Zrejme by sme si želali, aby na svete neboli žiadne vírusy. Či už je to HIV, ebola, ovčie kiahne alebo obyčajná nádcha. To sa však nedá. Bez vírusov by nevznikol život na Zemi a ani by nemohol pokračovať. Zohrali významnú a nenahraditeľnú úlohu v evolučnom vývine všetkého živého.
Bunka je základnou stavebnou jednotkou života. Podľa rôznych vedeckých výskumov vírusy boli pôvodne bunky. Začali však parazitovať na iných bunkách, veľkostne sa im prispôsobili a stratili svoje nezávislé postavenie. Bunky a vírusy sa dostali do vzťahu viac či menej vítanej spolupráce. Vďaka nej sa organizmy vyvíjali a vyvíjajú dodnes.
Vírusy fungujú spôsobom, že napadnú bunku a množia sa ďalej. Bunky sa tomu bránia a závisí od imunity, aké sú úspešné. Neustály boj medzi patogénmi a ich hostiteľmi je hybnou silou evolúcie všetkého živého na zemi. Človeka nevynímajúc. Je zrejmé, že vírusy riadili vývoj na zemi. Niektoré štúdie dokonca tvrdia, že pôsobenie patogénov na bunky hrá v evolúcii väčšiu rolu ako klíma či predátori.
Cicavce môžu prenášať viac ako 320-tisíc druhov vírusov. Zrátať, koľko ich parazituje v bunkách ostatných živočíchov a rastlín, sa asi ani nedá. Hovorí sa, že len v oceáne ich je viac ako hviezd v pozorovateľnom vesmíre. Dokážu veľmi rýchlo zmutovať s cieľom prispôsobiť sa, aby prežili v hostiteľovi a ďalej tvrdošijne pracovať na svojom cieli. Nepopierateľne ovplyvňovali evolúciu všetkého živého na svete.
Paolo Mita, postdoktorand na NYU School of Medicine pre časopis Science Focus povedal, že vírusy nazýva „frenemies“.
„Keď sa pozriete na ich úlohu počas jedného ľudského života, s najväčšou pravdepodobnosťou, ak budú mobilizovaní, budú mať negatívne účinky. Z krátkodobého hľadiska sú to naši nepriatelia. Na druhej strane, ak sa pozriete v čase, tieto prvky sú mocnou silou evolúcie a v našom druhu sú aktívne aj dnes. Evolúcia je len spôsob, akým organizmy reagujú na zmeny v životnom prostredí, a v tomto prípade sú určite našimi priateľmi, pretože formovali, ako teraz funguje náš genóm,“ dodáva vedec.
Na vírusy sme sa opýtali aj Borisa Klempu z Virologického ústavu SAV. Jeho názor je jasný.
„Nemyslím si, že personifikácia vírusov, keď im pripisujeme ľudské vlastnosti, alebo správanie, je veľmi šťastné, pretože to vedie k veľmi mylným predstavám o vírusoch. Ale chápem, kam tým smerujete. Do určitej miery už vieme vírusy využívať aj na prospešné veci, ale aj tak by som veľmi jednoznačne povedal, že vírusy sú ‚nepriatelia‘, proti ktorým musíme bojovať,“ skonštatoval.
Prečítajte si tiež:
Počas miliónov rokov života na zemi bola flóra aj fauna vystavené mnohým epidémiám. Prežili len tí najodolnejší. A tí odovzdávali takúto posilnenú genetickú informáciu svojim potomkom. Napríklad vírusy podobné HIV napadli populácie našich predkov, ako aj iných živočíšnych druhov vo viacerých obdobiach evolučnej histórie.
„Keď máte v určitom štádiu evolúcie pandémiu alebo epidémiu, populácia, na ktorú sa vírus zameriava, sa buď prispôsobí, alebo vyhynie. Vedeli sme to, ale čo nás skutočne prekvapilo, je sila a jasnosť vzoru, ktorý sme našli,“ povedal David Enard, Ph.D., postdoktorand na Stanfordskej univerzite. „Je to prvýkrát, čo sa ukázalo, že vírusy majú taký silný vplyv na adaptáciu,“ dodal
Pri skúmaní vírusov sa stretneme s pojmom endogénny retrovírus. Je to druh vírusu, ktorý napáda reprodukčné bunky a vďaka rozmnožovaniu sa dostáva do genómu nového jedinca. Takmer 10 percent ľudského genómu pochádza práve z takejto DNA. Tieto starodávne vírusy pomáhajú našim bunkám vyrovnať sa s patogénmi, ktoré sa nás snažia napadnúť.
V minulosti bolo objavenie vírusu skôr náhoda, alebo bol objavený pri prvej väčšej epidémii. Ako vysvetľuje RNDr. Klempa, dnes je to systematický proces, v ktorom pomáhajú moderné sekvenačné technológie. Analyzujú sa rôzne typy vzoriek. Od krvi pacienta s horúčkou neznámeho pôvodu, cez najrôznejšie živočíšne či rastlinné vzorky až po pôdu alebo vodu.
V roku 2016 vedci z Univerzity v Utahu objavili endogénny retrovírus v ľudskom genóme, ktorý aktivuje gén s názvom AIM2. Ak telo trpí vírusovou infekciou, AIM2 prinúti napadnuté bunky k samodeštrukcii, aby sa zabránilo ďalšiemu šíreniu infekcie. Tento retrovírus pochádza z vírusu, ktorý nakazil našich predkov približne pred 45 - 60 miliónmi rokov.
Klempa potvrdzuje, že vírusy mali a majú vplyv na našu evolúciu. „Pôsobia ako forma selekčného tlaku. Prirodzená odolnosť voči istej infekcii mohla viesť k evolučnej výhode alebo naopak, prirodzená vyššia citlivosť mohla viesť k vyhynutiu istej populácie. Z tohto pohľadu sú dnešní ľudia tí najodolnejší voči doterajším vírusovým hrozbám. Okrem toho však majú vírusy vplyv aj priamo na náš genóm, keďže niektoré vírusy sú schopné začleniť sa do nášho genómu (a nielen nášho, ale aj iných stavovcov) a to sa skutočne dlhodobo deje,“ vysvetľuje virológ.
„Náš genóm obsahuje pomerne veľké množstvo tzv. endogénnych retrovírusov, teda pozostatkov retrovírusov, ktoré sa integrovali do genómu, časom stratili schopnosť tvoriť vírusové častice, ale zostávajú v našej DNA a dedíme ich ďalej ako iné gény,“ dodáva Klempa.
V našej DNA existujú zložky, ktoré majú svoj pôvod vo vírusoch, bez ktorých by ženy a samice primátov neboli schopné donosiť plod v tele.
V roku 2005 vedci objavili gén, ktorý sa nachádza iba v placente. Neskôr bol objavený ďalší, ešte prepracovanejší gén. Tiež sa podieľa na tvorbe placenty a reguluje imunitný systém matky a plodu. Tieto gény sa nazývajú syncytínové a podľa vedcov pochádzajú z retrovírusu.
Predpokladá sa, že naši predkovia boli pred miliónmi rokov infikovaní vírusom, ktorý sa v tele usídlil a pretransformoval. Stal sa súčasťou nášho genómu a výrazne sa podieľal na vývine placenty - jedinečného dočasného orgánu, ktorý umožňuje vývin plodu v maternici.
Bol to významný krok v evolúcii. Plod sa mohol chránene vyvíjať vnútri tela matky a nebol vystavovaný rizikám vonkajšieho prostredia, ako je to v prípade, keď sa plod vyvíja vo vajíčku.
„Vakcíny obsahujú patogén, ktorý je aj infekčný, teda schopný spôsobiť infekciu. Je však oslabený. Cieľom je vyvolať imunitnú odpoveď, ale nespôsobiť ochorenie. Toto sú tzv. živé atenuované (teda oslabené) vakcíny. Patrí sem napríklad aj MMR vakcína voči osýpkam, ružienke a mumpsu alebo jedna z dvoch vakcín proti detskej obrne,“ vysvetľuje virológ Klempa.
„Za živé vakcíny môžeme považovať aj tzv. vektorové vakcíny, kde je geneticky upravený vírus použitý ako nosič genetického materiálu, voči ktorému má byť imunita nasmerovaná. Takouto metódu boli vyrobené niektoré vakcíny proti ochoreniu COVID-19. Vakcíny od Astra-Zeneca, Janssen/Johnson & Johnson a dokonca aj verejnosťou ako „tradičná“ vakcína vnímaný Sputnik. Vo všetkých troch prípadoch išlo o geneticky upravený adenovírus, ktorý nebol schopný sa v tele ďalej rozmnožovať, ale vniesol do buniek informáciu pre tvorbu koronavírusového Spike proteínu, voči ktorému mal vyvolať imunitnú odpoveď,“ dodal Klempa.
Pozrite si našu reportáž z 13. 3. o konci povinnej izolácie pre COVID:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
