Vojaci v tankoch narazili na veľkú odvahu bežných ľudí. Niekde ich postupu bránili vlastným telom, inde na to išli takticky a ľsťou. Prinášame vám príbeh jedného z účastníkov odporu. a vo videu vyššie vám ukážeme autentické zábery, ktoré doteraz ešte nikto nikdy nezverejnil.
„Dneska sa sám seba pýtam, kde sa to v nás zobralo,“ začína rozprávanie prenasledovaný a aktivista Emil Sedlačko.
V roku 1968 mal 23 rokov. Bol projektant a býval v ubytovni. O okupácii sa dozvedel z rozhlasu.
„Naraz na tej slobodárke boli mladí rodičia, vybehli s veľkým krikom, že je vojna a tatkovia balili kufre. Utekali domov k rodičom,“ spomína Sedlačko.
Ráno do práce nešiel, rovno si to namieril na výbor socialistickej mládeže.
„A tam už to začalo. Plagáty sa maľovali temperovými farbami a išlo sa do ulíc. Zorganizoval sa pochod mladých ľudí, to bol taký asi zhruba kilometrový rad. Takto sme išli Palackého ulicou na most. Na oblohe bol okolo deviatej hodiny hrozný hukot. Ťažké dopravné lietadlá, vojenské bombardéry sa zlietavali nad Trenčínom,“ pokračuje aktivista.
Heslá na plagáty písali v slovenčine, angličtine ale aj ruštine. No neobišli ani steny.
„Štetka, kýbel, vápnová voda a tým sme to písali. Malo to jednu výhodu, že keď to bolo mokré, tak sa to nedalo čítať. Až keď to vyschlo vznikol biely nápis,“ vysvetľuje Sedlačko.
Aby zabránili vstupu vojsk do Trenčína, sadli si na most. Emil Sedlačko doniesol československú a iní zase sovietsku zástavu. Zviazali ich do mašle a natiahli cez cestu.
„Na most prišiel prvý tank a za ním kompletná kolóna. Zastal pred tými vlajkami, zrejme ten veliteľ pocítil, že toto nemôže spraviť, by zvalcoval aj sovietsku zástavu, nám sa to úspešne podarilo zastaviť,“ rozpráva.
Emila potom režim prenasledoval. Niekoľkokrát ho vypočúvali na ŠTB. Mal po kariére a projektanta už nerobil. Nezlomilo ho ani to, že sa musel starať o prasatá. Ako dôchodca si teraz demokraciu váži.
Celý rozhovor s Emilom Sedlačkom si môžete pozrieť tu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
