Lucia a Radek Woloszyn sú typickí manželia. Vychovávajú dve deti, Tamaru a Tobiasa (3). Napriek tomu, že je medzi deťmi väčší vekový rozdiel, veľmi si rozumejú a donedávna predstavovali takzvanú tradičnú rodinu. Pred dvomi rokmi však prišla zmena. Najprv ju pripisovali puberte, neskôr pandémii koronavírusu až zistili, že zmena sa týka identity prvorodenej Tamarky, z ktorej sa stal Tyler.
V súčasnosti sú rodičmi 15-ročného transrodového dieťaťa, ktorého rodová identita sa nestotožňuje s pohlavím, ktoré mu bolo pri narodení priznané. Inak povedané, tento tínedžer, ktorý sa cíti byť vo všetkých smeroch chlapcom, je v tele dievčaťa.
Lucia s manželom a deťmi sú stále rodina, podľa niektorých však už nie typická či tradičná. Aké je to byť rodičom transrodového dieťaťa, či to ovplyvnilo ich rodinu, okolie, školu a celkovo život, sme sa rozprávali s Luciou Woloszyn, mamou Tylera.
Každý má svoj životný príbeh. Ako ste sa dozvedeli, že ten Tamarin sa zmenil, necíti sa byť ženou, ale chlapcom?
Keď to spätne rekapitulujem, tak vždy som evidovala nejaké zmeny a isté indície. Hovorievala som, že mám dcéru za troch synov. Bola lapajom, tvrdohlavým dieťaťom so známkami rebélie. Aj záujmy mala chlapčenské, ako futbal či autíčka. Postupne sme ale prežili viacero situácií, pri ktorým som akoby spozornela. Jednoducho sme vždy ako rodičia cítili, že je to naše dieťa iné. Výrazný zlom nastal s príchodom COVID-19. Neviem, čím to bolo, ale v tomto čase sa nám naše veselé dieťa začalo zatvárať, doslova, do izby a ešte aj výrazne pribrala. Pripisovali sme to zníženému pohybu.
Z Tamary je už Tyler. Spomínate si na jeho coming out?
Neviem, kedy on k tomu vnútorne dospel, ale my sme to odhalili počas druhej vlny pandémie. Čoraz viac nám vytýkal, že mu nerozumieme, nevieme, čo prekonal, ale konkrétne nám nevedel tie svoje problémy pomenovať. Keďže sme mali naozaj vždy úprimný až priateľský vzťah, prekvapila ma jeho zmena rétoriky a prístupu ku mne. Už sme sa nešli najesť do rýchleho občerstvenia, do kina ani len tak do mesta. Namiesto toho prišlo obrovské odcudzenie. To napätie v rodine a konflikty boli už naozaj enormne vypäté. Až som to prestala zvládať, a tak som ho zobrala na záhradu, zavrela bránu a povedala, že mám toľko času, koľko len potrebuje, tak chcem, aby mi konečne povedal, čo sa deje. Nasledoval krik, vzdor, hnev, truc, mlčanie aj plač. Až mi oznámil, že je asi bisexuál.
Ako ste na to zareagovali? Prekvapilo vás to?
Úprimne? Začala som sa smiať. Počas toho obdobia, kedy sa mi pred očami menil, som si predstavovala toľko scenárov, čo sa s ním deje, až mi toto prišlo, ako to najmenej bolestivé. Ešte som si z toho robila srandu. Potom sa tak viac hľadal. Neskôr sa mi zdôveril, že je asi lesba a napokon sa chcel dať nakrátko ostrihať a oznámil mi, že chce byť chlapec a zmeniť si meno. S tým som už mierne bojovala, pretože mi to nešlo na jazyk. Celý život to bola moja Tamarka a odrazu Tyler? Ale utvrdil ma v tom, že to tak naozaj cíti. Musela som to prijať.
Archívna snímka Tamary a Lucie
Zdroj:
Archív L. W.
Ide už o výraznú fyzickú zmenu. Radili ste mu skrývať svoju osobnosť pred verejnosťou alebo ste mu naopak odporučili nech je otvorený a netají svoju identitu?
Ako rodič chcem, aby bolo moje dieťa šťastné a žilo v pravde. Nie, aby zapadlo do predstáv druhých. Celkovo vedieme deti k tomu, aby nemuseli klamať seba, nás a ani okolie. Treba veci pomenovať také, ako sú. A keďže on je presvedčený, že takto to je, tak nevidím dôvod, aby to tajil. Chcem, aby žil úprimne.
Napriek tomu ste nemali pocit, že sa zmenil váš vzťahu po jeho „coming oute“?
Ale áno, samozrejme, nebolo to ľahké. Najhoršie bolo, keď som ho prvýkrát videla ostrihaného v chlapčenskom oblečení. Bol to šok. To ako keby vám niekto ukradol dieťa, doniesol vám cudzie a povedal staraj sa. Napriek tomu, že som svoje dieťa milovala a stále ho aj milujem, tak zrazu som ho v ňom nevidela. Odrazu tam stál iný človek, a to nielen fyzicky, ale aj správaním. Už to nebolo to moje dievčatko, ktoré sa jaší, mojká sa so mnou a je miláčikom každej spoločnosti. Tyler bol odmeranejší. Uzavrel sa a nekomunikoval. Toto je to jediné, čo mi prekážalo. Pre mňa ako matku bolo nesmierne ťažké, že odmieta moje objatia a strácam ho. To bolelo.
Zmenilo sa to časom k lepšiemu?
Prišli momenty, hlavne tie nestrážené, kedy sa napríklad hral s malým bratom a opäť som videla tú empatiu, cit, ľudskosť, emóciu a lásku. Postupne som ho znovu spoznala a utvrdila sa, že stále je to moje dieťa. Časom sa nám opäť otvoril.
A ako to vnímal váš manžel?
Veľmi by ma zaujímalo, čo by povedal v takomto rozhovore môj muž, pretože on veľa nehovorí. U neho bolo viac citeľné, že je proti tejto zmene. Nebol s tým stotožnený a nepáčilo sa mu to. Naschvál Tylera volal Tamara, čo mu nielenže ubližovalo, ale vyvolávalo to ostré konflikty.
Vplývalo to aj na fungovanie celej rodiny?
Vzniknuté napätie a hádky sme všetci niesli ťažko. Nielenže to kazilo vzťah medzi mojím mužom a Tylerom, ale aj môj vzťah k manželovi i synovi. Bolo to náročnejšie, ale zvládli sme to. Manžel sa veľmi snaží a už aj on volá naše dieťa menom Tyler.
Vnímal túto zmenu aj jeho mladší brat?
Nie, vôbec. Má totiž tri roky a keďže sa to udialo pred dvomi rokmi, v podstate od počiatku pozná svojho súrodenca ako Tylera a vníma ho ako staršieho brata.
Archívna snímka rodiny Woloszyn r. 2020
Zdroj:
Archív L. W.
Vo vašom prípade stále išlo o vaše milujúce dieťa. Aké však boli reakcie okolia a rodiny?
Veľmi pomohla a prekvapila ma svokra. Ona prvé, čo povedala, bolo: „Ježiš, musí to mať hrozne ťažké. Pre dieťa musí byť náročné, keď to nemá komu povedať a ani samo možno nevie, čo sa s ním deje.“ Ona je mimoriadne empatický človek a tá jej podpora, že to prijala, ma úplne posmelila a dala mi odhodlanie veriť, že ho nebude odmietať ani okolie.
Aj to tak naozaj bolo?
Vedela som, že každý, kto ho poznal od detstva, ho vníma ako úžasného človeka, ktorý je v kolektíve obľúbený. Dúfala som preto, že tí ľudia nezabudli, že vo vnútri to je stále on. Ale určité obavy tam predsa boli. Pretože aj ja som zabudla, ako mama som zabudla, že to je stále to isté moje dieťa. Lepšie povedané, nevedela som ho spočiatku spoznať. Napokon sa moje obavy nepotvrdili a okolie aj manželova rodina to prijali takpovediac so cťou. Babka sa akurát pýtala, či ho nemôže premenovať na Táslera, ale to neprešlo. (smiech)
Exitujú na Slovensku nejaké podporné skupiny, do ktorých ste sa pridali? Kde ste sa mohli poradiť, ako postupovať?
Nikdy som to cielene nehľadala. Náhodou som narazila na Alenku Srnčíkovú, mamu transrodovej dcéry, čo bol veľmi kľúčový moment. Ľudsky sme si sadli a hlavne mi rozumela a presne vedela, čo prežívam. Ona mi povedala a odporučila rôzne podujatia, skupiny a hovorila o ľuďoch.
Navštevuje Tyler nejakého terapeuta alebo odborníka, ktorý mu pomáha vyrovnať sa so zmenou?
Naše dieťa má od mala náznaky ADHD, a tak ho od začiatku sleduje školská psychologička. Keď prišiel Tylerov „coming out“, tak sme, samozrejme, s ňou túto zmenu prediskutovali a povedala nám o niekoľkých odborníkoch. Aj sami sme sa snažili nájsť psychológa, ale nemali sme pozitívnu skúsenosť. Jednoducho málokto sa venuje výslovne transrodovým pacientom.
Neskôr začal navštevovať aj inú odborníčku, ale nemali sme pocit, že by mu sedenia aj naozaj pomohli. Napokon nás prijala klinická psychologička, s ktorou ho v blízkej budúcnosti čaká prvé stretnutie. Zatiaľ sa teší.
Navštevujete psychológa a radíte sa s ním aj vy?
Nie, doposiaľ sme nemali tú potrebu.
Každý rodič chce najmä to, aby bolo jeho dieťa v bezpečí. Boli ste s manželom následne v škole a riešili ste túto zmenu s riaditeľom, pedagógmi či spolužiakmi?
Mali sme nesmierne šťastie na triednu učiteľku. Jej prístup bol úplne ukážkový, a tak sme to prioritne riešili s ňou. Ona to nielenže veľmi citlivo a vnímavo podchytila, ale aj zorganizovala stretnutia s riaditeľkou, učiteľmi či rodičmi. Keďže zmenil vzhľad a chcel byť aj v škole oslovovaný ako Tyler, museli sme to s nimi prediskutovať. O to viac, že išlo o prvé transrodové dieťa na škole. A síce spočiatku mali niektorí predsudky a rozdelila sa škola ako keby na dva tábory, pomerne rýchlo sa to zmenilo a priklonili sa k akceptovaniu jeho potrieb.
Transrodové deti často čelia v škole problémom so šatňami a toaletami. Kedy nastáva rozkol v tom, ktorý rod je a na ktorý sa cíti. Ako ste toto riešili s Taylerom?
My sme toto nemuseli riešiť. Tým, že ho dievčatá poznali a kamarátili sa s ním, stretávali sa v škole aj vonku, tak im neprekážal. Prijali ho a pokojne mohol aj naďalej chodiť na dámsku toaletu a prezliekať sa s nimi v šatni. Iné skúsenosti sme však mali na verejných toaletách, kde ho ľudia nevedeli zašpecifikovať. Stane sa, že išiel na dámske toalety a ženy ho vyhodili, a tak musel ísť na pánske.
V septembri ide Tyler na strednú školu, máte pred touto zmenou obavy? Plánujete sa opäť stretnúť s riaditeľom a učiteľmi?
V prvom rade sme mali dilemu, kam ho dať. Nič ho nebavilo. Napokon sme vybrali istú súkromnú odbornú školu, ktorá ho nadchla. Pol roka sa pripravoval na talentové skúšky, zvládol ich, a tak v septembri nastúpi. Čo sa týka vedenia, opäť sme mali asi šťastie, ale už takéto dieťa na škole majú, a tak im to vôbec neprekáža a sú veľmi ústretoví.
Lucia Woloszyn
Zdroj:
TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
Poďme sa pozrieť na iné veci. Tyler je vo veku, kedy prichádzajú prvé lásky, partie, tábory, diskotéky, bary... Žije vaše dieťa plnohodnotný mládežnícky život?
Spočiatku som sa bála a tŕpla, keď išiel von. Predsa len, nikdy neviete, koho môže stretnúť a ako zareaguje. Ale on sa potrebuje socializovať a som rada, že chodí von a má chuť sa zabávať. Takže áno, má kamarátov, má za sebou prvé lásky a myslím si, že žije život ako každý tínedžer.
V tomto bode môže naraziť aj na iný problém. Pri ubytovaní v hoteli či vstupe na diskotéku je nutné preukázať sa dokladom totožnosti. Tyler sa oblieka ako chlapec, no v občianskom preukaze to nesedí. Čelil už kvôli tomu problémom?
Výhodou je, že na občianskom preukaze je odfotený už v súčasnej podobe. Naše priezvisko je bez typickej koncovky -ová, takže samotné krstné meno si všimne len málokto. Ešte sme sa preto nestretli s nejakými výraznými problémami. Pravdou je, že by sme časom chceli na matrike aj dokladoch oficiálne zmeniť jeho meno.
A ako je to u lekárov? Akceptujú transrodovosť dieťaťa?
Jeho pediatrička bola ešte mojou pediatričkou. Napriek jej veku bol jej prístup priam vzorový. Nemala žiadne nepríjemné otázky, jednoducho to zaevidovala a fungujeme ďalej. Veľmi nám v tomto procese pomohla alergiologička. Našťastie má z okolia vlastnú skúsenosť s transrodovým dieťaťom, hneď to začala s nami riešiť a radiť nám, aké vyšetrenie potrebuje a ku ktorým lekárom by mal Tyler ísť. Úplne nás nasmerovala.
Mali ste podobný problém aj pri hľadaní gynekológa/ičky?
Tyler povedal, že zatiaľ nechce navštíviť gynekológa a my to rešpektujeme.
Na záver skúste zhrnúť, aké je to byť mamou transgener dieťaťa na Slovensku?
Normálne. (smiech) Psychologička mi prezradila, že tieto deti, keď nie sú prijaté, väčšina si siaha na život. Povedala som si, stojí mi to za to, aby som oň prišla len pre to, že nevyhovuje nejakým “štandardom”? To som nechcela riskovať. Každý človek bezvýhradne miluje svoje dieťa a chce pre neho len to, čo každý rodič, aby mal jeden spokojný a šťastný život. A je jedno či so ženou, mužom, ako heterosexuál alebo transsexuál. Pre mňa je to všetko tak, ako to má byť, a to je v poriadku. Život je pestrý ako sú aj ľudia rôzni.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
