Romanova manželka volala do nemocnice každý deň a pripravovala sa na tie najhoršie správy.
Celosvetovo sa koronavírusom nakazilo už viac ako 144 miliónov ľudí. Tí v najhoršom stave sa dostanú na umelú pľúcnu ventiláciu. Podľa štúdie z Wuhanu prežije ventiláciu zhruba 38,5 percenta pacientov. Jedným z nich je aj Roman z Brna, manžel Jitky Beránkovej, ktorá porozprávala, ako prežívali takmer mesiac, čo bol v umelom spánku a ako sa cíti dnes.
Pri každom telefonáte z nemocnice som sa zľakla, že je koniec
Pani Jitka pocítila prvé príznaky choroby na Silvestra. Jej manžel Roman radšej z domu hneď odišiel, aby sa nenakazil. O tri dni neskôr však prepukli príznaky aj u neho, a tak sa vrátil domov. Týždeň pred príznakmi mali obaja manželia dovolenku, takže v práci neboli, nestretávali sa s inými ľuďmi a neboli ani na nákupoch. Chodili len na prechádzky. Podľa Jitky sa tak nakaziť mohli jedine vo výťahu, na chodbe v paneláku, kde bývajú alebo od cudzích ľudí na ulici.
Romanovi začala choroba vysokou horúčkou a vyčerpanosťou. Neskôr sa pridal aj kašeľ a bolesť na hrudi. Keďže horúčka nad 39 °C ani ostatné príznaky neustúpili po piatich dňoch, konzultoval svoj stav s lekárkou, ktorá mu predpísala antibiotiká. Ani tie nepomohli. K symptómom sa nakoniec pridala aj nízka saturácia kyslíka. Tú si meral domácim pulzným oxymetrom. Na ôsmy deň ochorenia zavolali záchranárov. Zdravotník však stav vyhodnotil ako bežný priebeh ochorenia a neindikoval príjazd sanitky.
„Manželov stav sa zhoršil ešte v ten istý deň. Saturácia klesla na hodnoty pod 90, nebol schopný prijímať ani tekutiny a bol veľmi slabý. Záchrannú službu som zavolala znova. Vtedy už manžela odviezli do nemocnice,“ spomína Jitka.
Nasledovalo sedem týždňov, ktoré Jitka manžela nevidela. Liečil sa až v troch nemocniciach. Vo Vojenskej nemocnici v Brne mu diagnostikovali obojstranný zápal pľúc. Nasadili mu liečbu kyslíkom, antibiotikami a kortikoidmi. Po dvoch dňoch nastalo výrazné zhoršenie. Začali mu zlyhávať pľúca.
„Prebiehalo to veľmi rýchlo. Lekári ho museli uviesť do umelého spánku a pripojiť na pľúcnu ventiláciu, ktorú museli nastaviť do agresívneho režimu. O dva dni bol manžel prevezený do Fakultnej nemocnice u svätej Anny, ktorá má pre pacientov v tomto stave ARO oddelenie a tiež prístroj ECMO pre tých pacientov, ktorým začne zlyhávať srdce a ďalšie orgány. Ten našťastie manžel nepotreboval,“ hovorí Jitka.
Liečba nebola jednoduchá. Pľúca boli vo veľmi zlom stave a dlho sa ich funkcia vôbec nezlepšovala. Ku covidovému a bakteriálnemu zápalu pľúc sa navyše pridal aj herpetický zápal pľúc.
„Bolo to pre mňa psychicky veľmi náročné. Viac než tri týždne som denne od lekárov počula len to, že manželov stav je veľmi vážny až kritický. Pri každom zazvonení telefónu som sa ľakala, že volá nemocnica, aby som sa prišla s manželom rozlúčiť, alebo aby som sa dozvedela, že je koniec. Celé to obdobie bolo pre mňa len čakanie na to, či sa všetko obráti k dobrému alebo naopak. Nič iné ma nezaujímalo,“ spomína Jitka.
Počas najťažších týždňov jej života bola „spojkou" medzi ňou a manželom nemocničná kaplánka, ktorá Romana navštevovala denne. „Aj keď bol v umelom spánku, odkázala mu moje pozdravy, podporovala ho slovom aj krátkou modlitbou a psychicky podporovala aj mňa. Možnosť aspoň sprostredkovaného kontaktu s manželom bola pre mňa veľmi dôležitá. Nakoniec bola ona prvá, od koho som sa dozvedela, že lekári prebúdzajú manžela z umelého spánku a že prvýkrát otvoril oči,“ hovorí Jitka.
Pomáhali jej aj ľudia na Facebooku, s ktorými zdieľala aktuálne pocity. Písala si aj so ženami, ktoré prežili to isté a vedeli tak pochopiť, čím si Jitka prechádza.
Dojatý bol aj lekár
Keď je váš príbuzný na ventilovanom lôžku s infekčnou chorobou, nemôžete mu nijak pomôcť. Návštevy sú zakázané, tak sa Jitka aspoň telefonicky každý deň informovala o stave manžela. Chváli všetky zdravotné sestry a lekárov, s ktorými hovorila. Vždy boli ochotní a trpezliví, aj keď mali veľa práce. Správali sa podľa nej veľmi profesionálne a odpovedali na všetky jej otázky. Ani raz sa nestretla s nepríjemným prístupom.
„Pamätám si najmä pána doktora, ktorý mal manžela v starostlivosti v dobe, keď sa mu stav začal konečne zlepšovať. Pán doktor mal z toho, že má pre mňa konečne dobré správy, skutočne úprimnú, ľudskú radosť. Myslím, že sme počas toho telefonátu slzili obaja,“ dodáva.
Nevedel jesť, rozprávať ani chodiť
Prvé zlepšenie prišlo po viac ako troch týždňoch na ventilácii a pľúca začali pomaly fungovať. V tej dobe previezli Romana do tretej nemocnice, do Centra kardiovaskulárnej a transplantačnej chirurgie už ako neinfekčného. Následne pristúpili lekári k postupnému odpojovaniu od pľúcnej ventilácie a prebudeniu z umelého spánku.
Po odpojení ho znova previezli do Vojenskej nemocnice, ktorá ho ako prvá prijímala. Bol veľmi slabý, keďže sa takmer mesiac vôbec nehýbal a stratil 15 kíl. Spočiatku nevedel urobiť ani základné pohyby, jeho svaly nefungovali a musel sa učiť zapájať všetky svaly tak, aby mohol sám dýchať, jesť či chodiť. Problém mal aj s obyčajnými činnosťami, napríklad používať mobil.
„Pamätám si na prvý hovor, keď mi zavolal. Telefón mu pri uchu držala sestrička, aj ho musela obsluhovať. Vôbec som ešte nečakala, že mi bude volať. Manžel mal veľmi slabý hlások, nemohol veľmi rozprávať. Keď som ho počula, bola som taká šťastná a dojatá, že som nezmohla na nič iného než radostné vzlykanie,“ hovorí Jitka.
Dnes sú to už takmer dva mesiace, čo sa Roman rehabilituje doma. Stále je slabý, no poctivo cvičí. Po príchode domov nebol schopný sa o seba postarať. Podstatné je, že sa mu regenerujú aj pľúca a vyzerá to tak, že o pár mesiacov by sa mohol vrátiť do normálneho života bez väčších následkov. Po tracheostómii mu v krku ostala otvorená dierka, ktorá sa zatiaľ nezrástla.
Zlyhanie pľúc je tak vážny stav, že ani moderná medicína a prístroje nedokážu zachrániť veľa pacientov. Podľa Jitky jej manželovi pomohlo, že pred ochorením bol v dobrej fyzickej kondícii. Len pár mesiacov pred nákazou boli na dovolenke, kde prešli viac ako 20 kilometrov po horách. Neužíval žiadne lieky, nemal žiadne ochorenie a nefajčil. Jitka si myslí, že k zlému stavu došlo u neho aj preto, že sa do nemocnice dostal neskoro, a teda aj neskoro dostal adekvátnu liečbu.
Buďme ohľaduplní. Nevieme, koho choroba privedie na hranicu života a smrti
Jitka aj s Romanom brali od začiatku pandémie túto tému veľmi vážne. Obaja pracujú v oblasti starostlivosti o seniorov a vedeli, aké dopady môže mať COVID-19. Vždy sa chránili a dodržiavali opatrenia. Napriek tomu sa nakazili. Preto ju mrzí, že ľudia, ktorí odmietajú byť disciplinovaní, neohrozujú len seba, ale aj tých poctivých.
„Aj keď si vezmem respirátor, nikdy nebudem chránená na sto percent. Pokiaľ nastúpim do výťahu, kde si pred tým niekto kýchol alebo kašľal bez rúška, môžem sa nakaziť aj, keď sa chránim,“ upozorňuje Jitka. Dodáva, že zákernosť choroby spočíva aj v tom, že neviete, aký priebeh bude mať. Niekto ju prekoná bez symptómov a niekoho dovedie na hranicu života a smrti. A na tú hranicu sa dostávajú aj zdraví a mladí ľudia.
Všetkým tým, ktorí zľahčujú koronavírus odkazuje, aby používali zdravý rozum.
„Buďte ohľaduplní, nikdy neviete, či práve neprekonávate Covid a nešírite ho. V uzatvorených priestoroch, kde sa pohybujú iní ľudia, používajte respirátory. Používajte ich aj na chodbách a vo výťahoch, nie len v obchodoch, v práci, či na úradoch. Uvedomte si, že chodba či výťah sa nedajú dobre vyvetrať, preto je tam pomerne vysoké riziko nákazy,“ hovorí Jitka.
Taktiež prosí športovcov, aby aj pri behaní medzi cudzími ľuďmi používali ochranné prostriedky, alebo aby športovali na miestach, kde nikoho nestretnú. „Nenadávajme si do oviec, ani do popieračov. Rešpektujme navzájom svoje názory a držme sa, aby sme túto ťažkú dobu zvládli so cťou,“ dodáva Jitka.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
