Pred takmer mesiacom Slovenskom otriasla správa o dvojnásobnej vražde pred barom Tepláreň na bratislavskej Zámockej ulici. Strelcom bol 19-ročný Juraj, ktorý neskôr zabil aj seba a zanechal po sebe extrémistické materiály plné nenávisti a konšpiračných teórií. Polícia skutok kvalifikovala ako teroristický útok.
Juraj bol vychovávaný najmä otcom, ktorý sa svojimi nenávistnými názormi netajil a šíril ich aj na Facebooku. Riaditeľka školy pre mimoriadne nadané deti, ktorej študentom bol, vysvetľuje, prečo škola nenesie zodpovednosť za teroristický útok, aký bol Juraj študent a ako by sa mali správať politici a osobnosti.
„Túto školu som zakladala. Nenastúpila som sem len na päť - desať rokov, ale som tu celý čas a obhajujem práva nadaných detí a možnosti ich kvalitného vzdelávania. Zrazu sa stalo toto. Je to proti celej koncepcii, proti tomu, čo som očakávala od žiakov našej školy,“ hovorí v rozhovore a apeluje na osobnosti, aby sa začali správať zodpovedne.
„Enormne stúpa počet depresií a stresových situácií a ľudia potrebujú odbornú pomoc. Toto je zlý obraz doby. Zhoršuje to aj situácia v domácej politike. Nestabilita a konflikty, nikto si nikoho neváži a každý môže povedať tie najhnusnejšie slová a idú od ľudí, ktorí by mali byť vzorom. Už dávno som hovorila, ako môžeme naučiť deti v škole, ako sa majú správať, keď ešte aj najvyšší predstavitelia vlády, parlamentu či iných inštitúcií sa vyjadrujú nevhodne až vulgárne na dennej báze,“ upozorňuje riaditeľka.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- Ako reagovala, keď sa dozvedela, že strelcom na Zámockej bol jej žiak
- Čo sa dialo v deň po útoku
- Ako zvládajú situáciu Jurajovi spolužiaci
- Ako komunikoval so školou Jurajov otec
- Či nemohla škola predísť útoku
- Či majú mladí ľudia dostupnú psychologickú pomoc
- Ako prispieva atmosféra v spoločnosti k duševným problémom detí a dospelých
Od teroristického útoku na Zámockej ubehol už takmer mesiac. Ako ste sa o tom dozvedeli?
Večer mám vždy zapnutú televíziu a vo večerných správach som počula, že v Bratislave došlo k streľbe. Povedala som si, že dosť skoro to prišlo k nám na Slovensko. Potom nič. Ráno o šiestej mi zavolal zástupca a povedal mi, že pred našou školou sú policajti a asi ide o nášho žiaka. Čokoľvek iné by som bola pripustila, že sa stane počas 30 rokov fungovania našej školy, len nie to, že niekto z našej školy sa ocitne v takejto situácii a že bude strieľať a zabíjať a sám si zoberie iba začínajúci život. To by som v živote neočakávala. Bol to hrozný šok pre nás všetkých.
V čase, keď si budeme pripomínať tridsiate výročie programu, na ktorom sme roky pracovali, zdokonaľovali ho, v ktorom sme pomohli mnohým našim žiakom a z ktorého vzišli stovky úspešných mladých ľudí, sa udeje toto. Cítim naozaj veľký smútok pri predstave, že sa niečo takéto stalo.
Čo sa dialo v to ráno?
Deti prichádzali do školy, vonku boli policajti. V ten deň som musela prizvať krízový intervenčný štáb. Všetci sme boli v šoku a akoby paralyzovaní. Prvú pomoc museli dostať učitelia, aby vedeli, ako správne reagovať v triedach a čo povedať deťom, či vyučovať normálne, alebo skôr zodpovedať otázky detí. Krízový intervenčný štáb nám veľmi pomohol. Nastúpilo tu až 15 psychológov. S deťmi pracovali individuálne aj skupinovo. Pomoc si vyžiadali aj niektorí rodičia. Všetkých sa to extrémne dotklo. Nedokázali sme tú hroznú správu ani racionálne, ani emocionálne spracovať.
Keď ste sa dozvedeli, že strelcom bol Juraj, čo vám ako prvé napadlo?
Nemohla som tomu uveriť. Vravela som si, že určite sa museli pomýliť, to nemôže byť žiak našej školy. Potom prišla fotka a znova mi to potvrdili zástupcovia, že je to žiak našej oktávy. Bola som zlomená. Túto školu som zakladala. Nenastúpila som sem len na päť - desať rokov, ale ja som tu celý čas a obhajujem práva nadaných detí a možnosti ich kvalitného vzdelávania. Zrazu sa stalo toto. Je to proti celej koncepcii, proti tomu, čo som očakávala od žiakov našej školy.
Keď sa stane takáto tragédia, ľudia majú tendenciu hľadať vinníka. Dostali ste aj vy reakciu typu, že ste zlyhali a kde bola škola, že si nevšimla radikalizáciu svojho študenta?
Naposledy som dostala takúto reakciu nedávno na veľkom celoslovenskom seminári. Jeden z prednášajúcich zverejnil Jurajovu fotku a povedal, že škola to nezvládla. Je to nezmyselné obviňovanie.
Naša škola sa 30 rokov venuje deťom s vysokým učebným potenciálom. Ako psychológ som túto školu a vzdelávací program Aprogen založila. S kolegami ho roky zdokonaľujeme a prispôsobujeme aktuálnym potrebám našich žiakov. Cieľom bolo od začiatku pomáhať deťom, ktoré sú nadané, ale bežná škola nemá dostatok prostriedkov, podnetov a učebných materiálov, aby s nimi mohla optimálne pracovať. Aby som to vysvetlila, pretože aj verejnosť si názov škola pre mimoriadne nadané deti často interpretuje nesprávne. Naši žiaci nie sú deti z prominentných rodín, ktorým rodičia chcú dopriať niečo navyše, nadštandard. Nebavíme sa tu o elitárstve, keďže škola je verejná a prijímací proces je pre všetkých rovnaký. Sú to deti, u ktorých odborníci z oblasti školstva a psychológie odhalili nadanie, v tomto prípade vysoký učebný potenciál. Ak má byť tento potenciál efektívne zúročený, vyžaduje si špecifický prístup. Nadané deti však majú svoj charakteristický a vysoko špecifický vývin. Nemožno to jednoznačne zovšeobecniť, ale často sa objavujú aj vývinové disproporcie. Na jednej strane intelekt s náskokom troch - štyroch rokov. Niektoré deti prídu a v prvej triede čítajú Harryho Pottera, ale emocionálno-sociálna a niekedy komunikačná oblasť je akoby pozadu. To možno lepšie objasní aj tvrdenia, ktorým v prípade Juraja mnohí nechcú veriť. Že bol tichý, neupozorňoval na seba. Preto je nepochopiteľné a šokujúce, že sme sa dozvedeli, že okrem školy chodil na strelnicu. Na toto sme nemohli mať žiaden vplyv. Skôr si myslím, že ak vzniknú nejaké problémy, často je to záležitosť zážitkov z neúplných rodín.
Máte kapacitu diskutovať s ľuďmi a vysvetľovať im, že ste nezlyhali?
Bola som prekvapená, že veľmi rýchlo pochopili aj médiá, aj verejnosť, že to nie je chyba školy. Veď aj v tejto budove máme 550 detí. Princíp našej školy je individuálne podporovať študentov a je to škola na prípravu budúcich mladých vedcov. Pri tomto zameraní by nám ani nenapadlo, že budeme mať takéhoto žiaka. Juraj chodil sedem rokov do inej školy, kde zažil šikanovanie a zrejme mu to veľmi poznačilo psychiku. Pod vplyvom psychológov sa vnútorne s tým dostával do konsenzu, ale potom prišla pandémia a počas dvoch rokov sa asi nemal s kým rozprávať. V tomto období muselo dôjsť k tomu, že sa začal zaujímať o veci, o ktorých písal v manifeste. Predpokladám, že v tomto období sa aj dostal na spomínané americké extrémistické stránky. Žiadna škola nedokáže kontrolovať alebo odsledovať aktivity žiakov mimo vyučovania, mimo školy. Aj naša škola, napriek tomu, že má špecifický systém výchovy a výučby a psychologického servisu, má limity svojich kompetencií a stojím si za tým, že robí pre žiakov maximum.
Viete, čo sa na tej druhej škole dialo?
Pokiaľ viem, nedochádzalo tam k fyzickému šikanovaniu. Deti mu vymýšľali rôzne posmešné mená a vyčleňovali ho. Nezisťovali sme detaily. Bola to starostlivosť druhej školy a nechceli sme to z neho vyťahovať, aby sme nejatrili jeho rany.
Ako vyzerala psychologická práca s Jurajom po prestupe k vám?
Venovala sa mu psychologička s triednou učiteľkou a inými učiteľmi bolo potvrdené, že sa začlenil do kolektívu a že bol obľúbený. Keď sa ráno dozvedeli o útoku jeho spolužiaci, dievčatá plakali, chlapci boli tiež úplne odrovnaní. Aj za tieto vyjadrenia som dostávala kritiku. Vraj ako môžem povedať, že bol v kolektíve obľúbený a tichý žiak. Môžem vám povedať, že dve učiteľky mi povedali, že keby mali dať niekomu varovať svoje deti, tak jemu. Bol starostlivý a zodpovedný a nikto ani netušil, čo sa môže odohrávať v jeho duši.
Keď prišla pandémia, zatvorili sa školy a Juraj nemohol navštevovať školskú psychologičku. Zabezpečili mu rodičia psychológa?
To už nezistíme. To bolo v kompetencii otca. On to dostal za úlohu. Triedna učiteľka mi povedala, že otec spolupracoval, chodil na rodičovské združenia, nemal námietky a robil to, čo mu škola odporúčala. Zrejme nejaký čas chodil k psychológovi, ale COVID to celé prerušil, a psychologické pracoviská prestali fungovať.
Ako si spomínate na Juraja? Aký to bol študent?
Videla som ho na začiatku, keď k nám nastúpil a potom som ho stretla na podujatiach, kde sa odovzdávali ceny. Bol dobrý v angličtine a bol aj na olympiáde. Lepšie ho poznali učitelia, ktorí ho učili. Máme tu žiakov od 6 do 18 rokov. Juraj nebol žiak, ktorého by mi priviedli, že je problémový, takže som s ním neprichádzala do kontaktu.
Spätne, keď nad ním premýšľate, nenapadá vám žiaden moment, žiadna situácia, ktorá by naznačovala, že sa radikalizoval?
Nie. Na prijatie na našu školu musí žiak spĺňať medzinárodne platnú intelektovú úroveň. Intelektovo nadaní žiaci sú podľa platnej legislatívy školského zákona prijímaní do našej školy na základe diagnostiky nadania v centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie na základe celosvetových štandardizovaných psychologických testov. Tieto nedokážu v krátkom čase prijímania uchádzača o štúdium na škole odhaliť sklon jednotlivca k nenávistnému či násilnému správaniu voči rôznym spoločenským skupinám. Obzvlášť ak ich daný jedinec dokáže vzhľadom na svoje danosti v maximálnej miere v kolektíve zakrývať a pôsobiť opačným – tichým a nekonfliktným správaním, ako to bolo v prípade Juraja Krajčíka. Platí to, čo povedali viacerí odborníci. Intelektovo nadané deti sa pred vás nepostavia a nepovedia vám, že chcú ísť niekoho zastreliť. Jednoduchší človek by to možno povedal dopredu, vyhrážal by sa, provokoval, ale Juraja sme takéhoto v škole nepoznali.
Neprejavil sa nikdy ani pred spolužiakmi? Kamaráti sa medzi sebou bežne rozprávajú aj o aktuálnych politických udalostiach, nikdy nepadla z jeho strany poznámka o nejakej konšpiračnej teórii alebo poznámka s nenávistným podtónom?
Hneď v prvý deň po tom, čo sa to stalo, sme mali sedenie s jeho triedou. Ja som sa ich toto isté tiež pýtala. Veď predsa sú témy, napríklad na dejepise alebo na literatúre, kde človek prejaví svoj názor. Musel predsa niekedy povedať odťažitú poznámku alebo dať spochybňujúcu otázku učiteľovi. Nič také. Nikdy ani nekonfrontoval učiteľov so svojimi názormi. Ani jeho spolužiaci nič takéto nezaznamenali. Bola som potom nemilo prekvapená, keď sa objavil list spolužiaka a jeho vyjadrenie, že on vie o situáciách, keď sa Juraj na niečom smial, alebo si pozeral v mobile. V škole to však ani on sám a ani nikto iný zo žiakov nikdy nespomenul, a preto sme o tom ani nemohli vedieť.
Bolo to podľa vás súčasťou jeho plánu?
Neviem. Keď si to sama pre seba vysvetľujem, prichádzam k záveru, že chcel niekomu niečo dokázať. Možno chcel ukázať, že aj tak si ma zapamätáte. Bol dobrý žiak, ale akoby mu to nestačilo a potreboval si dokázať niečo viac. V prvej chvíli, keď potvrdili, že strelec bol Juraj a že strieľal pred Teplárňou, myslela som si, že to bola naozaj vražda zo žiarlivosti. Dostávajú sa mi rôzne informácie, že nebol len pred Teplárňou, ale aj vo vnútri a že možno v ňom niečo tlelo. Nechodil tu ani s dievčaťom, ani s chlapcom. Vtedy som si myslela, že neopätovaná láska mohla byť motívom tejto tragédie.
Polícia prípad vyšetruje a spočiatku pracovali s rôznymi verziami. Teraz je to kvalifikované ako teroristický útok. Kontaktovala vás potom ešte polícia?
Polícia aj NAKA od začiatku rieši jeho kontakty či už osobné, mailové alebo na sociálnych sieťach. Oni to teraz dávajú dokopy a budú nás kontaktovať. Vráti sa sem ešte aj krízový štáb a bude vyhodnocovať situáciu.
Stretli ste sa od streľby s Jurajovými rodičmi?
Nie. Ani nás nekontaktovali. Jeho otec nás spomínal len v rozhovore pre pána Kotlebu. Tam len poďakoval našej škole, že jeho syn bol v našej škole šťastný.
V spomínanom rozhovore povedal, že si nemyslí, že strelcom bol Juraj a niekto to na neho len narafičil. Čo si o tom myslíte?
To, že strieľal, sa nedá poprieť. Na to sú jasné dôkazy. Pre mňa je skôr nepochopiteľné to, čo sa stalo potom. Strieľal pred ôsmou večer a našli ho až o siedmej ráno. Priebežne komunikoval cez telefón aj so spolužiakmi, aj s IPčkárom (internetová poradňa, pozn. red.), tak ako je možné, že ho polícia nevystopovala? Našli ho až o siedmej ráno a aj to náhodou okoloidúca osoba. Systém niekde zlyháva.
O Jurajovom otcovi sa vedelo, že šíri na Facebooku konšpiračné teórie a nenávistné odkazy. Prejavil tieto názory niekedy pred učiteľmi?
Nie. Dostala sa ku mne len informácia, že Juraj mal vraj so svojím otcom nezhody v niektorých veciach. Napríklad čo sa týka vojny na Ukrajine, tak Juraj sa v škole zastával Ukrajiny, zatiaľ čo jeho otec bol podľa svojich príspevkov na strane Ruska. To je len malý útržok z toho, čo sa ku mne dostalo.
Aká je teraz atmosféra v Jurajovej triede?
Bolo to veľmi ťažké pre žiakov aj pre učiteľov, všetci sa pripravovali na stužkovú slávnosť. A potom zrazu takáto rana. Pomaly sa to všetko upokojuje. Oktávani sa pripravujú na maturity. Stále je to však zraniteľná skupina detí. Myslím si, že teraz ako keby celá mladá generácia bola viac zraniteľnejšia a precitlivenejšia. V tejto situácii je to však pochopiteľné.
Pristúpili ste k nejakým špeciálnym opatreniam? Budete robiť niečo inak, aby ste v budúcnosti vedeli takýto prípad odhaliť?
Hneď ako to bolo možné, som zvolala mimoriadnu rozšírenú Radu školy a prebrali sme, čo môžeme ako škola ďalej urobiť. Túto tému prevzal krízový intervenčný štáb a jeho členovia pripravia také odporúčania, aby boli použiteľné v krízových situáciách aj pre iné školy. Rozmýšľali sme aj nad tým, že zavedieme kontroly na vrátnici a žiaci budú prechádzať cez detektor kovov, ale to je z praktického hľadiska nemožné. Kým by všetci žiaci aj učitelia prešli kontrolami, trvalo by to veľmi dlho. V spolupráci s CPPPaP zabezpečujeme ďalšie kroky na prevenciu radikalizovania. Vedenie školy chce rozšíriť školský podporný tím o ďalšie kategórie odborných zamestnancov a s podporou zriaďovateľa školy Bratislavského samosprávneho kraja verím, že prijmeme aj väčší počet psychológov. Škola okamžite zverejnila inzerát, že hľadáme psychológov. Bohužiaľ, psychológov je málo, vzhľadom na to, aká je súčasná situácia v školách aj v spoločnosti. V rámci prevencie zabezpečíme aj pravidelnú spoluprácu s inštitúciami, ktoré napomáhajú kvalitnému postupu proti prejavom neznášanlivosti, nenávisti, agresivity, neofašizmu, resp. akýchkoľvek rasových, národnostných, náboženských alebo biologických skupín a minorít. Naším primárnym cieľom je naďalej zabezpečovať plnohodnotné a bezpečné prostredie pre všetkých ľudí vrátane ľudí z LGBTI+ komunity.
Spomínali ste, že Juraj sa mohol začať výrazne radikalizovať práve cez pandémiu. Ako pandémia vplývala na ostatných študentov?
Keď ohlásili, že sa zatvárajú školy, bol to tiež prekvapujúci zážitok. Najprv sme neverili, že to bude trvať dlho. Keďže sa to neustále predlžovalo, najprv sme boli v našej škole v pohode, lebo sme vedeli, že máme dobré počítačové vybavenie a zaškolených učiteľov. Pochválili nás aj rodičia, že sme rýchlo a efektívne nabehli na online výučbu. Vedeli to porovnať najmä tí rodičia, ktorí mali druhé dieťa v inej škole. Hovorili, že my sme vedeli hneď zadávať úlohy a žiaci pracovali. Myslela som si, že nebudeme mať problémy s učivom a potvrdia to aj výstupy našich žiakov. Naše deti chceli maturovať, ale maturita sa neuskutočnila. Prebratie učiva, či už prezenčne alebo online, je jedna vec, oveľa problematickejšie je absolútne obmedzenie sociálnych kontaktov, chýbajúca komunikácia či už so spolužiakmi, s učiteľmi alebo kamarátmi celkovo. Toto všetko spôsobil COVID. Veľmi veľa detí to poznačilo aj vedomostne, aj osobnostne, aj emocionálne, aj sociálne. Deti pritom trávili extrémne veľa času na internete a sociálnych sieťach. Tam hľadali možnosť náhradnej komunikácie, avšak často bez akejkoľvek kontroly. To mohol byť aj začiatok Jurajovej radikalizácie.
Ako zvládali žiaci sociálnu izoláciu?
Všetci sa chceli vrátiť do školy. Všetci. Prišli sme na to, že špecificky na COVID reagovali aj rodičia. Je veľa matiek, ktoré sú doma a ich deti boli doma, robili externú kontrolu, ale niekedy svojim deťom aj pomáhali, čo nebolo na prospech online výučby. Veľmi sme chceli, aby sa takáto forma vyučovania čím skôr skončila. Aj samotné deti sa pýtali do škôl.
Nedávno šokoval verejnosť prípad chlapca, ktorý útočil v škole sekerou. Čím to podľa vás je, že pribúdajú takéto násilné útoky mladých?
Agresivita a násilie sú pozorovateľné. Stávajú sa čím ďalej tým hroznejšie veci. Treba si položiť otázku, čo sa deje v spoločnosti, že jedinci takto vybuchujú. Kedysi sme si mysleli, že takéto veci sa dejú len niekde v Amerike alebo vo filmoch a je to ďaleko od nás. Zrazu je to tu, a to si hovoríme, že Slováci sú mierumilovný a holubičí národ. Celá spoločnosť vrátane dospelých ľudí sú nespokojnejší, nepokojnejší, frustrovanejší, agresívnejší a prispieva k tomu osamotenosť, slabá komunikácia, neschopnosť vedieť rozprávať sa. Každý sa uzatvára do seba, už ani sused so susedom nekomunikuje. Maximálne komunikujeme so svojou rodinou a uzatvárame sa. V tom prípade je veľmi nebezpečné prežívanie stresu. Teraz sme v strese všetci. Život je veľmi turbulentný.
Pracovné vzťahy, rodičia, povinnosti, stresy z toho, čo sa deje vonku, vojna za hranicami, energetická kríza, globálna neistota, nedostatok potravín a vody. Médiá toto dávajú plným priehrštím a na ľudí sa to valí ako balvan. Mnohí sa s tým nevedia vyrovnať. Enormne stúpa počet depresií a stresových situácií a ľudia potrebujú odbornú pomoc. Toto je zlý obraz doby. Zhoršuje to aj situácia v domácej politike. Nestabilita a konflikty, nikto si nikoho neváži a každý môže povedať tie najhnusnejšie slová a idú od ľudí, ktorí by mali byť vzorom. Už dávno som hovorila, že ako môžeme naučiť deti v škole, ako sa majú správať, keď ešte aj najvyšší predstavitelia vlády, parlamentu či iných inštitúcií sa vyjadrujú nevhodne až vulgárne na dennej báze. Tieto výroky lietajú v éteri, a to od najvyšších ľudí, ktorí by mali byť „praobrazom“ toho, ako sa máme správať a akí máme byť. Všetky tieto veci vnímajú už aj deti a zrejme aj z toho sú precitlivenejšie a zraniteľnejšie, ale s veľkou pravdepodobnosťou aj agresívnejšie.
Takže sme vystavení chronickému stresu a vulgárnosti politikov. Ide o veci, ktoré jednotlivec nezmení zo dňa na deň. Čo teda môže mladý človek urobiť, aby zvládal túto dobu lepšie?
Treba to vziať od základu. Otázka, čo môže urobiť mladý človek, je už neskoro položená. Treba začať od každej rodiny a školy a spoločnými silami zjednotiť ciele. Musíme deti naučiť zvládať problémy, riešiť konflikty, zmierňovať násilie a zvládať záťažové situácie. Musíme ich však hlavne naučiť láske, tolerancii a porozumeniu. Toto nevieme ako spoločnosť dosť dobre robiť a potom jednotlivec „vybuchne“ a má to tragické následky. Je to úlohou aj rodiny, aj školy. Netreba byť zameraný len na seba, že zachránim svoje ego a ego svojho dieťaťa a nič iné ma nezaujíma. Mali by sme byť vyrovnanejší, pokojnejší a lepší. Možno by sme sa potom viac usmievali. Máme sa relatívne dobre, ale nie sme šťastní, nie sme spokojní, stále nám niečo chýba a v naháňačkách sa dostávame do bludného kruhu.
Ministerstvo školstva v súčasnosti prezentuje novú víziu, kde by sa školy mali zamerať aj na rozvoj charakteru detí. Je dôležité vychovať silné osobnosti a ľudí, ktorí vedia kriticky myslieť. Potom budú vedieť, že tie extrémistické stránky sú hlúposť. Toto ich musíme od útleho veku učiť. V tom je úloha rodiny. Spoločnosť musí zmeniť svoju kultúru. Tá je, bohužiaľ, akoby nevyspelá a zaostalá. Nikto si nikoho neváži a do toho príde cirkevný hodnostár, ktorý tiež prispieva nevhodnými vyjadreniami ešte k zhoršeniu atmosféry. Ani neviem, čo skôr treba začať naprávať. Chýba tu pokoj, dobro a láska. Fíni, Dáni aj Švajčiari žijú viac komunitne. Stretávajú sa, pomáhajú si a sú šťastnejší. Možno aj toto je cesta.
Na Slovensku máme len 117 psychiatrických lôžok pre deti a mladých a iba 49 detských psychiatrov (údaj platný k júnu 2022, pozn. red.). Prečo nie je duševné zdravie mladých pre štát priorita?
Bohužiaľ, vždy asi až nejaká tragédia musí byť spúšťacím momentom na zmenu. Asi ani pre mladých začínajúcich lekárov nebola detská psychiatria doteraz prioritne zaujímavým zameraním. Vždy tu boli pokusy o samovraždu, rozvody rodičov, zlyhávanie v škole, depresie, ale nebolo to také akútne. Navyše u nás je stále ešte považované za stigmu ísť k psychológovi a psychiatrovi. Lenže, keď máme problém, treba o ňom hovoriť hneď a nie ho potláčať. Ukazuje sa, že pre psychické zdravie a šťastie ľudí je potrebné pripraviť oveľa viac odborníkov.
Nie sú niekedy prekážkou aj rodičia, že považujú za hanbu poslať dieťa k psychológovi?
Áno. Dieťa oficiálne totiž môže ísť k psychológovi len s rodičom. Takáto forma komplikuje otvorené priznanie dieťaťa k svojmu problému, a tým potrebnej náprave. V našej škole môže prísť študent k psychológovi kedykoľvek a s čímkoľvek. Aj Juraj mohol prísť, keď cítil, že má problém a chcel by sa porozprávať. Na iných školách sa riešia skôr asistenti učiteľov, lebo pribúda aj detí s ADHD a s Aspergerovým syndrómom a poruchami učenia. Potom nie je priestor na riešenie osobnostných problémov mladých. Aj podľa našich skúseností na našej škole je jeden psychológ na 500 detí veľmi málo. To je problém. Preto treba odolnosť detí pestovať odmalička. Silnú osobnosť nevychováme trestajúcim prístupom, ale pochopením, porozumením, láskou a dobrom.
Aký je váš názor na práva LGBTI+ ľudí?
Som za to, aby mali zabezpečené rovnaké práva ako všetci ostatní ľudia. So svojou orientáciou prichádzajú na svet a sú platnými členmi spoločnosti. Netreba zabúdať ani na ľudí, ktorí boli z tejto komunity a boli to významní ľudia, napríklad Da Vinci, Michelangelo, Shakespeare, Čajkovsky, Shaw, Andersen, spisovatelia, hudobníci, filmoví umelci, športovci. Títo a mnohí ďalší dokázali ľudskú kultúru pozdvihnúť na vyššiu úroveň. Oceňujem ich. Ťažko sa mi počúvajú akékoľvek negatívne a navyše aj cirkevné vyjadrenia proti LGBTI+ komunite. V tomto smere sme naozaj veľmi zaostalá krajina a čím skôr to treba zmeniť.
Chcete niečo odkázať ľuďom a autoritám?
Chcem opäť zdôrazniť, že je nám všetkým nesmierne ľudsky ľúto, že práve žiak našej školy spôsobil tragédiu, ktorá pohla celou krajinou. Jediné, čo sa dá v tejto situácii pokladať za svetielko nádeje pre našu spoločnosť, je to, že si možno aj politici a ďalší významní predstavitelia štátu začnú uvedomovať závažnosť svojich doterajších vyjadrení a ich vplyv na spoločnosť a na vnímanie LGBTI+ ľudí. Dúfam v to, že spoločnosť bude citlivejšia aj na prejavy rasovej či akejkoľvek inej neznášanlivosti. Chcem veriť, že sa ľady pohnú natoľko, že celá táto strašná tragédia prispeje aspoň k tomu, aby sa prijali také zákony, ktoré umožnia LGBTI+ ľuďom, ale aj iným marginalizovaným a znevýhodneným skupinám na Slovensku viesť plnohodnotný život, aký si zaslúžia a na aký majú plné právo. Veľmi si to želám.
Chcela by som týmto zároveň apelovať na tých, ktorí v našej spoločnosti niečo znamenajú, a to na verejných činiteľov a tých, ktorí ovplyvňujú život na Slovensku vrátane cirkevných hodnostárov. Bolo by žiadúce, aby zlepšili úroveň svojej komunikácie, svojho vyjadrovania, aby sme aj na školách mohli ukázať žiakom, že toto môžu byť ich vzory, a môžu niečo v živote dosiahnuť, keď sa budú snažiť a budú na sebe pracovať. Dnes nám tieto vzory chýbajú. My nie sme krajina, ktorá mala veľa kráľov, kráľovien alebo bohatú históriu. Teraz by sa nám veľmi zišli ideály, idoly a vzory.
Čo by ste odkázali politikom?
Každý politik a ten, kto vystúpi pred médiá, by si mal dobre premyslieť, čo povie, čo zavesí na sociálnu sieť a čo pustí do sveta. To, čo prežívame za posledné roky, je úplne zničujúce a naozaj pôsobíme dojmom, že sme nie veľmi vyspelý a kultúrny národ. Toto spôsobujú, bohužiaľ, ľudia, oficiálni reprezentanti, ktorí by mali mať poradcov a odborníkov okolo seba, mali by nám dať víziu a obraz toho, ako sa správať a byť dobrým človekom. Od nich sa očakáva, že by mali viesť Slovensko k lepšiemu svetu, mali by zabezpečiť pocit istoty a bezpečia pre ľudí, tak aby sa všetci ľudia cítili spokojne, dobre a mohli byť šťastní. Samozrejme, každý z nás tiež musí začať od seba a musí chcieť prispieť k tomu, aby bola naša spoločnosť lepšia, tolerantnejšia a hodnotnejšia.
Pozrite si reportáž o tom, ako kvalifikovala polícia útok na Zámockej ulici:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
