Dvaja muži, ktorí doslova ušli hrobárovi z lopaty, smrtke sa otočili chrbtom. Marián a Dárius prekonali rovnaký traumatický zážitok, bojovali o život a zvíťazili. Obaja však najťažšie okamihy ich životov prežívali inak.
Približne sedemnásť percent ľudí, ktorých život visel na vlásku, dokáže presne popísať, čo v tých chvíľach videli a ako sa cítili. Odborný názov pre tento stav je Near Death Experience, v preklade teda zážitky na pokraji smrti. Na Slovensku je pri takýchto prípadoch často skloňovaný termín klinická smrť, čo je, laicky povedané, lekársky výraz pre zastavenie krvného obehu a dýchania.
Ľudia, ktorí si pamätajú okamihy, keď bojovali o život, majú rôzne zážitky, ale i spoločné črty, ktoré sa v príbehoch opakujú.
Veď kto by nepoznal svetlo na konci tunela? Či opustenie tela a vznášanie sa nad vlastnou telesnou schránkou alebo stretnutie sa s blízkymi a príbuznými, ktorí už nie sú medzi nami. Mnohí tí, ktorí si pamätajú záblesky z kritických chvíľ, hovoria o bytosti, z ktorej vyžaruje jasné svetlo, láska a pokoj.
Vnímajú to ako dôkaz existencie Boha.
„Tunel a veci, ktoré sú bežne popisované, som nevidel ani v jednom prípade. Skôr to bola podpora. Niekto mi hovoril, že to zvládnem. Pomôže mi tým, že mi ukáže cestu, ale po nej musím ísť sám,“ hovorí 44-ročný Dárius, ktorý sa v podobnej situácii ocitol.
Dnes už otec dvoch detí mal autohaváriu ešte v roku 2005. Na diaľnici do nich v plnej rýchlosti a bez brzdnej dráhy vrazilo auto. Náraz zdemoloval ešte niekoľko vozidiel pred ním.
Na moment nehody ani udalosti krátko pred ňou a po nej si nepamätá. Po náraze upadol do kómy, počas ktorej mal neustále rovnaký sen. Ktosi ho nútil robiť jednu a tú istú vec.
„Dalo by sa to nazvať slučkami. Vyriešil som úlohu, niečo sa stalo, ale výsledok bol, že moje riešenie nebolo správne a tou slučkou som sa dostal späť na začiatok. Tak som úlohu riešil opäť. To isté dookola. Podľa mňa tie slučky boli znakom toho, že telo chcelo bojovať a hnalo ma niečo robiť,“ približuje.
Mnohí hovoria o stretnutí so svojimi príbuznými a blízkymi. Podobne to bolo aj u Dáriusa.
„Až po dlhom čase po nehode som pochopil, že v snoch som mal okolo seba všetkých svojich najbližších,“ spomína na udalosti spred vyše 15 rokov. V lekárskej správe má uvedené, že bol oživovaný a istý čas bez kyslíku. Termín klinická smrť v zázname spomenutý nie je.
Ľudia, ktorí prežili silnú traumu a majú to šťastie, že si vybavujú udalosti z daných momentov, si často pamätajú všetky jej detaily. Po fyzickej, ale aj psychickej stránke. Avšak spomienky na realitu z toho istého obdobia bývajú často hmlisté.
V prípade nebezpečenstva totiž ľudský mozog začína automaticky omnoho rýchlejšie zapisovať podnety, ktoré na nás pôsobia, približuje neuropsychológ Robert Krause.
„Vytvára informáciu, že si treba danú situáciu zapamätať, aby sme sa jej vedeli v budúcnosti vyvarovať. Preto vo veľmi vypätých situáciách mozog zvýši svoju rýchlosť a zapisuje každý detail situácie,“ vysvetľuje.
Tento opis situácie presne sedí na 36-ročného Mariána, ktorý mal autonehodu v roku 2006.
Pritom to bol deň ako každý iný. Išiel po svoju priateľku do Pezinka. Nebola to dlhá jazda, práve naopak, odhadom tak 30 kilometrov. Cestou späť, len pár kilometrov pred cieľom, do nich vrazil kamión. Vybočil z cesty.
Marián si dodnes spomína na všetky podrobnosti. Po náraze stratil kontrolu nad riadením a po štyroch kotrmelcoch skončili na streche v poli. Zostal zakliesnený v aute, von mu trčala iba ruka.
„Keď som otvoril oči, ležal som na bruchu a mal som pocit, akoby som bol v sede. Celé predlaktie som mal privalené pod strechou. Cítil som bolesť ruky, nohy som ale necítil vôbec,“ spomína.
Napriek ťažkým zraneniam po celý čas komunikoval a spolupracoval so záchranármi.
„Keď ma vybrali z auta, dali ma na chrbát na záchranárske nosidlá. Slnko mi svietilo do očí, tak som im povedal, že ich budem mať zatvorené, nech sa neboja, že som omdlel.“
Vrtuľníkom ho previezli do nemocnice, kde už čakali jeho vystrašení rodičia. „Neplač, všetko bude dobré,“ hovoril svojej mame.
„Hoci som už cítil, že to nebude dobré. Nemohol som sa hýbať, iba točiť hlavou a tá ruka strašne bolela.“
Marián a Dárius zažili rovnako ťažkú situáciu, no každý ju prežil inak. Ľudský mozog funguje na princípe vytesnenia nepríjemných a traumatických udalostí.
„Miera zážitku nie je daná osobnosťou, ale je ovplyvnená danou situáciou a tým, ako mozog konkrétneho jednotlivca reaguje. Preto napríklad dvaja ľudia vnímajú tú istú udalosť rôzne. Jeden môže na udalosť spomínať veľmi živo a pre niekoho je to doslova vytesnené,“ vysvetľuje Krause.
Občas sa stane niečo zvláštne a ťažko vysvetliteľné. Napríklad, že sa z ničoho nič prepne televízor, alebo zhasne lampa v prítomnosti človeka, ktorý sa v minulosti ocitol na prahu smrti. Mnohí si to vykladajú ako zmenu elektromagnetizmu v tele v dôsledku traumy. Aj na podobné príbehy či zážitky má veda odpoveď.
„Odborne sa to nazýva ako nesprávna príčinná súvislosť. Prisúdime danej príčine súvislosť na základe toho, ako my nad tým uvažujeme, na základe tzv. heuristiky dostupnosti,“ vysvetľuje Krause. Ako príklad uvádza, keď vám niekto zavolá a vy ste práve v tom momente na neho mysleli.
„Myšlienky sú veľmi rýchle a my ich vedome spracovávame neskôr. Môže ísť o nesprávne prisúdenie času z hľadiska vnímania. Je teda veľmi pravdepodobné, že osoba nám zavolala skôr, ako nám napadla myšlienka na ňu. Tým ale, že myšlienky spracovávame časovo o niečo neskôr, môžeme predbehnúť zvonenie telefónu,“ dodáva.
Traumatický zážitok človeka zmení. Nepodstatné sa stáva podstatným a naopak. Mení sa pohľad na život a aj filozofia bytia. Príkladom toho je aj Marián.
Sám priznáva, že pred nehodou nebol taký, aký je dnes. „Nehoda ma zmenila, začal som si veci v živote viac vážiť. Viac premýšľam nad tým, čo spravím a čo nie.“
Aj napriek nenapraviteľným následkom nehody žije život ako mnohí z nás. Už dvanásť rokov pracuje ako účtovník v chránenej dielni v Malackách. Chodí do posilňovne, šoféruje, venuje sa svojim psom a kynológii a dokonca postavil dom. Stal sa z neho pokojný, pozitívne naladený a vyrovnaný človek.
Dárius je takisto nezlomný. Napriek predpovediam lekárov si tvrdohlavo išiel za svojím cieľom a dokázal takmer nemožné.
Cvičil a učil sa mnohé veci nanovo. Vedel, že mozog si musí vytvoriť nové spoje, aby opäť dokázal fungovať tak ako pred nehodou.
Dnes žije plnohodnotný život. Ako pred haváriou, tak aj dnes, pracuje v IT oblasti. Vychováva dvoch synov, venuje sa turistike a cyklistike.
Ako sám hovorí, snaží sa užiť si každý deň. Na udalosti spred 18 rokov sa snaží nemyslieť. Dodnes je to preňho veľmi ťažká spomienka. Vie ale, že ktosi ho viedol a pomohol mu dostať sa späť medzi živých.
„Je úplne jedno, ako ho kto volá a neviem ho pomenovať. Ale s niečím som sa stretol a to ma utvrdilo. Výsledok je ten, že neverím, ale viem. Ja skrátka viem, že je. Neviem, kto to je, čo to je, ako to je. Je to niečo mimo tohto sveta,“ dodáva Dárius.
Z ročného batoľaťa, žijúceho v šťastnej, rozrastajúcej sa rodine, sa v sekunde stala sirota. Pozrite si reportáž o tragickej nehode, ktorá otriasla Slovenskom:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
