Aj napriek tomu, že už štyri roky žije v zahraničí, veľmi jej záleží na Slovensku. Trápi ju problematika marginalizovaných komunít, zanedbávania regiónov, ale aj problém odchodu študentov do zahraničia.
Klára má čerstvých 23 rokov a pochádza z malej dediny neďaleko Prešova. Momentálne študuje na vysokej škole v Prahe. Popri štúdiu nezvyčajného odboru, ktorý sa nazýva arts management, pracuje ako divadelný inšpicient - asistentka réžie.
V budúcnosti by sa chcela venovať kultúre. Avšak myslí si, že tej sa na Slovensku nevenuje dostatočná pozornosť.
V článku sa dočítate aj:
Ako vnímaš politiku a momentálnu spoločenskú situáciu?
Vnímam, že v spoločnosti je momentálne napätie a dusná atmosféra. Nikto nevie, ako všetko dopadne.
Intenzívne sledujem aj to, že extrémisti boli niekedy hlučnejší a teraz sa už zaobalili, v tom zmysle, že nosia obleky, saká a tvária sa inteligentne, to vnímam ako sofistikovanosť z ich strany.
Mám mladšiu sestru, ktorá má 19 rokov a trávi veľa času na TikToku, kde má iný algoritmus, ako mám ja. Objavujú sa jej hlavne strany ako Republika a Smer, a to aj bez toho, aby to vyhľadávala. Práve tieto strany majú kampaň zameranú na mladých, pretože mladí ľudia trávia veľa času na spomínanej sociálnej sieti. Človek, keď je mladý a má 15 - 16 rokov, tak si zvyčajne sám nevyhľadáva informácie, len ich pasívne prijíma, obzvlášť na TikToku.
Čo sa týka spoločenskej situácie, tak cítim, že ľudia sú frustrovaní, pandémia tomu dopomohla. A sú ustráchaní aj po teroristickom útoku na Zámockej. To sa dotklo aj mňa, pretože mám kamarátov, ktorí patria do tejto komunity. Myslím si, ľudia, ktorí sú proti tejto skupine ľudí, tomu prikladajú väčšiu váhu, než to v skutočnosti má a robia z toho strašiaka. V otázke základných ľudských práv by si strany nemali stavať kampaň.
Nechcem, aby toto bola hlavná téma v spoločnosti, toto už malo byť dávno vyriešené – máme členské štáty EÚ, kde je toto samozrejmosť a svet sa nikomu nezrútil. Rovnaké práva pre iných neznamená menej práv pre mňa. Nie je to koláč - to je trefný výrok na túto situáciu.
Čím ďalej, tým viac stúpajú na Slovensku ceny a platy sú stále rovnaké. Pribúdajú ľudia, ktorí sa ocitajú na hranici chudoby. Nerieši sa otázka rómskej komunity, ktorá je na východe Slovenska obrovský problém. Celkovo sa na regióny zabúda. Ja sa nečudujem ľuďom, ktorí žijú v týchto oblastiach a najmä oblastiach pohraničia, že sú sklamaní. Oni cítia, že ich nie je vidieť a nikto sa o nich nezaujíma.
Akým slovom by si definovala slovenskú politiku?
Chaos alebo tlak, nátlak.
Ideš voliť?
Áno. Doteraz som sa zúčastnila na všetkých voľbách od mojich 18 rokov.
Prečo je podľa teba dôležité ísť voliť?
Mne sa páči jeden výrok, ktorý som niekde čítala, že voľby nie sú manželstvo, ale je to autobus, na ktorý nasadneš a dostane ťa najbližšie k cieľu. Myslím si, že my ako krajina máme potenciál to niekam dotiahnuť a zmeniť niektoré veci. Napríklad aj viac sa starať o ľudí v regiónoch.
To, že mne rodičia dali možnosť a umožnili mi odísť študovať do Prahy, je z ich strany veľká obeta a ja si to veľmi cením, nie každý si to môže dovoliť, obzvlášť ak ste z východu. Čiže nerobím to len sama pre seba, ale aj pre moje okolie a ľudí, ktorí tam zostali.
Mne na tej krajine záleží, bolo mi dopriate mať možnosti, a tým pádom aj kvalitnejší a lepší život. Preto to nechcem len pre seba, ale aj pre moju rodinu v mojej rodnej krajine. Nechcem, aby sa lepší život spájal s tým, že musíte odísť za hranice Slovenska, lebo momentálne to tak je.
Plánuješ sa vrátiť?
Ja som stále na vážkach, či sa vrátim. Rozmýšľam, že asi by som sa nevrátila úplne. Pre mňa je z pracovného hľadiska Praha výhodnejšia. Tým, že by som sa chcela venovať kultúre, tak na Slovensku podmienky nie sú ideálne. Avšak mám blízko aj k sociálnej práci.
Najreálnejšia verzia, ktorú si dokážem predstaviť, je, že budem chodiť domov častejšie ako teraz, hlavne kvôli rodičom. Ak by sa však situácia na Slovensku posunula lepším smerom, tak nevidím dôvod na to, prečo by som sa tam vrátiť nemohla.
Nie som vyhranená voči tomu, že nie, nevrátim sa tam. Mne je aj ľúto povedať, že „nie, nevrátim sa na to hnusné Slovensko“. Keď som bola mladšia, tak som taká bola, ale keď si človek skúsi byť sám v zahraničí, hoci len v susednej krajine, tak zmení pohľad na svoju krajinu. A pochopí, že nie všetky veci sú také zlé, ako sa človeku zdajú.
Takže budú tieto voľby rozhodovať aj o tom, či zostaneš dlhodobo žiť v zahraničí?
Je to dosť možné, pretože momentálne mám ešte pred sebou tri roky štúdia. Výsledok volieb môže znamenať aj to, že sa už nevrátim. Ale keď si to predstavím, tak ma to trošku bolí pri srdci, úprimne. Nemám z toho dobrý pocit, ak by v regiónoch bolo počuť napríklad extrémistov.
Čo by si odkázala tým, ktorí nevedia, či ísť voliť, alebo sú politikou znechutení?
Ja som toho názoru, že politika je všade okolo nás. Už len to, že ako funguje napríklad MHD, alebo že človek môže ísť voliť od určitého veku, a že vôbec môže voliť. Zákony, ktoré tu máme, schvaľujú ľudia v parlamente. Každá vec sa týka politiky.
Ak si človek myslí, že sa ho to netýka, tak sa ho to týka. A keď niekto hovorí, že ho to nezaujíma, tak dáva možnosť rozhodovať za neho iným. Vzdáva sa svojho práva a svojej možnosti zmeniť niečo aj tým jedným hlasom. Dáva to do rúk iným ľuďom. Ja hovorím, že títo ľudia nemajú nárok sa potom sťažovať. Tú možnosť máme a ja som rada, že môžem ísť voliť, pretože nie všade vo svete to tak je.
Čo by si na Slovensku v sekunde zmenila?
Určite by som chcela, aby sa začalo viac zaujímať a starať sa o regióny a ľudí v nich. Aby tam boli lepšie cesty alebo aj nemocnice. Máme super odborníkov, lekárov aj študentov medicíny, ktorí by sa v týchto regiónoch radi realizovali a chceli by sa tam vrátiť, ale nie je úplne kam.
Na druhej strane máme lekárov v ambulanciách, ktorí sú starší a nemá kto ambulancie po nich prebrať, pretože mladí sú preč. S tým súvisí aj to, že by som bola radšej, keby nás mladých viac púšťali k veciam, aby sa nebáli, že sme neskúsení. V Česku dávajú mladým ľuďom šancu, lebo inak prax nenadobudnú.
Keby sa v tomto všetkom našiel nejaký konsenzus, to by ma potešilo. Aby sa upustilo od toho, že človek musí mať skúsenosti a aby to nebolo len o tom, aby nás lákali na Slovensko, ale aby sme tam tú šancu dostali a pustili nás k profesiám. My sa vrátime, ale len keď nás k tým veciam pustia. Jedna vec je motivovať študentov, aby ostali na slovenských vysokých školách, a druhá je vytvoriť im podmienky, aby mali kde fungovať.
Čo máš na Slovensku najradšej?
Najradšej mám ľudí. Tu v Prahe žije človek v anonymite, ale v malých dedinkách, odkiaľ pochádzam, sú ľudia zvyknutí sa o seba prirodzene starať, mať o seba záujem a nemyslím to v zlom.
Ľudia na Slovensku vedia byť dobroprajní. Zároveň všetkých Slovákov, ktorých som stretla tu, tak sú pracovití a zapálení pre prácu. Tým, že sme z malej a mladej krajiny, tak máme v sebe taký „drive“ a pocit, že musíme na sebe pracovať a byť usilovní. To mi je veľmi sympatické a páči sa mi to.
O kampani Nerozhoduj za mňa sa dozviete v nasledujúcom videu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo