Púť slovenskej hokejovej reprezentácie sa na tohtoročných majstrovstvách sveta skončila veľmi predčasne. Zverenci kouča Craiga Ramsayho totiž na turnaji končia už po základných skupinách.
Nielen fanúšikovia, ale aj odborná verejnosť preto právom tento šampionát považuje za nevydarený. Okrem slabej streleckej koncovky či častých vylúčení sa naše účinkovanie v lotyšskej Rige určite vrylo do pamäte aj inými momentami.
Viac sme sa o nich porozprávali s niekdajším reprezentantom Borisom Valábikom.
Slovenský tím nesplnil základný cieľ, a síce prebojovať sa do štvrťfinále. Prečo zlyhal?
Určite to nebolo vo vôľovej zložke. Tím mal chcenie, vďaka lídrom sa dostal cez neľahké situácie, medzi to napríklad patrí aj výhra nad Slovinskom.
Po prípravných dueloch pred šampionátom som mal mierne obavy, čo sa potvrdilo, žiaľ, opačne. Chýbal strelec, čo som nepredpokladal, že bude našou slabinou. Skôr som sa obával neskúsenej obrany.
Často sa rozprávame o tom, ako mužstvo môže dávať góly, ale na konci dňa to je najmä o individuálnych zručnostiach strelcov.
Hráč, ktorý má ochotu pracovať pre tím, sa vie veľa vecí naučiť, či už bránenie alebo systém v oslabení.
Veľmi ťažko sa však dá v reprezentácii naučiť dávanie gólov. Toto si musíme vychovať v mládežníckych kategóriách a nečakať, že sa niekde zázračne objaví.
Hovoríte, že nám chýbal strelec. Papierovo sme vôbec mali nejakého?
Andrej Kudrna je strelcom vo svojom klube, Libor Hudáček dal v sezóne 20 gólov. Od neho sa čakalo, že bude produktívnejší.
Keď tak nad tým premýšľam, aj od Pavla Regendu či Miloša Kelemena sme mohli očakávať viac bodov, ale ich primárnou úlohou nie je bodovať.
Skôr mi chýbal väčší ťah s pukom do bránky, hlad po nej, z čoho často padajú aj góly. Miloš a ani Paľo však nebudú pravidelne bodovať. Sú platní pre tím aj inými spôsobmi.
Myslím, že z turnaja sa stratili presne pre to, že sa začalo tlačiť na hru bez vylúčení a oni sa nevedeli adaptovať, lebo si museli dávať veľký pozor pri ich fyzickej a agresívnej hre. Je to súčasťou dospievania takýchto hráčov.
Nájsť spôsob, ako byť stále agresívny, aktívny, na hrane, bez toho, aby boli vylučovaní. Je to ťažšie, ako to znie.
Možno sme tiež dúfali, že sa bodovo viac presadia nováčikovia Martin Chromiak, Viliam Čacho a Oliver Okuliar, ale nedostávali toľko príležitostí, ako napríklad spomenutý Hudáček.
Vždy je to o tom, na čo tam daný hráč je. Dobre sa to dá vysvetliť tak, že ak daný hráč nehráva oslabenia alebo nie je na ľade v momentoch, keď vyhrávame o gól a potrebujeme udržať výsledok, jednoducho musí byť platný inými spôsobmi, napríklad že dáva góly.
Dvakrát ste už spomenuli Hudáčka, ktorý si v siedmich vystúpeniach pripísal len jednu asistenciu. Narážate na neho?
Uvedomujem si, že vo svojich vyjadreniach Libora používam veľmi často. Pre mňa je však v rámci celého slovenského hokeja najžiarivejším príkladom toho, čo je to kreatívny ofenzívny hráč, ale nie zodpovedný dozadu.
Jeho prínosom pre tím nie je defenzíva, ale podporovanie útoku a najmä zbieranie bodov. Libor je „najjednosmernejší“ hráč, akého sme na Slovensku v posledných rokoch mali. Možno som na neho príliš tvrdý, ale takto to je proste je.
Keď má ofenzívny hráč po turnaji na konte jeden bod za asistenciu, nemôžeme ho chváliť a tvrdiť, že mal dobrý šampionát. Nedať gól z vyloženej šance nie je až taká menšia chyba, ako ju spraviť v obrane a po nej inkasovať.
Libora používam ako príklad aj preto, lebo vyzerá na ľade dobre, pekne korčuľuje, prihráva, vyzerá to súrodo. Takíto hráči však musia dať tímu aj niečo viac.
Libor je ofenzívna stálica, ktorá v defenzíve príliš nepomôže, ale mali sme v kádri aj ďalších hráčov, od ktorých som očakával body.
Pre nich je poľahčujúcou okolnosťou to, že vedia pomôcť v defenzíve či v ďalších situáciách. Oni si teda svoje uplatnenie zastali inými spôsobmi.
Treba však všetko brať objektívne. Toto boli najlepší hráči, akých máme k dispozícii a môžeme im byť vďační za reprezentovanie.
Od nijakého súčasného hráča narodeného na Slovensku, hrajúceho kdekoľvek na svete, dnes nemôžeme očakávať, že by mohol, alebo dokonca mal skončiť, opakovane v top 10 bodovaní na MS.
Raz sa to môže podariť, napr. Juraj Slafkovský je dobrým príkladom. Niekomu naozaj turnaj tak môže vyjsť, ako jemu Peking. Nemôžeme však mať od nikoho také očakávania, lebo by boli nerealistické.
V kádri však figurovali Marek Hrivík či Peter Cehlárik, ktorí už niekoľko rokov pôsobia v špičkových európskych súťažiach. Toto nie je zárukou, že máme kvalitných útočníkov?
Posledné tri roky sa spoliehame práve na túto dvojicu, čo nie je dobré. Určite si zaslúžia kritiku, veď všetci právom čakáme, že budú mať viac bodov.
Ale povedzme si na rovinu, nemali práve najlepšie sezóny. A budú aj turnaje, ktoré im nevyjdú aj po dobrom klubovom ročníku.
Na slovenské a aj európske pomery sú to špičkoví hráči, ale musíme to porovnať so svetovou úrovňou.
Zrejme je dôvod, prečo sa ani jeden z nich stabilnejšie neprebojoval do NHL. To, čo pre nás robia, je maximum, čo vedia. Nemôžeme však mať nerealistické očakávania.
Okrem streleckej impotencie náš tím zaujal, najmä v prvých zápasoch, častými vylúčeniami. Čomu to pripisujete?
Boli sme draví. Niektoré vylúčenia boli chybou, ale veľa z nich vyplývalo z vôle a z dravosti. Medzi tým nebyť vylúčený a hrať mäkko je veľmi tenká čiara a my sme ju nenašli.
Akonáhle sme si začali dávať veľmi veľký pozor, čo sa ukázalo v posledných troch našich zápasoch, doslova sme zmäkli. Oproti stretnutiam s Českom a s Kanadou to boli odlišné prístupy.
Málokto si tiež uvedomuje, že je rozdiel v tom, o aké fauly ide. Ak vyplynú z agresivity, že hráčovi pri súboji vyletí lakeť, alebo ide o napadnutie pri forčeku, je to síce chyba, ale také fauly sú niekedy dôsledkom štýlu hry, akým chceme hrať.
Spomenuli ste, že ste sa pred šampionátom báli našej neskúsenej obrany. Obstála?
Chcem sa touto cestou ospravedlniť Máriovi Grmanovi, ale aj Patrikovi Kochovi či Františkovi Gajdošovi. Tak, ako oni hrali na turnaji, bolo perfektné.
Presne takéto výkony sme od defenzívnych bekov potrebovali. V príprave som totiž nevidel obrancu, ktorý vedel zastaviť protiútok súpera.
O to viac ma prekvapili ich výkony. Bez nich by ten turnaj skončil pre nás ešte horšie. Na turnaji zastali dôležitú úlohu defenzívnych obrancov.
Do tímu o čosi neskôr pribudol aj rýdzo ofenzívny bek Šimon Nemec, ktorého mnohí považovali za výraznú posilu. Stal sa ňou?
Pre chalanov zo zámoria je to nevďačná úloha. Všetci od nich očakávajú, že budú ťahúňmi tímu. Šimon však má 19 rokov, hral na farme, kde mal ťažší rozbeh, čo je úplne v poriadku.
Nemôžeme však od neho čakať, že bude v takomto veku rozhodovať zápasy. Časom sa však bude musieť naučiť byť v ofenzíve platnejším pre tím, ako bude negatívny smerom dozadu.
Nikdy nebude taký dobrý vzadu, ako smerom dopredu. Má veľký prehľad v hre, korčuľovanie, časovanie podpory útoku, kde, myslím, počas celých MS prepadol len raz.
To sa dá zrejme povedať aj o oboch gólmanoch, ktorí dostali šancu v zápasoch. Splnili vaše očakávania?
Táto pozícia bola pre mňa veľkým otáznikom. Zo strany trénerov šlo o veľký risk, vziať troch nováčikov. Ale obom chalanom turnaj vyšiel fantasticky.
Myslím, že nikto nemal až takéto očakávania. V každom zápase nám dali šancu vyhrať. Neboli dôvodom ani jednej prehry.
Dosť ma prekvapil Samuel Hlavaj. Jeho výkony sa mi zdali istejšie a sebavedomejšie, kdežto Stanislav Škorvánek mal lepšie štatistiky. Ani jeden z nich však nedostal lacné góly. Výborne sa preto predali na medzinárodnej úrovni.
Komu sa ešte turnaj vyslovene vydaril?
Jednoznačne Paťovi Kochovi. Hral doslova fantasticky.
Jeho meno sa v posledných dňoch skloňuje v súvislosti s presunom do NHL. Má na túto súťaž?
Ešte nie. Je to oveľa, oveľa rýchlejší a tvrdší hokej, s vyššou kvalitou, aj v súbojoch. Musel by si tam zvykať.
Taktiež treba brať do úvahy, že na tohtoročných MS bolo o čosi menej hráčov z profiligy. Nemôžeme preto tvrdiť, že či hráč, po turnaji s takýmto obsadením, má na NHL.
Mohol by dostať pozvánku do kempu, kde príde do kontaktu so zámorským hokejom. Nielen on, ale viacerí hráči by zistili, že kde je a na čo má.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
