Štáb TV Markíza informoval o situácii v Turecku priamo z najhoršie postihnutých oblastí. Pre reportéra Adela Ghannama to bola prvá osobná skúsenosť s tragédiou takýchto rozmerov. O smutných zážitkoch sa rozprával aj s členmi slovenského záchranárskeho tímu, ktorí museli Turecko narýchlo opustiť pre náhle zhoršenie bezpečnostnej situácie.
Bol svedkom obrovského utrpenia, súdržnosti, ale aj rabovania a chaosu. Reportér TV Markíza Adel Ghannam strávil tri dni na juhovýchode Turecka, ktoré zdevastovalo zemetrasenie.
Rozsah tejto katastrofy je podľa jeho slov ťažko predstaviteľný. Za všetko hovorí fakt, že oblasť, ktorú výrazne postihlo zemetrasenie, je veľká približne ako Slovensko.
Človek by si myslel, že najväčšiu skazu uvidí priamo v epicentre najsilnejších otrasov, na jeho prekvapenie tomu tak nebolo.
„Bol som prekvapený, že mesto Hatay, ktoré je vzdialené stovky kilometrov, bolo oveľa viac zdevastované ako Gaziantep, ktorý sa nachádza neďaleko epicentra zemetrasenia,“ hovorí Ghannam, ktorý počas návštevy tohto mesta zažil doslova šok a rozsahom škôd sa tomu podľa neho nepribližuje ani vojnou zdevastovaný ukrajinský Bachmut.
Aj keď sa situácia časom zvrtla, tamojší obyvatelia na televízne štáby reagovali väčšinou pozitívne.
„Pýtali sa, odkiaľ sme a keď sme im povedali, že zo Slovenska, boli prekvapení, že sme sa prišli pozrieť na situáciu v ich krajine až z takej diaľky. Niekedy na nás zazerali, ale keď zistili, že nie sme Turci, boli príjemne prekvapení,“ priblížil reportér.
Všimol si, že domáce obyvateľstvo bolo kritické najmä k provládnym médiám. Koordinácia pomoci zo strany úradov totiž nebola ideálna. Aj napriek tomu, že Turecko má čo sa týka počtov jednu z najväčších armád sveta, štáb TV Markíza za celý čas stretol dokopy asi iba s 20 vojakov.
Ľudia sa zomkli a spolu s neziskovými organizáciami v mimoriadne nebezpečnom prostredí pomáhali pri záchranných prácach profesionálnym záchranárom.
„Mal som pocit, že provládne médiá hlavného prúdu prezentujú tu krízu oveľa miernejšie, aká v skutočnosti je. Zrejme aj preto som v Hatayi, kde bola situácia najhoršia, nestretol veľa štábov tureckých médií,“ myslí si Ghannam a spomína dva konkrétne zážitky, ktoré tento dojem umocňovali.
„Veľa ľudí sa bálo rozprávať na kameru. Jeden muž mi povedal, že by veľmi rád niečo povedal, ale bojí sa svojej vlády. Mal som aj opačný zážitok, keď sa mi iný Turek doslova vopchal pred kameru, aby súvisle 10 minút rozprával o tom, aká je vláda úžasná a ako im pomáha.“
Všetci novinári si krátko po prílete nainštalovali aplikáciu, ktorá hlási zemetrasenia. Notifikácie o dotrasoch prichádzali každú chvíľu.
„Jeden sme zažili aj na vlastnej koži v Gaziantepe, keď sme už boli ubytovaní. Zacítil som mierne chvenie, nič také, že by padal nábytok. Trvalo to síce iba tri sekundy ale vzhľadom na to, čo sa tu stalo, som sa veľmi bál. Bol som na 7. poschodí výškovej budovy, keby sa tam niečo stalo, nemal by som šancu dostať sa včas do bezpečia,“ spomína Ghannam.
Nebola to jediná nebezpečná situácia, v ktorej sa ocitol. Bezpečnostná situácia v postihnutých oblastiach sa po troch dňoch začala výrazne zhoršovať.
Prispel k tomu aj fakt, že mnohí Turci odmietli evakuáciu zo zničených miest a zostali pri svojich domoch, pretože stále verili, že sa podarí nájsť príbuzných.
Doplatili na to najmä záchranárske tímy, ktoré museli Turecko predčasne opustiť, lebo miestni ich doslova tlačili do nezmyselných akcií a bezpečnostné zložky im nedokázali zabezpečiť ochranu.Prečítajte si tiež:
„Mnohí ľudia trpeli hladom a boli podchladení. Začala sa tam extrémne stupňovať nervozita, ktorá sa zmenila na hnev. Keď už sa v Hatayi na uliciach ozývala streľba, je pochopiteľné, že ani záchranári tam už byť nechcú,“ hovorí Ghannam
V teréne sa pohyboval aj okolo záchranárskeho tímu zo Slovenska, ktorého členovia mu porozprávali o svojich mimoriadne nepríjemných skúsenostiach.
„Neustále za nimi chodili domáci, ktorí ich prosili, aby prišli k ich domu. A ja to ľudsky chápem, pretože, keď tam má niekto zasypanú manželku a deti, a prosí ich o pomoc s tým, že on v sutinách niekoho počul, aby to išli skúsiť, ale tým pádom ich to neustále zdržovalo. Dostávalo ich to do situácií, v ktorých by žiaden záchranár nikdy nechcel byť,“ vysvetlil Ghannam.
Nedostatok potravín pocítil náš štáb na vlastnej koži. Jeden deň napríklad obedovali iba cukríky. Ďalším problémom bol nedostatok teplého oblečenia.
„Boli sme svedkami rabovania. Hoci je to fakticky kradnutie, ja tomu ľudsky rozumiem. Keď sa človek prebudí do humanitárnej katastrofy a chce zohnať jedlo, tak si v tom obchode, ktorý je síce zatvorený no úplne rozbitý, zoberie aspoň základné potraviny a vodu. Nevidel som nikoho, kto by si bral domov LCD televízor, vždy to boli základné potraviny,“ poznamenal reportér.
V najhoršej situácii sa však podľa neho ocitli státisíce sýrskych utečencov, pred ktorými majú v očiach úradov ľudia s tureckým občianstvom prednosť.
Mnohí bežní Turci s nimi však začali súcitiť až teraz.
„Predtým im vyčítali, že s ich príchodom išli výrazne hore ceny nájmov a nehnuteľností všeobecne. Až teraz však pochopili, ako sa cítia ľudia, ktorí zažili hrôzy vojny,“ dodal Ghannam.
V priloženom videu si môžete pozrieť reportáž Adela Ghannama o slovenských záchranároch pomájúcich v Turecku:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
