Mesto, po ktorom dennodenne chodím sa mi ukázalo v úplne inom svetle.
Netušil som, čo ma čaká a čo večer 24.11. a nasledujúcu noc zažijem. Vedel som, že každý účastník si môže vyskúšať na vlastnej koži, aké to je stráviť vonku chladnú novembrovú noc. Znelo to dobrodružne, tak prečo nie. O bezdomovcoch som veľa nevedel, asi toľko ako bežný Slovák.
Celému podujatiu predchádzali diskusie a stretnutie v kultúrnom centre v srdci Bratislavy. Tu som získal základné informácie a stretol bezdomovcov, ktorí sa vrátili do spoločnosti a podelili sa o svoje spomienky. To bola oficiálna časť.
Vedel som, že to najsilnejšie zažijem cez noc. Presunul som sa na Župné námestie, kde sa podujatie konalo. Na prvý pohľad som zostal zarazený, videl som mnoho mladých ľudí, hudobníkov, organizátorov a sám seba som sa pýtal: „Kde sú bezdomovci?"
Od organizátorov zo združenia Vagus som nafasoval hrubý kartón a teplý čaj. Chvíľu som postával, no „pracovné nasadenie" mi stále vo vnútri prikazovalo: „Pýtaj sa!"
Všimli si ma mladé a sympatické dievčatá a pozvali ma do svojej detskej izby. Tú tvorili na sebe naskladané kartóny, na ktorých boli deky a spacáky - sľubný večer, hovorím si.
Rozložil som sa a ľahol si. Spoločnosť mi robili aj dva krásne psíky, ktoré nenápadne vykukovali zo spacáku svojej majiteľky ležiacej obďaleč. Kartón, ulica, pes - to je naozaj ako skutočné bezdomovectvo - povrchné klišé, ktoré si apatická väčšina v tejto súvislosti predstaví. Trochu som ľutoval, že som nezobral krabicové víno. Bol som však v práci.
Prijali ma veľmi srdečne. Okamžite ma ponúkli rožkami z kontajnerov, ktoré vyhodil supermarket a zajtra im končí spotreba a aj šúľanou cigaretou.
Chceli vedieť všetko. Prečo som tu, čo robím a kázali pozdravovať Tribulu.
Najčudnejšie na tom bolo to, že to boli normálni ľudia - tí bezdomovci. Chápal som, že každý má svoj príbeh. Ona sa kvôli skrachovanému vzťahu nebola schopná postarať o deti, on sa pomaly začína stavať na vlastné nohy.
Obraz opitého, dobitého a pocikaného asociála z Hlavnej stanice bol zrazu preč. Čo ma zarazilo bola ich otvorenosť.
Nikto nechodil okolo horúcej kaše a bolo jasné, že majú svoje príbehy, v ktorých nehrali vždy pozitívne postavy. Hovorí sa, že zmena prichádza vtedy, keď si o sebe neklamete. Súdiť ich mi neprislúchalo, boli mi sympatickí.
Dobrovoľníčky z charitatívnej Vagus.sk organizácie mi povedali, že takto vyzerajú bežní bezdomovci. Že tie ľudské torzá, stojace pri domaľovaných a nevkusných búdach staničných bufetov tvoria minimum. Že sú to už beznádejné stavy.
Všetkých trápila jedna vec - dlhy a následné exekúcie. Žijú v kolotoči boja so sociálkou a exekútormi. Nemajú trvalé bydlisko, doklady ani bankové účty a nikto ich nezamestná. Iba na brigádu. Často za mzdu, ktorá je minimálna.
Ukázal sa mi život v meste, kde žijem a chodím po rovnakých uliciach ako oni. V ich svete však spacák a dve eurá znamenajú rozdiel medzi prežitím a smrťou na podchladenie.
Všimol som si, že kartóny pod nami navlhli a pomaly sa zahmlené mesto prebúdza. Potreboval som si dobiť električenku a odišiel som na Hodžko do podchodu.
S dopravným podnikom mám dobré vzťahy. Minule mi pani za prepážkou povedala, že na preukaze vyzerám ako DiCaprio.
Dnes to tiež bolo s úsmevom. Nevedela, že mi bezdomovci povedali, že občas autobusári prižmúria oko a nechajú ich, aby sa zohriali.
Je Čierny piatok, svet zažíva nákupné orgie a ja sa po noci s bezdomovcami teším do postele.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
