Ak obeť ukáže na duchovného, veriaci ľudia sa k nej často správajú ako najhoršia sekta. Razom sa z nej stáva vinník, hovorí Jan Rozek.
Čech Jan Rozek je bývalý cirkevný sudca. Po tom, ako začal pomáhať obetiam sexuálneho násilia a založil iniciatívu Za čistú cirkev, podľa duchovných stratil dobrú povesť a meno. Z brnianskej diecézy, kde pôsobil, ho vyhodili. Po vyše dvoch rokoch zostal v pomáhaní druhým stále aktívny. V rozhovore hovorí o tom, ako niektorým kňazom neprekáža zneužívať obete priamo v kostole alebo v spovednici. Zároveň tvrdí, že to najhoršie, čo existuje, je nekonečné ticho ostatných, čo sa na tieto činy prizerajú.
V rozhovore sa dozviete aj:
- Aké prípady rieši cirkvený sudca
- Ako prebiehajú procesy na cirkevnom súde
- Čo najviac potrebujú obete zneužívania
- Prečo pápež pre niektorých kňazov nie je autoritou
- Prečo svedkovia zneužívania mlčia
Funkcia cirkevného sudcu je pre širokú verejnosť celkom neznámy pojem. Aké prípady rieši?
To hlavné sú priestupky kňazov. Ide napríklad o prípady, keď kňazi žiadajú o laizáciu. Potom rieši prípady párov, ktoré sa chcú vziať, no musia prosiť pápeža o výnimku, ale aj skúmanie cirkevných manželstiev. Existujú však úplne nové kauzy, ktoré otvárame aj s našou organizáciou. Predtým nebolo mysliteľné, aby laik zažaloval kňaza na cirkevnom súde za protiprávny čin. Pred rokom a pol sa to stalo. Vysokoškolsky vzdelaný človek vtedy zasadal v ekonomickej rade farnosti. Videl, ako sa dohadujú prenájmy cirkevných majetkov a aj to, ako majú kňazi a farníci rôzne lobby. Kňaz tohto muža z ekonomickej rady vyhodil, čo bezdôvodne spraviť nemôže. Aj v takejto „marginálnej" veci sa nám podarilo rozohrať kauzu a vyhrali sme.
Takáto pozícia si vyžaduje špeciálne štúdium. Môžu ju vykonávať aj kňazi?
Áno. Cirkevného sudcu môže robiť iba ten, čo vyštudoval minimálne licenciál alebo doktorát z kanonického práva. A to, samozrejme, môže byť aj kňaz. Nejde však o cirkevné právo, ktoré sa učí polrok na právnických fakultách. Je to štúdium, ktoré sa vyučuje na pápežských univerzitách s päťročným trvaním. K nám je najbližšia asi tá v poľskom meste Lublin.
Nie je veľa ľudí, ktorí sa do tohto štúdia pustia. V Česku bola väčšia vlna záujemcov v 90. rokoch, kedy to rok a pol študovali kňazi. Ide o generáciu, ktorá súdi i dnes. Pred niekoľkými rokmi bolo Lublinskou univerzitou zriadené štúdium vo Vranove pri Brne. Medzi kňazov sa vtedy dostalo výnimočne aj pár laikov. Jedným z nich som bol aj ja.
Počas toho, ako ste boli cirkevným sudcom, ste sa aj pre tieto prípady rozhodli založiť iniciatívu Za čistú cirkev. No prišlo k tomu, že vás z diecézy vyhodili. Čo sa stalo?
Polrok predtým, ako ma vyhodili, som dostal medailu za vynikajúcu činnosť na brnianskom biskupstve. Vtedy som spolupracoval s kardinálom Dominikom Dukom na istej kauze. No vo chvíli, keď som spustil tento web, vydala Česká biskupská konferencia, teda všetci biskupi, „exkomunikáciu“ mojej osoby. Napísali, že som stratil dobrú povesť a nech sa na mňa ani na organizáciu nik z veriacich neobracia. Potopiť laika takto verejne u nás dovtedy nemalo a stále nemá žiadnu obdobu. Správy o mne boli na všetkých možných portáloch, dali ich do listov biskupov, ktorí to čítali veriacim. Zverejňovali ich katolícke médiá stále dokola. No dá sa povedať, že nás týmto dostali do širokého povedomia a vtedy sa to strhlo. Začali zvoniť telefóny, neustále pípali maily. Ozývali sa nám desiatky obetí sexuálneho zneužívania v Česku aj na Slovensku.
Už ako sudca ste sa stretávali s prvými prípadmi ľudí, ktorých obťažovali či zneužívali duchovní. Chodili s problémami za inými kňazmi alebo verili výhradne vám?
Väčšina obetí má strach, no snaží sa chodiť aj za kňazmi, dekanmi či biskupmi. Podľa ich výpovedí však nemal nikto chuť riešiť ich prípady. V katolíckej cirkvi to má nasledovný priebeh: zájdete za kňazom, dekanom, vypočuje si vás a povie, že je to naozaj hrozné a musí sa s tým niečo robiť. V drvivej väčšine sa však nestane vôbec nič. Duchovní zhodne povedia, že vinníka, svojho kolegu, potrestajú. Niekedy ho napríklad preložia do inej farnosti v hesle „zíde z očí, zíde z mysle". No inokedy ho ani nepotrestajú tak, aby to obeť mohla vidieť a farár zostáva na svojom mieste.
Čo presne vyhľadávajú kňazi, ktorí niekoho sexuálne zneužívajú?
Je to to isté ako pri iných sexuálnych kauzách. Mení sa iba javisko. Môže to byť spovednica, sakristia či kostol. Mnoho z nich sa totiž Boha neboja. Minimálne by to aspoň nerobili v kostole, ale, povedzme, na fare. Robia to však všade.
Dokážem pochopiť, keď sa niekto s niekým vyspí, nie je tam násilie, nie je to z donútenia. No tu existujú kňazi, ktorí sa pozerajú na porno s chlapcami, opijú miništrantov, vyspia sa s nimi a podobne. Najhoršie sú také prípady, keď kňaz na svojej obeti „pracuje" dlhodobo. Vytipuje si napríklad dievča, ktoré je mimo kolektívu, má komplexy zo svojho výzoru, cíti sa vyčlenená. Kňaz jej vo farnosti dáva prednosť pred ostatnými, chváli ju, dáva jej darčeky, vozí ju na výlety. Potom si k nej trúfa čoraz viac a môže sa to skončiť až pri sado-maso praktikách. Do toho bahna obeť spadá viac a viac. Nahovára si, že ide o lásku, že aj v láske sú dni horšie a napokon sa pýta sama seba, či je toto skutočne láska. Na rovinu poviem, že sa snažím nepamätať si všetko, lebo je to naozaj veľmi nepríjemné a je toho veľmi veľa. Miestami to už ani nie sú pedofili, ale dravci, ktorí útočia na toho najslabšieho.
Idú muži, ktorí neskôr zneužívajú, do cirkvi s cieľom dostať sa bližšie k mladým ľuďom? Je to pohnútka, ktorá ich láka?
Psychológovia o tom hovoria v niekoľkých rovinách. Pedofili priamo hľadajú organizácie, v ktorých by mohli nerušene pôsobiť. Od vedúcich v detských táboroch cez cirkev a rády. No tu prichádzame k veľkému rozdielu, keď bude pedofil učiteľom alebo kňazom. Keď bude učiť a na jeho činy prídu rodičia, riaditeľ tohto človeka vyhodí a je vyradený. Keď bude pedofil kňazom, biskup ho bude prehadzovať na rôzne strany diecézy, až sa na to zabudne. Ak sa na to náhodou nezabudne, preloží ho do inej krajiny, napríklad zo Slovenska do Česka. Znamená to, že je perfektne krytý. Po prvé biskupom a po druhé veriacimi ľuďmi.
Veriaci majú vo svojom farárovi takú veľkú dôveru, že ich nezaujíma, či naozaj neobťažuje deti v ich okolí?
Samozrejme. V týchto kruhoch totiž niet väčšej hanby, než keď dieťa ukáže prstom na svätého muža v dedine. No nie pre toho kňaza, ale to dieťa, aj keby sa prihlásilo ďalších 50 obetí. V tej obci bude mať obeť stále nálepku, že ona je tá zlá, vinná a rozdúchala problém. Veriaci ľudia sa v tomto smere správajú ako tá najhoršia sekta. Z minúty na minútu ju prestanú všetci zdraviť, pri stretnutí prejdú na druhý chodník, nemôže chodiť do kostola.
Pápež dokonca hovorí o tzv. klerikalizme. Kňaza, ktorý žije v celibáte život duchovného, vnímajú veriaci za úplne výnimočného človeka. Niektorí kňazi tak vnímajú aj sami seba. Považujú sa za špeciálnu kastu, elitu. Keď k tomu pridáme, že sa na chvíľu stáva Kristom, keď pri svätom oltári premieňa vodu na víno, mnohí z nich sa cítia až nedotknuteľní. Vyrastá nám celá elita mladých kňazov, od ktorých by som to vôbec nečakal. Sú to tradicionalisti, ktorí razia napríklad teóriu pritiahnutú za vlasy, že by sa sväté omše mali slúžiť znova iba v latinčine a podobne. Títo kňazi majú obrovský odstup od ľudí. A ako všetci vieme, aj moc korumpuje.
Pristavme sa pri celibáte, ktorý ste spomenuli. Často sa kritici cirkevných dogiem zamýšľajú nad jeho podstatou. Môže aj tento faktor, teda život v celibáte, kňazov dohnať k zneužívaniu?
Keď som rozbiehal našu iniciatívu, tvrdil som, že ako cirkevný právnik nechcem hovoriť o celibáte, pretože to nie je téma. No žiaľ, zistil som, že je to veľmi veľká téma. Som konzervatívny človek a silný katolík. Keby som bol liberál z pražskej kaviarne, poviem si, že keď zneužíva učiteľ, urobí to aj kňaz a je to to isté. U mňa táto rovnica nefunguje, preto je to náročnejšie.
Pre cirkev je najväčšia mantra poslušnosť a nemať svoj slobodný názor. Eliminujú ženy, plodných chlapov, ľudí, ktorí majú ťah na bránku, majú jasný názor, niečo vyštudované a nezľaknú sa, keď na nich niekto zhúkne. V súvislosti s tým nemajú biskupi pri kňazoch z čoho vyberať. Do seminárov sa hlásia aj šialené trosky, mnoho rôzne psychicky deformovaných ľudí. Mnohí uchádzači ujdú už z nultého ročníka, v ktorom dokopy nič nerobia. Sú to tí dobrí a slušní uchádzači, ktorí medzi týmito typmi ľudí nevedia prežiť. Niektorí kňazi ani nie sú zlí ľudsky, no sú to takí knihomoli, že majú k ľuďom ďaleko. V tomto kontexte je celibát niečo, čo svoju podstatu nenachádza.
Sexuálne zneužívanie kňazmi nie je nová téma, práve naopak. Z vašich skúseností je zrejmé, že rokmi sa situácia vôbec nezlepšuje. Prečo?
Hovorme otvorene. Predstavte si cirkev ako mafiu. Vo chvíli, keď niekto upozorní na problém, ktorý sa týka privilegovaných členov mafie, skončil. A keď začne hájiť obyčajných laikov v majetkových alebo iných kauzách, pomaly sa rozkríkne, kto upozorňuje na nekalé správanie duchovných. Ste neželaná osoba.
Rozhodnutie obete, že sa na vás obrátia a požiadajú o pomoc, nemôže byť ľahké. Aký priebeh má zvyčajne prvý kontakt?
Keď zverejníme informácie o nejakom novom prípade na Facebooku, vidíme, že pribúdajú noví fanúšikovia stránky, začnú „lajkovať" príspevky. Neskôr, po pár týždňoch, nám napokon konečne napíšu. Obete nás takto sledujú, vidia, čo robíme a počúvajú či čítajú naše rozhovory aj polrok vkuse. Pomaly hľadajú nádej a niekoho, kto by im pomohol.
Spravidla sa chcú najprv iba pozhovárať a sexuálne zneužívanie nespomínajú. Ale keď sa po mesiacoch rozhodnú napísať, už vtedy takmer s istotou vieme, že to bude ďalšia obeť sexuálneho zneužívania. Najprv debatujeme o iných kauzách a napokon priznajú tú svoju. Niekedy sú to aj rodičia obetí.
Akú formu pomoci viete obetiam poskytnúť?
Hovoríme im, aké majú právne možnosti. Prípadne, ak sa rozhodnú pre trestnoprávny proces v občianskej rovine, sme schopní im zaplatiť právnika. Väčšinou sa im však najmä snažíme odporučiť psychoterapiu. Tú potrebujú úplne všetci. Psychika obetí je ako na húsenkovej dráhe. Štvrťhodinu budú odhodlane vyhlasovať, ako to idú nahlásiť a zrazu sa to zmení a upadnú, zostanú vydesení a zúfalí. Celé je to o ich sprevádzaní. Psychologická pomoc predstavuje 90 percent našej práce, platíme obetiam terapie, zoznamujeme ich s inými obeťami. Často nikoho nechcú žalovať a my ich k tomu ani nenútime a nenabádame, že to robiť musia.
Niektorí sa chcú totiž iba porozprávať a neriešiť prípad ďalej, napríklad na súde. Pri týchto ľuďoch väčšinou páchateľa ani nepoznáme. Problém totiž je, že sa tu prejavuje tzv. štokholmský syndróm. Často si najmä ženy myslia, že boli jediné, koho mal daný kňaz rád. Aktívne ho chránia a inej obeti sú schopné ísť po krku. Je to veľmi nepríjemné.
Dostávajú sa tieto prípady aj na cirkevný súd? Ako takýto proces vyzerá?
Povedzme si to na príklade, keď nájdete cudziu peňaženku, vypíše sa s vami protokol, dostanete doklad a odchádzate. Keď prídete na cirkevný súd, nechajú vás teatrálne prisahať na Bibliu, nesmiete nič nikde prezradiť. Máte strach, že pôjdete do pekla, pretože ste prisahali na Bibliu. Odídete z cirkevného súdu a nemáte žiaden papier o tom, čo sa tam dialo, a že ste tam boli. Nič.
Ako tieto kauzy potom pokračujú? Stretávajú sa obete a kňazi pravidelne na pojednávaniach?
Kauza trvá napríklad rok a pol. Nik z vrchnosti nevie, kto ju začal, či vôbec kauza beží, nik sa obeti neozýva a nič sa nedeje. Pritom podľa pápeža musí biskup každých 30 dní napísať do Ríma, ako to postupuje a podobne. No tieto veci sa nedejú. Dokonca keď píše obeť apoštolskému nunciovi, zástupcovi pápeža v danej krajine, neudeje sa nič. No keď napíšeme my, ľahký list s čisto právnymi otázkami, v tej chvíli sa okamžite začne kolotoč. Viete prečo? Biskupi nie sú zvyknutí niekoho poslúchať. Nikto im nešliapne na pätu, to by musel byť vzdelaný v kanonickom práve a vedieť, ako si vyžiadať odpoveď. Nuž a tí ľudia v podstate neexistujú. Neviem o nikom na Slovensku, kto by toto právo študoval a nebol by rehoľník, rehoľníčka alebo kňaz.
Akú rolu hrá teda v týchto prípadoch Vatikán? Je vôbec pápež František, ktorý verejne odsudzuje sexuálnych predátorov medzi kňazmi, pre týchto duchovných autoritou?
Kňaz má v obyčajnej diecéze nadriadeného dekana a biskupa. Čo povie biskup, je sväté. Aj pápež je predsa biskup rímsky. Áno, určite je vyššie, ale pápež sem nedovidí, nemá šancu. Preto ich vôbec nezaujíma.
Mlčanie svedkov je bolestivé
V podcaste Profil zločinu Kristíny Kövešovej ste spomínali, že veľa kňazov jednoducho nie je veriacich. Je to pre nich iba hra a divadlo. Vieru nemajú za nič a svoju funkciu vykonávajú len pre ľudí, ktorí reálne veria a im hrajú divadlo. Existuje dosť kňazov, ktorí svoje poslanie myslia vážne?
Na toto sa veľmi ťažko odpovedá. Veľmi rád by som našiel kňaza, ktorý je morálne čistý a môžem ísť k nemu na spoveď. Takého, ktorý za sebou už niečo má, pracoval roky vo farnosti a myslí to vážne. No viete, kto sa ma po spustení našej iniciatívy zastal ako jediný duchovný? Bol to evanjelický kňaz Ondřej z Nosislavy. Aj teraz sa k nám hlásia kňazi z iných cirkví, nie katolíci. Prajú všetkým, aby sa im dobrého katolíckeho kňaza podarilo nájsť, ale asi budú hľadať ťažko a dlho. Úprimne si to myslím, ale možno sú moje nároky priveľké, neviem.
Ako sa kňazi, ktorí svoje poslanie myslia vážne, stavajú ku kolegom, ktorí sexuálne zneužívajú?
Často som s kňazmi a rehoľníkmi riešil, že teraz sa musia postaviť a hovoriť to, čo hovoril kardinál Tomášek v Prahe počas revolúcie v '89: „Cirkev stojí na strane národa“. Ale všetci mlčia. Ja viem, že majú zakázané hovoriť. Avšak kňazi majú povinnosť hlásať pravdu. Je to obrovská diskreditácia katolíckej cirkvi. To, že všetci strčili hlavu do piesku, nik nechce problém poznať, tvária sa, že neexistuje a znevažujú to. Ticho je mimoriadne bolestivá vec. Kňazi, rehoľníci, biskupi, ktorí to vedia a mlčia, je to najhoršie, čo môže byť. Ale to, že sa ľudia nezastávajú iných, je rozšírené v celej spoločnosti, nielen v cirkvi.
Vy sám ste silno veriaci človek, kresťan, katolík, konzervatívec. Neotriasli tieto príšerné prípady a v konečnom dôsledku aj to ticho, ktoré spomínate, vašou vierou?
To je ťažká otázka. Cítim to tak, že možno až po tom, ako vás cirkev zničí, nachádzate pravú vieru. Konečne bez zbytočných katolíckych nálepiek. Spätne premýšľam nad všetkým, čo som mal naučené. Hľadám to, čo je biblické na rozdiel od nánosov či politík. Inštitucionálnu vieru som stopercentne stratil, ale našiel som vieru biblickú. Stále chodím do katolíckeho, ale aj evanjelického kostola. Katolíci sa zjednodušene držia hesla: „Buď v našom klube, dodržuj pravidlá a dostaneme ťa do neba“. Biblická viera nie je o pravidelnej spovedi v sobotu, kedy začínate odznova. Je o tom, že ste oveľa viac zodpovedný za svoje činy. Je to ťažšia viera s ťažším prežívaním. Je to však zároveň oveľa oslobodzujúcejšie a slobodnejšie.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
