V rozhovore nám porozprával aj o tom, či sa dá z tejto aktivity vyžiť.
Na medzinárodnú listinu futbalových rozhodcov postúpil až v tomto kalendárnom roku, ovplyvnenom pandémiou nového koronavírusu. Hoci sa pred Petrom Bednárom črtala nádejná kariéra pred obrazovkou, v istom momente sa dostal na križovatku, kde si mal vybrať svoj životný smer.
Tvár, ktorú si môžete pamätať ako redaktora Telerána, mala predošlý štvrtok (29.10.) premiéru ako hrom. Po dlhoročnom úsilí sa tento spišskonovoveský rodák predstavil v zápase prestížnej Európskej ligy UEFA, a to nie v hocijakom. Rozhodoval zápas, v ktorom sa predstavil slávny Arsenal Londýn.
Ľudia si vás môžu pamätať spred kamier, keď ste sa im prihovárali v rámci Telerána. Čomu pripisujete fakt, že sa vám v takom krátkom čase podaril tento úspech?
Rozhodovaniu zápasov som sa venoval ďaleko predtým, ako som prišiel do televízie. Ako každého malého chlapca, aj mňa bavilo naháňanie sa za loptou bavilo a celkom mi to išlo, a tak si ma vyhliadli do tábora futbalových talentov v Kysaku. Tam však prišlo vytriezvenie. V zlomku sekundy som sa musel zmieriť s tým, že veľkolepá hráčska kariéra sa v mojom prípade neuskutoční.
Kedy ste teda presedlali na kariéru rozhodcu?
Priamo v spomenutom tábore. Dostal som do ruky píšťalku a rozhodoval zápasy. Cítil som, že som sa v tom našiel. Bolo to v roku 2003, keď som sa ako mladý, 16-ročný zelenáč rozhodol, že aj napriek všetkým pesimistickým rečiam definitívne idem do toho. Fakt, že práca futbalového rozhodcu má množstvo úskalí, si uvedomíte, až keď to zažijete.
Zrejme máte osobnú skúsenosť.
S odstupom času už viem, že oblastné súťaže v rámci východného Slovenska sa so západom nedajú porovnávať. Horkokrvnosť hráčov aj fanúšikov sa tu neraz dá doslova krájať. Mal som len 18 rokov, keď som bol na zápase v Matejovciach nad Hornádom. Spomínam si, že domáci v tom zápase prehrali. Šatne boli situované tak, že kabína rozhodcov bola až za šatňou domácich, a práve cez ňu viedol jediný vchod. V tom momente ma jeden z hráčov chytil pod krk a kričal, že ma zabije. Snažil som sa zachovať pokoj, napriek tomu, že som si uvedomoval vážnosť situácie. Našťastie, okamžite zasiahli jeho spoluhráči a bolo po emóciách.
Spomeniete si ešte, čo ste vtedy prežívali?
Človek to niekde v podvedomí berie ako varovný prst, ani nie preto, že pochybuje o svojich kvalitách, ale skôr či mu to naozaj stojí za to. Agresor nemal žiaden dôvod takto konať. Vždy som sa snažil aj budem snažiť pôsobiť čestne a rozhodovať s najlepším vedomím a svedomím. S odstupom času sa však stotožňujem s myšlienkou, že každý dobrý rozhodca musí aspoň raz v kariére zažiť inzultáciu. (smiech)
Mali ste s niečím takýmto aj ďalšiu skúsenosť?
Našťastie nie, aj keď treba dodať, že po presune na vysokú školu do Bratislavy bolo pre mňa rozhodovanie skôr relaxom. V tom čase to bolo oproti východu pokojnejšie, dynamickejšie a na vyššej úrovni.
To sa zrejme dalo povedať aj o vašich kvalitách, keďže ste kariérne začali rásť.
Diskutabilných verdiktov bolo z mojej strany ako šafranu, naopak, pochvál od tímov a hráčov čoraz viac. Po pár rokoch nasledoval presun do piatej ligy, neskôr ešte vyššie, až nastal rok 2011. Vďaka Bratislavskému futbalovému zväzu som sa dostal až do najvyššej ligy, keď som sa predstavil na zápase v Zlatých Moravciach. Odrazu som spoznal iný svet, veril som, že týmto sa mi otvoria ďalšie dvere.
Potrebovali ste niečo zmeniť, aby sa tak naozaj stalo, alebo ste nechali veci plynúť?
Časom som sa ocitol na akejsi životnej križovatke. Hoci ma práca v televízii veľmi bavila, nechcel som robiť dve veci na polovičný výkon, radšej jednu na 200 percent. Zvíťazil futbal. Neraz som sa stretol s nepochopením, s výčitkami typu „si sa zbláznil? Z Markízy sa neodchádza."
Ako hodnotíte tento krok s odstupom času?
Okrem toho, že som častejšie s rodinou, sa venujem viacerým aktivitám a, čo ma teší najviac, mám možnosť naďalej pracovať na sebe ako rozhodcovi.
Odvtedy vaše výkony gradovali. Kedy ste prvýkrát rozhodovali duel mimo Slovenska?
Bolo to v roku 2016 v predkole Európskej ligy UEFA v Litve. Hoci nešlo o žiadne zvučné tímy, nič som nesmel podceniť. Kariéra rozhodcu je ako kráčanie po tenkom ľade. Jedno zlé rozhodnutie vás môže pochovať alebo vyniesť do neba. Ubehli štyri roky, počas ktorých som sa snažil predvádzať čo najlepšie výkony vo Fortuna lige a mládežníckej Lige majstrov.
Počas tohto roka však prišla iná premiéra, priblížte nám ju.
Na začiatku septembra som dostal príležitosť v stretnutí Ligy národov medzi Cyprusom a Azerbajdžanom. Mierny stres, zvedavosť, zodpovednosť. Tak by som charakterizoval pocity, ktoré so mnou lomcovali pred úvodným hvizdom. Napokon všetko dobre dopadlo.
O pár dní neskôr vás delegovali na kvalifikáciu Európskej ligy do Nórska, až prišiel váš „Deň D", vôbec prvý duel v hlavnej časti tejto súťaže. Čo vám ako prvé preblyslo hlavou, keď ste sa dozvedeli, že budete rozhodovať zápas Arsenalu?
Volal mi hlavný rozhodca a zároveň kamarát Filip Glova, ktorý sa dozvedá nomináciu ako prvý. V tom momente som pociťoval veľkú mieru zodpovednosti, ale aj obrovskú radosť. Dostať sa na štadión popredného klubu bol pre mňa obrovský sen. Určite to ale týmto nekončí, skôr naopak, verím, že mi to otvorí ďalšie dvere.
Hovoríte, že s Filipom Glovom ste kamaráti. Zrejme je to lepšie ako spolupracovať s niekým cudzím?
Rozhodne áno, domnievam sa, že aj toto zavážilo pri obsadení rozhodcov. S Filipom sme dlhoroční priatelia, máme veľmi blízky vzťah, spolu aj trénujeme, sme v kontakte prakticky na dennej báze.
Uviedli ste, že o nominácii sa dozvedá hlavný arbiter. Môžete nám priblížiť celý proces od delegovania na zápas až po jeho výkop?
Zhruba dva týždne pred duelom sa hlavný rozhodca dozvie, že bude v tom-ktorom termíne delegovaný na niektorý zápas Európskej ligy, teda že vie, že ho čaká nejaké stretnutie napríklad 3. kola skupinovej fázy súťaže. Približne týždeň pred samotným zápasom už je v kontakte s UEFA, aby spolu skoordinovali letenky, hotel, sprievod a ďalšie záležitosti. Aj my ako čiaroví arbitri však musíme striktne dodržiavať nariadenia a nechať si tieto informácie pre seba.
Ako vyzerá váš deň pred samotným stretnutím?
Po raňajkách máme organizačnú poradu s delegátmi a zástupcami klubov, následne nás oboznámia s náležitosťami ohľadom zápasu, po sieste sa asi štyri hodiny pred duelom stretneme rozhodcovia a dáme si svoju poradu. Potom sa už spoločne presunieme na štadión.
Dochádza na ňom k stretnutiu s hráčmi ešte pred samotným začiatkom zápasu?
Prvýkrát ich uvidíme naživo doslova len pár minút pred výkopom, ako spolu čakáme v takzvanom tuneli. Podľa vopred stanoveného harmonogramu vychádzame na hraciu plochu, kde sa ešte robia potrebné formality ako spoločná fotka apod.
Arsenal je značka s mnohými fantastickými futbalistami, ktorá silno rezonuje po celom svete. Tešili ste sa na nejakého konkrétneho hráča?
Samozrejme, už pred zápasom som vedel, akí hráči sú v jeho kádri. Počas stretnutia som si detailnejšie všímal obrancu Kolašinaca. Hral celkom blízko ku mne, takže sme boli v častom kontakte, či už očnom aj slovnom. Páčil sa mi, ako hral, s prehľadom riešil všetky situácie.
To možno povedať aj o vašom výkone v spomenutom zápase. Aký účet vám vystavil delegát stretnutia?
Pochválil hlavného arbitra za bezchybný výkon, taktiež aj nás ako asistentov. Určite je to vzpruha pre všetkých troch, zvládnuť zápas v takejto súťaži a „mať pod palcom" takéto špičkové mužstvo.
Európska liga sa berie ako druhá najprestížnejšia klubová súťaž Európy, s ktorou sa taktiež spájajú slušné peniaze. Je tomu tak aj v prípade rozhodcov?
Skôr by som to ukázal na národnej úrovni. Hlavný rozhodca má za jeden zápas v najvyššej lige zhruba 700 eur, asistent približne 400. V cene sú zahrnuté všetky náklady ako cestovné či stravné. V rámci medzinárodnej úrovne to nie je ani tak otázka financií, ako prestíže.
Dá sa vyžiť výlučne z tejto činnosti?
V niektorých krajinách majú viacero profesionálnych rozhodcov. Tým stačí mzda, ktorú majú len z rozhodovania. Na Slovensku je aktuálne sedem arbitrov, ktorých platí Slovenský futbalový zväz. Tí majú určitý mzdový základ, plus prémie za stretnutia, v ktorých sa predstavili. Myslím, že to im stačí na to, aby žili slušný život. Žiaľ, aj vzhľadom na celospoločenskú situáciu sú ostatní arbitri kvázi ako amatéri, pre asistentov to platí všetkých. Okrem siedmich profesionálov musia mať všetci popri „pískaní" aj inú prácu, keďže futbal, vzhľadom na nepravidelnosť zápasov, nie je hlavným zdrojom príjmu.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
