„Istý šéf veľkej firmy sa nonstop hnal za peniazmi, na stene mal krásny obraz Vincenta van Gogha. Ale iba kópiu, originál totiž schovával v trezore. Čo myslíte, koľkokrát sa naň bol pozrieť?“ Keď vám niekto so životopisom autora tohto krásneho príkladu povie, že šport by pre človeka nemal byť všetkým, až sa zarazíte.
Otvárate dvere fitnescentra, 73-ročný pán odloží činku. „Hotovo, môžeme ísť na to,“ víta vás úsmev nestarnúceho sympaťáka.
Kedysi, ešte v roku 1969, ceruzou v dátume narodenia (1951) jednotku upravil na nulu, aby ho vôbec pustili na pódium. Svoj prvý šampionát potom, ako najmladší víťaz v histórii, s prehľadom ovládol. V zošitoch dejepisu doslova prepisoval minimálnu vekovú hranicu.
A dnes tak trochu posúva tú maximálnu. „Ale s tým rozdielom, že už nesúťažím!“ vyhŕkol legendárny Boris Plintovič.
„Aj silových tréningov mám menej – päť týždenne, plus tri razy bicykel, závisí to od počasia. Doobeda makám asi hodinku, aby mi fungovali kĺby, a večer pri televíznych novinách pokračujem strečingom. Mladí sa hýbu stále menej, no my starší, čo sme si už čosi preskákali, vieme, že treba ťahať ďalej. Zdravie je moja jediná záchrana, inak by som sa rozsypal,“ žmurkol pod vitrínkou, z ktorej na vás hľadí trofej pre laureáta Siene slávy.
Dávno je vám jasné, že ju odovzdali správnym rukám.
Mal šelest na srdci, ploché nohy, krivý chrbát, rastové problémy a zakázaný telocvik. Cvičil potajomky, v starom bunkri či drevenej kôlni, kde bolo cez leto 35 stupňov a v zime mínus 10. Činky si vyrábal zo škatúľ na filmy alebo v konzervách na sporáku, bielkoviny čerpal z potravy pre teľce a po steroidoch siahol len raz – keď ich potrebovala vážne chorá manželka.
Aj tak skončil ako junior, a prvý z Československa, v konkurencii Chucka Sipesa (ktorý holými rukami trhal telefónne zoznamy) či Franca Columba (najlepší kamarát Arnolda Schwarzeneggera) siedmy na Mr Universe – majstrovstvách sveta – a doma ho nikdy nikto neporazil. Najtalentovanejší i najpopulárnejší kulturista 60. a 70. rokov napriek tomu svetlá reflektorov nevyhľadáva.
„Že som bol talent, vravia ľudia, a tí toho natárajú, nemusí to byť pravda. Pred letom mi volal Michal Čapla, expredseda Slovenského kulturistického zväzu, že plánujú akúsi ceremóniu, či by som prišiel. Hovorím, ja? Veď takej pocty sa človek dočká v hrobe alebo tesne pred smrťou, a nie v mojom veku. Ešte chcem potiahnuť aspoň dekádu,“ prisľúbil s úškrnom.
A tak na slávnosti v Trnave, usporiadanej odborníkmi z East Labs pri príležitosti 60. výročia organizovanej kulturistiky na Slovensku, tepláky a mikinu vymenil za sako.
„Po päťdesiatich rokoch som stretol starých priateľov, aj oni stále cvičia, fantastický večer! Keď si to v mysli celé premietnem, od kôlne, cez Mr Universe až do dneškov, je to pekné zadosťučinenie, ktoré asi aj modeluje môj pohľad. Nielen na šport, ale na život – v jeden deň sa darí, v iný dostanete po papuli,“ utrúsil typicky „borisovsky“.
Kraľoval domácej scéne, nepoznal horkosť porážky. Plintovičovi vešal zlato na krk aj fenomenálny Ben Weider a neskôr mu udelil i vyznamenanie za rozvoj kulturistiky. Veď kým Amerika tlieskala Arnoldovi, Československo obdivovalo jeho.
V roku 1972 sa stal slovenským i federálnym majstrom aj s mesiac roztrhnutým meniskom. Štvrtýkrát po sebe, no naposledy. Neposlušný zdravotný stav a povinná vojenská služba totiž spískali, že najlepší bodybuilder svojej doby sa na pódium už nikdy viac nepostavil.
„Čo by bolo keby? To ma absolútne netrápi. Veď ktovie, či by ma vyhrať piaty alebo šiesty raz vlastne ešte bavilo. Keď človek zvíťazí premiérovo, je ohúrený, želá si, aby sa mu úspech podarilo obhájiť. A keď ho obháji, myslí na hetrik, pri treťom pokuse si povie, no, musím to predsa dokázať znova. Ale štvrtý? Latku nejde posunúť vyššie. Pre mňa boli výzvou MS v Paríži. V Belehrade som skončil siedmy, tak som si vravel, že o rok budem stáť na stupni víťazov. Žiaľ, šiel som na vojnu. A či je to nesplnený sen? Možno športový, no určite nie životný. V rebríčku ho vysoko nestaviam,“ spokojne pokrčil plecami.
A tak, možno aj vďaka predčasnému koncu, dnes v Sieni slávy slovenskej kulturistiky a fitnes tróni ako nezdolaný.
„Viete, mám jednu veľkú chybu, som relatívne konzervatívny človek. Vyznávam ozajstné hodnoty – rodina, priatelia, komunikácia. Šport by mal kvalitu života len zveľadiť, nie udávať trend spoločnosti. No ľudia akoby nepoznali hranice. Keď kráčate po ulici a usmeje sa na vás neznámy okoloidúci, to je pravá zásluha, hneď máte krajší deň. Dá vám to oveľa viac. Pozrite sa trebárs na Jannika Sinnera. Výborný hráč, svetová jednotka, ale načo ten doping? Pred časom som zase čítal, že zomrel kulturista s najväčšími svalmi na svete. No to meno som nikdy predtým nepočul ja ani vy. Tak načo to celé je?“ rozhovoril sa a pokračoval.
„Ešte jeden príklad, videli ste film Dobrý ročník? Ja päťkrát. Istý úspešný šéf veľkej firmy a miliardár sa nonstop hnal za peniazmi, na stene v kancelárii mal krásny obraz od Vincenta van Gogha. Podriadený mu hovorí – to musíte mať veľmi pevné zámky, načo však odvetil – nebláznite, to je iba kópia, originál schovávam v trezore. Čo myslíte, koľkokrát sa naň bol pozrieť? Alebo inak. Deti prídu zo školy, natešené bežia za otcom, no on ich, unavený po celom dni, pošle za matkou. Tá však, zničená z práce, reaguje podobne. A v športe to funguje rovnako. Vždy si položte otázku – modeluje to vás, alebo makáte pre blaho niekoho iného? U mňa to vždy celé bolo o tomto,“ uzavrel úžasným pohľadom na život Boris Plintovič.
Napadla ho zver, zrazilo auto. Slovák zabehol zo San Francisca do New Yorku a splnil sľub zosnulej mame. Viac v našej reportáži:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
