„Ak rýchlo nezasiahne medzinárodné spoločenstvo, tak príde neodvratná katastrofa,“ tvrdí odborník.
Náhorný Karabach - miesto, ktoré bežnému našincovi veľa nehovorí, no práve v týchto dňoch sa tam rozpútal konflikt, ktorý môže reálne prerásť do totálnej vojny. Navyše sa do neho môžu okrem hlavných aktérov - Azerbajdžanu a Arménska - zapliesť a proti sebe postaviť aj člen NATO, Turecko a Rusko.
A to sa môže udiať len niečo vyše dvoch tisíc kilometrov od hraníc Európy, čo je približne vzdialenosť medzi Bratislavou a Madridom. Odborník varuje, že ak medzinárodné spoločenstvo nezasiahne okamžite a rázne, katastrofa bude neodvratná.
„Aktuálne sme v najhoršej situácii od roku 1994 a bez zveličovania - konflikt balansuje na hrane totálnej vojny medzi Arménskom a Azerbajdžanom,“ povedal na úvod slovenský analytik a šéf think-tanku Strategic Analysis Ján Cingel.
O tom, že stav je viac ako vážny, svedčí fakt, že obe krajiny sa začínajú pripravovať na najhoršie.
„Dôvodom je jednak masívne nasadenie vojakov a techniky Azerbajdžanom do útoku na Náhorný Karabach a na strane druhej všeobecnou mobilizáciou vyhlásenou Arménskom. To sa stalo prvýkrát za posledné dekády a aktuálne všetci dospelí muži v Arménsku vo veku 18 - 55 podliehajú mobilizácii. Stovky už aj odišli ako dobrovoľníci do Karabachu, ostatní sa majú hlásiť na oblastných komisariátoch. Hovoríme o státisícoch mobilizovaných mužov,“ vysvetlil Cingel.
Turci prilievajú olej do ohňa
Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev v televíznom prejave k národu už prisľúbil víťazstvo nad arménskymi silami. „Naša vec je spravodlivá a vyhráme,“ uviedol Alijev.
Separatistický karabašský líder Arajik Harutjunjan zasa obvinil Ankaru z toho, že posiela do Azerbajdžanu žoldnierov.
„Máme informácie, že nájomní vojaci z Turecka a ďalších krajín boli letecky prepravení do Azerbajdžanu. Turecká armáda tam už je pod zásterkou vojenských cvičení,“ vyhlásil Harutjunjan.
Je faktom, že Turecko už prisľúbilo vláde v Baku plnú podporu a vyzvalo Arménsko, aby sa vzdalo svojej „agresie“ v Náhornom Karabachu.
„Všetkými prostriedkami podporíme našich azerbajdžanských bratov v boji za ochranu svojej územnej celistvosti,“ uviedol vo vyhlásení turecký minister obrany Hulusi Akar.
Ankara totiž nemá diplomatické vzťahy s Jerevanom vzhľadom na spory týkajúce sa vyvražďovania Arménov v bývalej Osmanskej ríši, čo Arménsko považuje za genocídu.
„Turecko podporovalo Azerbajdžan oddávna, no jeho podpora sa vystupňovala práve v poslednom období a turecká rétorika a taktiež aj dodávky zbraní a techniky (ako napr. bezpilotné prostriedky) mohli tiež prispieť k tomu, že sa Azerbajdžan odhodlal na aktuálny útok na Náhorný Karabach,“ uviedol Cigel.
„Zapojenie Turecka do konfliktu - otvorene - by znamenalo prehĺbenie konfliktu a mohlo by viesť až k zatiahnutiu Ruska do konfliktu, čomu sa Rusko snaží a bude snažiť vyhnúť,“ dodal.
Moskva síce vojnu nechce, no „večný“ konflikt jej náramne vyhovuje
Rusko totiž dlhé roky drží ochrannú ruku nad Arménskom, Moskve však nie je ľahostajný ani Azerbajdžan. V súčasnej situácii sa snaží preto robiť akéhosi mediátora a žiada čo najrýchlejšie zastavenie paľby.
„Rusko je vo vojenskom zväzku s Arménskom, kde Arménsko je členom Organizácie zmluvy o kolektívnej obrane (ODKB) - akejsi odpovede Ruska na NATO. Rusko je teda teoreticky viazané ochraňovať Arménsko aj vojensky v prípade napadnutia. Problém je ten, že Karabach nie je považovaný za súčasť Arménska,“ uviedol slovenský analytik.
Moskva má však pre tento postup ešte jeden motív. Navyše, vojnu síce nechce, no „večný“ konflikt jej náramne vyhovuje.
„Predáva zbrane a bojovú techniku tak Arménom, ako aj Azerbajdžancom. Zatiaľ čo chudobnejšiemu Arménsku predáva za zľavnené ceny, Azerbajdžan platí trhové ceny. Preto je aj v záujme Ruska, aby sa konflikt nerozhorel naplno, pretože potom by si muselo vybrať stranu a zmluvne by to malo byť Arménsko. Tým by Rusko stratilo Azerbajdžan ako obchodného partnera. Na druhej strane je zase v záujme Ruska, aby tam ten konflikt bol a tlel, pretože vďaka nemu môže ovplyvňovať obe krajiny - udržiavať si Arménsko na svojom geopolitickom orbite a Azerbajdžanu predávať produkty svojho obranného priemyslu,“ ozrejmil Cingel.
USA a EÚ nemajú v regióne skoro žiadne slovo
K situácii sa už vyjadrila aj Európska únia, ktorá vyzýva regionálne mocnosti, aby nezasahovali do bojov. Vážnu eskaláciu napätia odsúdila.
„Vyzývame všetky strany, aby urobili maximum pre to, aby nedošlo k rozšíreniu konfliktu na širší región. Eskalácia napätia je rizikom pre zhoršenie regionálnej stability. Európska únia oficiálne vyzýva obe strany, aby sa zdržali násilia a zastavili ozbrojenú konfrontáciu. Požadujeme okamžité prímerie, deeskaláciu napätia a prísny dozor nad dodržiavaním prímeria,“ uviedol Peter Stano, hovorca šéfa diplomacie EÚ Josepa Borrella.
Podobné stanovisko má aj Severoatlantická aliancia, ktorá vyzvala na okamžité zastavenie násilných akcií.
„USA a EÚ hrajú v regióne len pomerne slabú rolu. USA sú síce členom tzv. Minskej skupiny OBSE, ktorá má nájsť diplomatické riešenie pre konflikt, no aktuálne sú zaneprázdnené predvolebnou kampaňou a voľbami. Okrem USA sú členmi Minskej skupiny Rusko a Francúzsko. EÚ má v týchto dvoch krajinách slabší vplyv, keďže ani jedna z nich nemá záujem o členstvo. Arménsko je členom Ruskom vedenej Colnej únie a Azerbajdžan zaujíma iba predaj uhľovodíkových surovín do EÚ a nepotrebujú ,zbytočné prednášky o ľudských a politických právach',“ realisticky zhodnotil Cingel.
Kto má väčšie šance v prípade totálne vojny?
Otázkou ešte je, čo by sa dialo, keby toto napätie prerástlo do totálnej vojny. Podľa odborníka by vojensky mal navrch bohatý Azerbajdžan, no Arméni majú svoju silu v niečom inom ako v peniazoch.
„Azerbajdžan je trikrát väčší rozlohou a populáciou a násobne bohatší vďaka rope a zemnému plynu. Arménsko je veľmi chudobná krajina s veľmi limitovanými zdrojmi. Avšak na strane Arménov je geografia/terén a fakt, že mali takmer 30 rokov na to, aby si vybudovali obranné pozície,“ uviedol Cingel.
Karabach sa totiž nevolá „náhorný“ len tak. Ide o územie s vysokými horami, divokou prírodou a nedostatočnou dopravnou infraštruktúrou. Arméni podľa odborníka navyše kontrolujú obrannú líniu v horách a majú teda dobrý prehľad o tom, čo robia Azerbajdžanci v doline.
„Bojovať do kopca aj s najlepšou technikou je mimoriadne obtiažne. Tanky v horách vyšších ako naše Vysoké Tatry veľmi nepomôžu. Navyše arménski bojovníci tie hory dobre poznajú a už začiatkom 90. rokov z nich Azerbajdžancov vyhnali. Arméni si aj teraz hovoria, že ak porazili Azerbajdžan raz, dokážu to znova a nepomôžu mu ani miliardy dolárov vynaložené na vojenskú techniku,“ dodal.
Ako tomuto všetkému predísť? Ľudovo povedané, kľúče od miešačky má momentálne Rusko.
„Zapojenie kľúčových mocností by malo spočívať len v tom, že budú diplomatickou silou tlačiť na obe krajiny, aby okamžite zastavili bojovú činnosť - skôr než sa to vymkne kontrole. Tu má najlepšiu pozíciu práve Rusko. USA a EÚ by zase mali mimoriadne silno tlačiť na Turecko, aby sa do konfliktu nemiešalo a neprilievalo olej do ohňa. Len koordinovaný postup kľúčových hráčov medzinárodného spoločenstva a medzinárodných inštitúcií ako OBSE môže napomôcť zmierneniu napätia,“ uzavrel Cingel.
O čo vlastne v Náhornom Karabachu ide?
„Konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach tlie prakticky od roku 1994, kedy bolo podpísané prímerie, ktoré ukončilo mimoriadne násilný etnický konflikt (1988 - 1994) na území južného Kaukazu. Vojnu v prvej polovici 90. rokov vyhralo Arménsko, ktoré jednak ochránilo územie obývané prevažne etnickými Arménmi - Karabach (Arménmi nazývané Arcach) a navyše obsadilo i sedem regiónov dovtedy obývaných prevažne Azerbajdžancami - ako obranné, nárazníkové pásmo. Azerbajdžan sa s týmto stavom, samozrejme, nezmieril, a napriek prebiehajúcemu diplomatickému úsiliu vyriešiť konflikt, sa z času na čas snaží získať lepšie pozície vojenskou silou, aby si tým zlepšil pozíciu pri rokovacom stole. Aktuálnemu „rozhoreniu sa“ konfliktu predchádzalo stupňovanie rétoriky a napätia, ktoré sa kumulovalo od podobného - len podstatne menšieho - incidentu v júli. Vzhľadom na rozsah prípravy a známe súvisiace okolnosti iniciátorom aktuálneho bojového stretu je opäť Azerbajdžan. Arménsku status quo vyhovuje a uprostred pandémie, ktorá ho zasiahla najviac z celého južného Kaukazu, nemá motív rozpútať ešte aj vojenské dobrodružstvo, ktorým nemá absolútne čo získať, skôr naopak. Azerbajdžan naopak má motív - zmena status quo, má kapacity - v posledných rokoch silne vyzbrojoval, mohol si to vďaka financiám z ropy a zemného plynu dovoliť. Aktuálny prepad cien ropy a zemného plynu však mimoriadne tvrdo dopadol aj na Azerbajdžan a vyvolal vlnu nespokojnosti s aktuálnou autoritárskou vládou rodiny prezidenta Alijeva. Pravdepodobne s cieľom odvrátiť pozornosť od domácich problémov sa azerbajdžanská administratíva rozhodla pre pokus o obsadenie aspoň kúska Karabachu od Arménov. To je to, čo aktuálne môžeme sledovať,“ vysvetlil slovenský analytik a šéf think-tanku Strategic Analysis Ján Cingel.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
