Pre veriaceho človeka sa život smrťou nekončí, len sa mení na večný.
Vladimír Thurzo je kňaz a dekan Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty na Univerzite Komenského v Bratislave. Stretáva sa s mnohými smrteľne chorými v nemocniciach či hospicoch.
V rozhovore hovorí, či sa dá pripraviť na smrť, ako ju znášajú veriaci a neveriaci a čo si myslí o eutanázii.
Sú ľudia, ktorí si smrť nepriznávajú
Vyhľadávajú zomierajúci pomoc kňaza?
Dá sa povedať, že zomierajúci vyhľadávajú najmä pomoc kňaza. Keď je človek konfrontovaný so smrťou, začína myslieť na tzv. posledné veci vo svojom živote. Mnohí, ktorí aj počas svojho života nemali záujem o cirkev či kňaza, zrazu tú pomoc vyhľadajú. Buď oni, alebo ich príbuzní.
Vyhľadávajú ju aj príbuzní?
Áno a často práve pacienti čakajú do poslednej chvíle. Až tak, že je už neskoro a už nemajú komunikačné schopnosti, aby o tú pomoc požiadali. V takých situáciách častejšie zavolajú príbuzní.
Viera prináša úľavu
Spomínali ste, že zomierajúci sa snaží "vybaviť" posledné veci. Čo to znamená?
Pojem posledné veci je skôr teologický alebo duchovný. Sú to veci, ktoré sa týkajú posledných fáz života človeka. Ak je človek veriaci, tak si pod tým predstavuje aj život po smrti. Záleží na tom, v akom stave nás nájde smrť. Či sme zmierení s Bohom, s tým, čo sa s nami deje, alebo sme v stave rebélie. Od toho veľa závisí. Keď človek cíti podlžnosť voči Bohu, iným ľuďom alebo sebe samému, tak sa to snaží dať do poriadku.
To znamená, že sa chce vyspovedať?
Vo väčšine prípadov áno.
Stáva sa aj to, že sa človek vracia do minulosti? Má nevysporiadané veci, ktoré sa stali veľmi dávno?
Áno. Veľmi často je to tak, že nie len tesne pred smrťou, ale už vo fáze starnutia si začína uvedomovať chyby z mladosti. Dokonca ho trápia viac ako vtedy, keď ich urobil a snaží sa to dať do poriadku. Je to prirodzený vývoj ľudskej psychiky.
Stretli ste sa tým, že človek bol celý život neveriaci a po oznámení smrteľnej diagnózy sa obrátil na vieru a vyhľadal kňaza, pretože si myslí, že mu to prinesie úľavu?
Áno, a on si to nielen myslí, naozaj mu to prinesie úľavu. Niekoľko rokov som robil nemocničného kaplána a neraz som krstil na smrteľnej posteli.
Vyrovnávajú sa so smrťou lepšie veriaci?
Ak je človek úprimne veriaci, tak áno. Pre veriaceho človeka sa život smrťou nekončí, len mení. Veríme, že z tejto pozemskej existencie ideme do života, ktorý je večný, život v plnosti a v radosti. Viera je o tom, že mi otvára novú dimenziu života. Videl som to aj na svojich príbuzných, že keď je človek úprimne veriaci, smrti sa ani nebojí. Prijíma to ako prirodzenú súčasť života.
Naozaj sú ľudia, ktorí sa neboja smrti?
Áno sú. Spomeniem príklad. Pápež Ján Pavol II. zomrel večer a pár hodín pred tým povedal tým, ktorí boli okolo neho, aby upustili od liečby. Povedal: "Nechajte ma odísť do domu môjho Otca." Uvedomoval si, že ide v ústrety niečomu lepšiemu, v ústrety niečomu, na čo sa teší. Viera dáva úplne inú dimenziu životu aj umieraniu.
Umelé skracovanie a predlžovanie života nie je dobré
Aký máte názor na eutanáziu, asistovanú samovraždu či na to, keď sa človek rozhodne zastaviť liečbu?
Veci, ktoré ste vymenovali sú odlišné. Začnem asistovanou samovraždou. S ňou nesúhlasím vôbec. Ani s tým, čo sa považuje za eutanáziu - teda aktívne spôsobenie smrti ako úľava pred utrpením. Odmietnutie liečby je iná vec. Aj v katolíckej náuke je možnosť odoprieť liečbu, ba práve naopak, existuje tzv. úporná terapia, a tá sa považuje za zlú.
Úporná terapia sú lekárske zásahy, ktoré neprinášajú zlepšenie, ale predlžujú umieranie bez reálneho výsledku. Povedal by som to tak, že každý z nás máme moment smrti, kedy máme odtiaľto odísť a či už nenáležité skracovanie života alebo nenáležité predlžovanie života nie je dobré. Úporná terapia je teda podobne zlá ako eutanázia. Z hľadiska katolíckej náuky je dobré niektoré postupy už neaplikovať, keď tam nie je nádej na úspech.
Takže, keď je niekto smrteľne chorý a lekári ho udržiavajú pri živote, hoci sa jeho stav nezlepší, tak to nie je dobré?
Je to veľmi všeobecne položená otázka. Museli by sme sa pozrieť na konkrétny prípad. Dá sa povedať, že lekárske postupy sa dajú rozdeliť do dvoch skupín- liečba a starostlivosť. Tieto dve veci si ľudia zvyknú mýliť. Liečba je podávanie určitých prostriedkov, ale starostlivosť sa musí dať každému. To je napríklad výživa, podávanie tekutín, polohovanie pacienta, starostlivosť o dýchacie cesty. Často to, čo ľudia nazývajú "odpojenie od prístrojov" je v skutočnosti len to, že mu prestanú dávať výživu a to sa nesmie.
Sú prípady, keď starostlivosť je to jediné, čo udržiava pacienta pri živote. Aj tak nie je správne ho od tejto starostlivosti odpojiť, hoci už nemá nádej na vyliečenie?
Starostlivosť sa musí dať vždy. To nemôžete odoprieť nikomu. Ak sa pod „prístrojom" myslí podávanie výživy, nemôžeme to pacientovi odoprieť. Ale podávať liečbu bez pozitívnych výsledkov, nemusí byť povinnosť.
Kto by mal rozhodovať o tom, že sa ukončí liečba? Pacient, príbuzní, či lekár?
Lekár má najviac vedomostí a vie, čo sa deje. Samozrejme, do toho vstupuje aj rodina a najbližší. Ale prioritne musí rozhodnúť lekár.
Môže sa stať, že rodina trvá na liečbe, hoci sa už stav pacienta nezlepší, ale nevedia sa s ním rozlúčiť?
Áno, stáva sa to. Ale v takom prípade tomu musí rozumieť lekár. Musí vedieť, či ide naozaj o liečbu alebo starostlivosť. Keď je liečba nezmyselná, musí on rozhodnúť o jej zastavení.
Späť k eutanázii- dokážete ľudsky rozumieť ľuďom, ktorí žiadajú o eutanáziu?
Viem ľudsky porozumieť človeku, ktorý pod ťarchou svojej situácie túži čím skôr zomrieť. Tomu rozumiem. Ale neznamená to, že s tým súhlasím.
Napriek tomu by podľa vás ľudia nemali mať právo na eutanáziu?
Toto nie je právo človeka. My sme si život nedali, preto si ho nemôžeme vziať.
Keby nebolo medicíny, tak dnes ľudia zomierajú aj na bežné ochorenia. Podľa názoru, že si nemôžeme zobrať život, by sme si ho ani nemali "umelo" predlžovať medicínskym pokrokom. Tak prečo nevyužiť medicínu na jednoduchšie ukončenie života?
To súvisí s tým, čo som hovoril. Predlžovať život za každú cenu nie je správne. Treba rešpektovať určitý prirodzený vývoj človeka.
Je prirodzené trpieť, aj keď by nemusel trpieť, keby podstúpil eutanáziu?
Je dôležité povedať, že nikdy nie je dovolené nechať človeka trpieť. Utrpenie môže viesť k zúfalstvu. Terapia bolesti je dnes na skutočne vysokej úrovni. Keď môžeme utlmiť jeho bolesť, tak to urobme a nebude trpieť. Môžeme podávať sedatíva na tlmenie bolesti, ktoré často skracujú život. Ale to je dovolené.
To je asi skôr o tej fyzickej bolesti. Ale čo v prípade, že človek je v kóme , nemôže už nič robiť. Je uviaznutý vo svojom tele. Netrpí takýto človek?
On nevie, čo sa s ním deje. Ani keď je vo vegetatívnom stave, nevie čo sa okolo neho deje. On netrpí.
A človek, ktorý vie, že zomiera, cíti duševné utrpenie, nemá právo sa rozhodnúť, kedy zomrie?
Nemáme to právo. Môžeme prosiť Boha, aby nás zobral z tohto sveta, mnohí to aj robia. Ale to zásadné rozhodnutie musíme ponechať na Stvoriteľovi.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
