Medzi najťažšie životné situácie patrí strata blízkych. A je jedno, či je to nečakané, alebo máte čas sa na to pripraviť.
Strata rodiča, partnera a najmä dieťaťa sú rany, s ktorými bojujeme do konca života.
„Vždy som ho prosila, aby si dával pozor. Aj v to poobede, keď prišiel domov učiť sa na skúšky. Vravel - maminka, idem sa trošku previesť na motorke,“ spomína mama nebohého Vlada Magdaléna.
Jej syn sa už domov nevrátil. Hoci to už bude 15 rokov, v očiach má mama stále slzy.
„Je to ťažké. Neprejde jedna minúta alebo sekunda v živote, že by som na neho nemyslela. To sa jednoducho nedá,“ hovorí.
Náhle odišiel aj otec Jany. Doma dostal infarkt.
„Bol to pre nás šok, lebo bol pomerne mladý. Nečakali sme jeho odchod a v tej danej chvíli človek nevedel, čo má robiť. Či má pomáhať mame alebo volať sestre, lebo je toho strašne veľa,“ opisuje Jana ťažké chvíle.
Psychológ Ivan Sopoliga sa ako člen krízového tímu stretáva s pozostalými pri nečakaných tragédiách. Prázdno, smútok až hnev.
Reakcie na stratu blízkeho človeka sú rôzne. Nemali by nás však paralyzovať dlhší čas.
„Čokoľvek konáme je dobré, ale neostať visieť. To je paralýza, že sa neviem pohnúť ďalej. A na to je práve blízke okolie, pohne nás nejakým smerom k aktivite, nájdeme zmysel a musíme zaplniť to prázdne miesto, aby som ďalej žil,“ tvrdí psychológ.
A ak si nevieme poradiť, netreba sa báť požiadať o pomoc aj odborníkov.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
