Stredoškolákov Jakuba Nagya a Adama Bednářa označujú za géniov. So svojim tímom pomohli ministerstvu školstva, neskôr pracovali na vývoji stratosférického balóna a vyvinuli tiež softvér pre americkú armádu. Sami sú však skromnejší a tvrdia, že od géniov majú ďaleko.
Počas pandémie školy zatvorili svoje brány z piatka na pondelok. „V podstate sme nemali žiadne vyučovanie. Školy nevedeli nabehnúť na online systém a často sme mali len dve hodiny za týždeň, ktoré sa aj tak prekrývali,“ spomína Adam.
Mama mu vtedy navrhla, aby napísal na ministerstvo školstva a ponúkol im pomoc. Tvrdí, že mu odpísali do hodiny.
V tíme pätnástich študentov už o pár dní pomáhali Adam aj Jakub s tvorbou webu ucimenadialku.sk, ktorý spájal študentov s ministerstvom školstva a ponúkal vždy aktuálne informácie o tom, čo sa deje. Web dosiahol sedemmiliónovú návštevnosť.
Pandémia utíchla, školy opäť otvorili, no tím, ktorý sa dal pri tvorbe webstránky dokopy, pokračoval ďalej. „Začali sme aplikovať ten tímový aspekt aj na naše ostatné aktivity,“ tvrdí Adam. V tom čase mali študenti len pätnásť rokov a Jakub už tri roky pracoval na vlastnom pikobalóne.
Pikobalón je malá stratosférická sonda, ktorá dokáže zbierať a odosielať merania meteorologických dát, ako sú napríklad teplota, vlhkosť, tlak či rýchlosť a smer vetra. Ľahučký balón dokáže letieť aj niekoľko tisíc kilometrov.
Jakub Nagy si chcel vo svojom voľnom čase vypustiť stratosferický balón, mal vtedy len dvanásť rokov. „Zistil som, že to je hrozne drahé a že sa s každým balónom do vzduchu pustí aj kopec peňazí. Napokon som sa dopátral, že je aj možnosť postaviť si vlastný pikobalón,“ opisuje Jakub.
Na internete našiel komunitu ľudí, ktorých cieľom bolo vyvinúť pikobalón, ktorý bude čo najmenší a zároveň doletí čo najďalej. „Nikto to ale neriešil vo veľkom, aj s biznisovým zameraním a výsledkami,“ tvrdí Jakub a dodáva, že on sám už na začiatku cítil, že má tento nápad potenciál. Jakubove pikobalóny, ktoré si sám vyrobil, doleteli napríklad do Iránu či Ruska.
Skutočné podnikateľské kontúry naberá jeho nápad teraz, o päť rokov neskôr. V súčasnosti pracujú so svojím pätnásťčlenným tímom aj na stanici, ktorá by ich balóny autonómne vypúšťala do vzduchu.
Aktuálne sa denne vypúšťa 2500 podobných balónov. Robí sa to ručne a aj v oblastiach, kde chýba kvalifikovaný personál. „My pracujeme na vypúšťacej stanici, ktorá bude fungovať ako robot. Bude mať solárne napájanie, satelitné pripojenie a sama vykoná zhruba 150 štartov v priebehu polroka,“ tvrdí Jakub.
Podobné stanice sa v súčasnosti vyvíjajú aj predávajú. Vízia, s ktorou prišli slovenskí študenti, má však oproti ním hneď v niekoľkých aspektoch navrch.
Okrem iného je násobne menšia. Stanice, ktoré sa dnes predávajú, majú asi sedem a pol tony a sú veľké približne ako lodný kontajner. Tá ich zhruba ako jedálensky stôl.
Komerčné stanice potrebujú niekoľko kilowattov elektriny. Nedokážu ich potiahnuť solárne panely a musia byť preto napojené na sieť. Okrem toho musia mať pod zemou zakopaný vodíkový generátor. „Naše zariadenie by sa dalo doniesť v dodávke, postaviť za plot, kde by mohlo aj zostať,“ vysvetľuje Jakub.
V súčasnosti pracujú na prvej sériovej výrobe. V najbližšom mesiaci by mal mať ich nápad prvých zákazníkov a okrem toho sa obzerajú po investoroch.
Druhá veľká vec, ktorej sa venovali, bol softvér pre americkú armádu. „Prišiel za nami náš mentor a povedal nám, že chalani, mám tu pre vás výzvu od US Navy, môžete vyhrať 30-tisíc eur. Podľa mňa to zvládnete za týždeň,“ spomína Adam.
Lode, ktoré americká armáda používa, majú množstvo náhradných dielov. Armáda prirodzene nevie, čo presne sa pokazí, a tak museli mať pre prípad potreby všetko so sebou.
Výzva znela navrhnúť softvér, vďaka ktorému by si náhradnú súčiastku vyrobili na mieste pomocou 3D tlačiarne alebo CNC frézy. Znížia tak logistické náklady, a teda aj emisie a dopad na životné prostredie. Ich úlohou bolo nadizajnovať kohútik na ventil a skrátiť jeho výrobný proces z niekoľkých dní na pár hodín.
„Milujeme výzvy a dosť nám to preto imponovalo,“ hovorí s úsmevom Adam. Celý proces trval tri mesiace a dokončené zadanie napokon odovzdali len päť sekúnd pred konečným termínom. „Boli sme na hrane našich nervov. Posledný deň sme na tom robili 24 hodín vkuse. Americká polnoc bola u nás o šiestej ráno. Keď sme to odovzdávali, svitalo na ďalší deň,“ tvrdí Adam.
Vyhrali, aj keď to nečakali. Do výzvy sa totiž zapojilo 136 právnych subjektov z Ameriky. „Nakoniec však len jedenásť z nich odovzdalo nejaké riešenie. Spomedzi tých jedenástich finalistov to vyhrali 16-roční študenti zo Slovenska, ktorí sa v podstate zabávali a mali výhovorku, prečo byť dlho hore a objednať si pizzu,“ konštatuje Adam.
Tieto dva veľké projekty mladých vedcov utvrdili v tom, ako by malo vyzerať vzdelávanie prepojené s praxou.
V škole sa ale neustále stretávali s nepríjemnosťami. Pre svoje projekty mali množstvo vymeškaných hodín a ich kritické názory na školstvo nič nemenili. Prišli preto s nápadom s názvom Noove. Prostredníctvom neho chcú svoje skúsenosti poskytnúť iným študentom, ktorí problémy nevnímajú ako prekážky ale výzvy.
Študentom stredných a vysokých škôl chcú sprístupniť model práce na výzvach a medzinárodných projektoch, ktoré majú pozitívny dopad na spoločnosť.
Adam s Jakubom tvrdia, že sa vo výzve pre US Navy zapojili do projektu, ktorý bol pre dospelých ľudí a pre firmy. Na rovnakom webe, kde ju našli, bola aj výzva pre študentov v ich veku – mali nakresliť obrázok lunárneho rovera, za čo mohli vyhrať rozhovor s astronautom.
„Je to síce pekné, ale pochopili sme, že ľudia, ktorí tieto výzvy organizujú, si často neuvedomujú, že tá veková skupina, ktorej dali nakresliť obrázok, dokázala poraziť ich firmy a inžinierov vo vývoji softvéru pre armádne účely,“ hovorí Adam.
V takýchto prípadoch ale nestačí len dobrý nápad, ale aj právna a biznisová priebojnosť. Práve v tomto ohľade chcú pomôcť iným študentom cez platformu Noove. „Spraviť ten prvý krok je často dôležitejšie, než si naplánovať celú cestu,“ uzatvára Adam.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
