Ľudia sa nezvyknú rozprávať o smrti. Dôvodov je hneď niekoľko. Nie každý je schopný viesť takúto konverzáciu a nie vždy je na podobnú tému vhodná situácia.
Uplynulý týždeň priestor na podobné diskusie bol, spomínali sme totiž na zosnulých. Ľudia tak nielen doma a na cintorínoch, ale aj na sociálnych sieťach mysleli na svojich blízkych, ktorých už stratili.
Smrť sa netýka iba starých, bežne zomierajú aj mladí ľudia. Príčiny sú rôzne, od zákernej choroby až po nešťastie. Následky na okolie však bývajú rovnaké. Prekvapenie, bolesť, strach, nepochopenie a už navždy nezodpovedané otázky. Upozornila na to na sociálnej sieti aj blogerka a influencerka Silvia Škultéty.
„Človek nevie, koľko na tomto svete ešte bude. Téma smrti je na Slovensku naozaj veľmi tabuizovaná,“ začala s tým, že si v živote prešla neľahkým obdobím straty blízkeho.
„Najhoršie, čo sa mi v živote stalo, bolo vyberať bratovi truhlu či pomník a písať smútočnú reč. Ale aj to sú veci, ktoré ku smrti patria,“ spomínala s tým, že oveľa ľahšie by sa jej konalo, keby presne poznala posledné želania svojho brata.
Podobnú dilemu by pomohol vyriešiť závet alebo inak napísané posledné želanie zosnulého. Mladí však na niečo podobné myslia len zriedkakedy, ak vôbec. Aj preto je dôležité sa o smrti v rodine rozprávať. Ako však na to?
Strata blízkeho je pre každého veľmi špecifická. Inak na ňu reaguje a zvláda ju. Vo všeobecnosti platí, že sa ľudia zdráhajú o smrti rozprávať.
„Téma smrti v sebe nesie zvýšenú mieru prežívanej úzkosti, pretože je to niečo, z čoho majú ľudia strach. A to aj napriek tomu, že racionálne vedia, že sa týka každého z nás,“ tvrdí neuropsychológ Robert Krause.
„Je to téma, ktorá nám vytvára rôzne negatívne pocity. Z môjho odborného hľadiska by téma smrti nemala byť témou každodenných rozhovorov. Mala by byť viazaná na obdobie, kedy sa s témou smrti, či chceme alebo nechceme, stretneme. Ako napríklad uplynulé obdobie Dušičiek alebo výročia úmrtí,“ myslí si odborník.
„Smrť nás pozýva k sebareflexii, k sebauvedomeniu a k spomienkam na ľudí, o ktorých sme prišli, ale zároveň k uvedomeniu, čo môžeme v našich životoch urobiť s ľuďmi, ktorí ešte stále žijú,“ hovorí Krause.
A práve to nás dostáva opäť k vyššie spomenutému príbehu. Odhliadnuc od neľahkej straty blízkeho, čelila Silvia aj nezodpovedaným otázkam. Keďže sa s bratom o smrti nerozprávali, trápilo ju rozhodovanie o pochovaní či spopolnení, truhle, kvetoch, obrade, smútočnej reči alebo darovaní orgánov. Poznanie želaní sčasti „odľahčí“ ťarchu tohto rozhodovania.
„V niektorých prípadoch vie byť nápomocné, keď si človek uvedomí, že presne na túto tému viedol diskusiu s danou osobou, ktorá tu už fyzicky nie je. To znamená, že napĺňam očakávania a predstavy aj po samotnej smrti,“ myslí si psychoneurológ.
Je to však významne ovplyvnené nami ako jednotlivcami. Podľa odborníka sa každý z nás vyrovnáva so stratou inak, nehovoríme len o emocionálnej a fyzickej strate, ale doslova o mentálnej. „Tým, ako nad nebohými uvažujeme, sa všetky tieto stránky aktivujú. Mnohým to môže pomôcť, ale niektorým typom aj ublížiť,“ varuje.
Ale pozor, znamená to, že nie každý je pripravený rozprávať sa o smrti. „Áno, môžeme povedať, že nie každý, aj z hľadiska osobnostných premenných, je pripravený rozprávať sa logicky a racionálne o smrti. A teda hovoríme najmä o senzitívnejších a úzkostlivejších ľuďoch, ktorých sa táto téma emocionálne viac dotýka a vie zhoršiť ich psychické prežívanie,“ hovorí.
S témou smrti by sme teda mali narábať veľmi obozretne. No dôležité je nemať z nej strach. Sami najlepšie poznáte svojich blízkych, preto vyhodnoťte situáciu a povedzte im vaše posledné želania, pre prípad, že sa niečo stane.
Ak nie ste na podobnú tému pripravení, môžete zvoliť aj iný postup, či už formou závetu alebo listu, v ktorom napíšete inštrukcie pre podobný prípad. „Závet alebo podobný list by však nemal slúžiť ako prekvapenie. Ľudia by o ňom mali vedieť, aby sa zabránilo hádkam v rodine,“ myslí si Robert Krause.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
