kričať na neho a ubližovať mu za to, že robí niečo zlé, bez toho, aby mu bolo správne vysvetlené, že to, čo robí, nie je správne,“ tvrdí.
Stano venuje desiatkam psov v Nových Zámkoch, ale aj vo vzdialenejších mestách. Rieši náročnejšie prípady ako separačné úzkosti či rôzne strachové správania a iné. Hovorí, že práca so psom na celom výcviku nie je tá najťažšia.
„Drvivá väčšina problému je práve zlá komunikácia človeka so psom. Ľudia častejšie psovi veci vyčítajú, namiesto toho, aby sa ich snažili napraviť,“ konštatuje s tým, že „my svojím správaním často podporujeme práve tie zvyky, ktoré psov chceme odnaučiť“.
Uvádza aj príklad.
„Keď na nás pes skáče a my na neho stále reagujeme iba tak, že mu povieme slovo neskáč, on to slovíčko dešifruje ako pozdrav a bude skákať ďalej. Pes sa týmto neučí. Je potrebné ukázať mu prakticky, čo od neho chceme ešte predtým, ako vôbec na nás vyskočí. A teda, keď k nemu prídem a stojí ešte na všetkých štyroch, dám mu odmenu. On si to následne bude spájať a postupom času pochopí, že žiadúce správanie je, aby neskákal,“ vysvetľuje.
Stano hovorí, že nie každý majiteľ, ktorý za ním príde s problémom, jeho vysvetlenia problémov a metód nápravy hneď na začiatku prijíma: „Komunikácia s ľuďmi je často náročnejšia ako so zvieratami. Majitelia psov si v mnohých prípadoch nechcú pripustiť, že robia niekde chybu, prípadne nechcú veriť tomu, čo im poviem.“
Tým, ktorí sa rozhodnú force free metódu výcviku skúsiť, následne na tréningoch venuje viac času ako samotnému zvieraťu.
„Je to tak 70 percent k 30, čo sa týka času venovaného majiteľovi a toho, ktorý venujem psovi. Aby sa majitelia naučili, ako komunikovať,“ hovorí.
Ak sa náš domáci miláčik správa v istých situáciách spôsobom, ktorý by sme chceli zmeniť, podľa Stana je potrebné ísť k spomínanému koreňu, teda príčine. Ako príklad uviedol psa, ktorý na vôdzke ťahá. Môže byť za tým napríklad prílišná socializácia v útlom veku.
„Koreňom tu nie je samotný problém ťahania, ale to, že som sa ho snažil socializovať nie úplne správnym spôsobom. Socializácia totiž neznamená nutne psíka od šteniatka nosiť za inými psami. Pretože ak to robíme, môžu ostať akoby v detskom štádiu a neustále cielene ťahať za inými psami, lebo si myslí, že sa s nimi akoby musí stretnúť,“ opísal Stano.
Následne to ilustroval na príklade ľudí: „Keď sme deti, prirodzene sa hráme so všetkými inými deťmi na ihrisku. No keď dospejeme a ideme napríklad do kaviarne, nemáme potrebu zhovárať sa s každým, kto tam príde. Podobne je to aj u psov s tým, že ak ho ťaháme príliš veľa a neprirodzene za inými psami, stáva sa, že sa v tejto oblasti akoby zasekne v detskom štádiu.“
Ako komplexný a veľmi častý problém spojený najmä s obdobím po pandémii uvádza takzvanú separačnú úzkosť: „Prejavuje sa napríklad neustálym štekaním, keď majiteľ odíde z bytu, ničením vecí, ale aj rôznymi druhmi kompulzívneho správania.“
Stano vysvetľuje, že psa treba na odlúčenie pripravovať od šteniatka.
„Treba ich učiť, že keď odídem na chvíľu z domu, nič sa nedeje. Naučiť psa oddychovať a tiež byť samostatný, aj keď ja doma nie som. Najskôr kratším časom odlúčenia a následne ho môžem predlžovať,“ povedal tréner.
V prípade, že sme na odlúčenie psíka nepripravili a prejavuje sa uňho separačná úzkosť, je potrebná systematická prevýchova. Hovorí však, že netreba zúfať a situácia sa aj v spolupráci s trénerom dá vyriešiť.
Mnohé problémy so štvornohými miláčikmi, ktoré stretávajú väčšinu z nás, podľa force free trénera stačí riešiť veľmi jednoducho a nie je nutné vyhľadávať pomoc.
„Napríklad, ak pes doma trhá papuče, jednoducho ich odložte z jeho dosahu. On to berie ako hračku, s ktorou sa hrávate vy, a keď idete z domu, berie to tak, že mu ju nechávate,“ vysvetľuje.
Na klinike, kde aktuálne popri trénovaní Stano pôsobí ako asistent lekára, sa intenzívne zaoberá strachovým správaním zvierat. Práve s tým sa na veterine stretáva veľmi často. Zvieratá sa návštevy lekára boja.
„Často je problémom to, že zvieratám nedáme čas a priestor, aby si očuchali prostredie. Snažíme sa nimi fyzicky manipulovať bez toho, aby sme ich nechali zvyknúť si na prostredie,“ opísal problém.
V súvislosti s tým Stano rozbehol na veterinárnej klinike v Nových Zámkoch projekt Veterina bez strachu. Ten podporuje pravidelné návštevy kliniky aj bez nutnosti vyšetrenia.
„Hneď ako psíkovi ukážeme, že na veterinu sa dá ísť aj len tak, zobrať si maškrtu, odvážiť sa na váhe a ísť domov, výrazne sa u nich zníži stres z návštevy aj v prípade nutnosti ošetrenia,“ vysvetlil tréner.
S projektom začal v roku 2020.
„Teraz už vidíme efekt, že takéto pravidelné návštevy bez vyšetrení psom veľmi pomáhajú odbúrať stres a strach z vyšetrenia,“ poznamenal.
V súvislosti s Veterinou bez strachu rozbehol na klinike tiež takzvanú Hodinu otvorených dverí.
„Raz do týždňa v čase ordinačných hodín máme otvorené všetky priestory kliniky a klienti si ich môžu prísť so psom len pozrieť a vyskúšať. Počas toho si môžu dať napríklad kávu a psíkov pustiť na voľno pobehať si po miestnostiach,“ vysvetľuje.
Hovorí, že tento projekt funguje na Slovensku len v Nových Zámkoch. Podľa Stana sa však dá psíka na návštevu lekára pripraviť aj v prípade, že ste klientmi iného zariadenia v krajine.
„Stačí, ak ho zoberieme na parkovisko pred kliniku, prejdeme sa tam s ním, prípadne na chvíľu vojdeme do čakárne, ktorá je prístupná každému, aby si psík zvykal,“ dodáva, že čím pravidelnejšie psík navštevuje priestory kliniky, tým jednoduchšie to pre neho bude v prípade, že bude mať nejaký zdravotný problém.
Stano zdôrazňuje, že ak chceme, aby sa psík nasledujúceho ošetrenia u lekára nebál a nerobil problémy, jeho posledná spomienka z daných priestorov by mala byť pozitívna. To znamená, že ak ho naposledy napríklad očkovali alebo podstúpil iný nepríjemný zákrok, je dobré ho následne trebárs zobrať len do čakárne a dať mu maškrtu.
Podľa force free trénera neexistuje vo výcviku žiadne vekové obmedzenie. Naučiť niečo nové totiž vieme aj staršieho psa. Hovorí, že najjednoduchšie je učenie nového triku.
„Stačí na to aj pár minút. Nemali by sme zabúdať na to, že psa netreba učiť len to, čo nemá a má robiť, ale je dobré pridať aj nejaké zábavné prvky,“ hovorí.
Tréner dodáva, že si život s domácim miláčikom máme v prvom rade užívať: „Nebuďte na nich zlí. Život je krátky a nikdy nevieme, ako dlho tu s nami budú. A hlavne, používať na nich strach vôbec nie je nutné.“
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
