Aj vďaka nim postupne vstáva z popola.
Časy, keď sa meno Martin Švagerko skloňovalo v skokanskom svete, sú dávno preč. Juniorský majster sveta a držiteľ dvoch medailí zo seniorských šampionátov bol posledným najúspešnejším skokanom na lyžiach, ktorý zišiel spod Tatier.
Po jeho konci skoky na lyžiach stagnovali, až sa napokon vytratili. Po ňom sa výraznejšie zapísal len Martin Mesík, slovenský rekordman so skokom 195,5 metra.
Práve on sa, spolu s ďalšími členmi rodiny, rozhodli v roku 2014 zvrátiť túto nepriaznivú situáciu. Založili klub na výchovu detí a od podlahy postupne rekonštruovali domáci areál v Selciach-Dubinách pri Banskej Bystrici. Plní síl, túžob, odhodlania, cieľov... Bez silného finančného zázemia.
Po asfalte k maringotke
Smerujeme k cieľu našej trasy skalopevne presvedčení, že už čoskoro uvidíme to, prečo sme sa na stred Slovenska rozhodli vycestovať. Voláme respondentovi so slovami, že sme na mieste.
„Musíte sa otočiť a ísť naspäť do dediny. Pri kostole sa držte vľavo," odvetil. Nepomohlo... Cesta nás vedie k inej obci, takže opäť sa vraciame. Potom si všimneme nápis Športový lyžiarsky klub Selce a odbočujeme do jednej z ulíc.
Spočiatku asfaltová cesta sa mení na kamenistú, aj nás zamrzelo, že nemáme off-road. Po asi dvoch kilometroch sme to našli. Dámy a páni, dorazili sme do selčianskeho lyžiarskeho klubu v časti Dubiny.
Nestačíme sa čudovať. Žiadny hluk, panoráma dreveníc, mihot haldy robotníkov. Privítali nás maringotka a zvuční sponzori na reklamných baneroch, ohromili les, veža a skokanský mostík. Podmienky ako stvorené pre konanie majstrovstiev Slovenska a ďalších významných podujatí. Na kopci vidíme troch pracujúcich, zakrátko jeden z nich zíde k nám.
„Vitajte. Takto si tu žijeme," začína stretnutie Marián Mesík, jeden z trénerov v ŠLK Selce a zároveň dobrovoľník, ktorý s partiou ďalších obetavých ľudí svojpomocne zveľaďujú tento areál. Schádzajú sa poobedia po práci, soboty, keď im počasie dopraje.
„Pomáha nám veľa dôchodcov, najmä cez týždeň, cez víkend sa viac zapájajú pracujúci. Bolo nás tu už aj cez 30. Robíme, čo vieme. Aj príjazdovú cestu až od obce sme vybudovali my," hovorí.
Oddaná rodina sa pustila do boja
Rodina Mesíkovcov má k tomu športu úzke väzby odpradávna, skákali všetci piati bratia. Aj preto im osud skokov nebol ľahostajný.
Pôvodne sa v roku 2014 začalo len s klasickým lyžovaním v Selciach, časti Čachovo. Nakoľko deti rástli a zlepšovali sa, rozhodli sa iniciátori tejto myšlienky pre návrat do Dubín, kde majú skoky už 80-ročnú tradíciu.
„To, čo tu teraz vidíte, je diametrálne odlišné od toho, čo tu bolo na začiatku. Mostíky boli zarastené tak, že sme to takmer ani nenašli. Ústretový krok spravil aj urbariát, ktorý nám tento priestor prenajal a dovolil činiť sa," opisuje Marián Mesík. Najväčší mostík prebudovali tak, aby spĺňal aktuálne kritériá.
Pomoc kamarátov
Myšlienke zmŕtvychvstania skokanskej tradície v tejto lokalite bola naklonená aj obec, ktorá každoročne klub podporuje. Na nákladnejšie položky, spojené so zveľaďovaním areálu, však peňazí nazvyš niet.
Všetko tak riešia z vlastných zdrojov, prevažne svojpomocne. Keď treba, pomôže im s nejakými strojmi obec.
Pomocnú ruku sčasu načas podajú známi, kamaráti, podnikatelia. „Keď potrebujeme, tak nám poskytnú materiál. Vidíte tie kanalizačné rúry? Len pred pár dňami nám ich dal kamarát," ukazuje na kopec, z ktorého za nami zlieza ďalší z „brigádnikov".
„Viete, čo sme sa tu napočúvali nadávok? Keď je brigáda, tak nepríde z tých neprajníkov ani jeden," zapája sa do debaty Milan Mesík, Mariánov brat a zároveň otec Martina Mesíka.
Dubiny boli počas predošlej zimy dejiskom majstrovstiev Slovenska, na ktorých sa zúčastnili aj deti z Česka či Poľska. Akciu navštívilo niečo cez 1200 ľudí.
„Keďže nám nepomohlo počasie, museli sme si nejako poradiť. Pomohli nám na štadióne v Banskej Bystrici, odkiaľ sme získali sneh a lopatami ho rozhadzovali, až kým nebolo všetko pripravené," priblížil Milan.
Kedysi sme učili Poliakov, teraz oni nás
Na otázku, kde sa vlastne dá na Slovensku momentálne skákať, odpovedajú bratia pohotovo: „Len v okolí Banskej Bystrice. Často sa nás pýtajú Poliaci, či funguje mostík na Štrbskom Plese. Keď im povieme, v akom je stave, neveria. Kedysi to bola pýcha tohto športu na Slovensku. Poliaci sa chodili učiť sem, teraz my musíme chodiť k nim," dodáva Marián.
Práve naši severní susedia sú podľa Mesíkovcov v rámci skokov ďaleko pred nami. „To sa nedá ani porovnávať. Členská základňa je dlhodobo veľká a naďalej stúpa. Štát neprestáva budovať mostíky a centrá. Čo sa za tých 30 rokov udialo tu? Len sme sa viezli na starej vlne a teraz sa nám to vrátilo, tak sa nemôžeme čudovať. Čo by sme dali za to, keby sme mali aspoň jedno také stredisko, aké majú v Zakopanom," netají rozhorčenie Marián Mesík.
Budovanie infraštruktúry je na bode mrazu
On aj s ďalšími obetavcami sa obracajú, čo im sily stačia. Vychovať však nového reprezentanta či olympionika je behom na dlhé trate, ktorý musia zvádzať aj v Dubinách. Treba na to lepšie podmienky. „Celoročne dostupný areál s umelou trávou a vlekom," odpovedal Marián Mesík na otázku, čo by ho potešilo o ďalších päť rokov.
Fakt, že o rozvoj skokov a prinavrátenie zašlej slávy sa pokúšajú predovšetkým tréneri a bývalí skokani, si uvedomuje aj prezident Slovenskej lyžiarskej asociácie Ivan Ivanič.
Priznáva, že veľkým problémom v rámci celého Slovenska je technické vybavenie. Funkčné sú podľa neho len dva areály, a síce v Selciach a Banskej Bystrici. Budovanie športovísk, prípadne revitalizácia zastaraných, podľa neho v novom Zákone o športe chýba.
Aj napriek nie príliš lichotivej situácii sa skoky na lyžiach postupne vyhrabávajú z popola. V súčasnosti na našom území pôsobia štyri skokanské kluby (okrem ŠLK Selce aj banskobystrické KPSL, ŠKL a ŠK Kartík), v ktorých sa združuje okolo 30 detí a tínedžerov.
Prvé plody práce
Z nich už dalo o sebe vedieť zopár mien. Osemnástročná Viktória Šidlová (ŠK Kartík) sa na začiatku tohto roka ako historicky prvá Slovenka predstavila na seniorských majstrovstvách sveta. Hoci skončila už v kvalifikácii, jej účasť na tomto podujatí je dôkazom, že skoky sa u nás uberajú správnym smerom.
Do povedomia verejnosti sa však dostalo aj iné meno, len 12-ročný Hektor Kapustík. Člen KPSL sa v októbri postaral na veľkom mostíku v Taliansku o senzáciu. V rámci kempu Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS) pre krajiny, ktoré nemajú zástupcov vo Svetovom pohári, skočil 121 metrov.
Neuveriteľný skok Hektora Kapustíka
Veci nad rámec základných nákladov platia zo svojho
Najšikovnejší skokani majú vďaka výsledkom a ďalším kritériám podporu od štátu, hoci v tomto prípade nemožno hovoriť o závratných sumách. Najviac na tento rok, 7 200 eur, získala Viktória Šidlová, Tamara Mesíková dvetisíc eur a Hektor Kapustík 400 eur.
Podľa vyjadrenia Slovenskej lyžiarskej asociácie šlo na skoky na lyžiach v roku 2019 takmer 75-tisíc eur, vôbec najviac v ére samostatnosti.
„Náklady, ktoré sú nutné, pokryté majú. Pokiaľ však my, rodičia, chceme ísť s ním či už na preteky alebo sústredenia, hradíme si to sami. Veci ako prilba, okuliare či rukavice ani neočakávam, že niekto zabezpečí. Ak sme chceli zaobstarať dcére novú kombinézu, tak sme ju kúpili my. Ale beriem to ako fakt, nikoho za to neobviňujem," hovorí Denisa Kapustíková, mama Hektora a jeho sestry Kiry Márie, ďalšej talentovanej skokanky.
Každoročne podľa nej absolvujú okolo 30 pretekov vo viacerých krajinách, od Nemecka či Rakúska, cez Taliansko, Slovinsko či Česko až po Rumunsko a Maďarsko.
Rodina Mesíkovcov a ďalší dobrovoľníci venujú svojmu cieľu, vychovať budúcich reprezentantov, všetok svoj voľný čas, často financie či rodinnú pohodu. Veľmi by preto uvítali, ak by im pomocnú ruku podal aj štát.
„Viackrát sme žiadali o podporu, o dotácie, ale bezúspešne. Neraz
sa stalo, že nám ani neodpovedali. Trápime sa, chceme niečo
dosiahnuť. Bez pomoci je to však veľmi náročné," uzavrel Marián Mesík.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
