Dvadsiateho prvého januára 1945 – pred 80 rokmi to bola nedeľa. Do našich dejín vošla ako krvavá. Dedinčania v Ostrom Grúni a Kľaku v to ráno netušili, že sa zobudili do dňa, ktorý bude pre mnohých z nich posledným v ich životoch.
Tí, čo prežili, dodnes s boľavým srdcom spomínajú na najstrašnejšie okamihy svojho života, ktoré im vzali najbližších. A hoci každá takáto spomienka im tisne slzy do očí, ich výpovede sú dôležitým svedectvom o hrôzach, aké prináša vojna.
Po stopách minulosti sme kráčali s Ivanom Maslenom z Ostrého Grúňa. Viedol nás na miesto, kde sa v to nedeľné ráno pred 80 rokmi začalo hromadné vraždenie nevinných ľudí.
Ivan Maslen mal iba dva roky, keď z neho vojna urobila úplnú sirotu. Svojich rodičov, ktorí mali v tom čase obaja 30 rokov, si vôbec nepamätá.
„Ja si z toho nepamätám nič. Čo viem, viem len z rozprávania starej mamy, ktorá ma vychovala,“ uviedol.
Spiaci v postieľke unikol smrti o vlások. Vojaci odviedli jeho tehotnú mamu. Tá ničnetušiaca poslala ešte po otca, ktorý v tom čase kŕmil statok.
„Mama mu odkázala, aby si zobral všetky papiere, aby prišiel za ňou, aby jej doniesol teplú šatku a on, aby si zobral teplý kabát. Otec poslúchol, išiel tam. Hneď ako prišiel, bol druhý na rade a zastrelili ho,“ popísal Ivan.
Pamätník, postavený na mieste Debnárovho domu, dáva tušiť hrôzy, aké sa tam diali. Bezradná matka, kľačiaca v snehu s dieťaťom v náručí, prosí o holý život. Pod týmto pamätníkom sú pochované obete masakru.
„Bol to naozaj masaker, kde sa okupačné jednotky a obete skoncentrovali na dvore jedného domu,“ povedal historik z Múzea SNP v Banskej Bystrici Juraj Lepiš.
„Bolo to nevídané. Čo sa týka jednotlivých masakrov, ktoré sa udiali na území Slovenska, tento bol jednoznačne najkrvavejší,“ dodal.
„Moji rodičia... My sme sa mali tak radi. Toto potom tak veľmi raní človeka, keď stratíte svojho blízkeho takouto strašnou smrťou,“ spomínala aj ďalšia obyvateľka Ostrého Grúňa Emília Šurianska.
Sestry Truskové na popravisko neodviedli. Ich mama a najstaršia sestra však smrti neunikli. Ich otec prežil akoby zázrakom.
Strela do hlavy ho minula. Zranený sa vyhrabal spod hŕby mŕtvych tiel. Bol jedným z deviatich ľudí, ktorí z domu hrôzy unikli, skôr ako sa vrahovia vrátili a podpálili ho.
„Keď otec prišiel zakrvavený a postrelený, tak nám povedal: ,Deti moje, utekajte sa schovať, ja musím ísť do hory, lebo Nemci ma zastrelia, keď ma nájdu,‘“ povedala Emília.
Oznámil im, že ich mama je po smrti. Sestry veľmi plakali, no nemali čas smútiť, pretože museli utekať. „V tom veľkom snehu, v tej veľkej zime. Ani kabát sme nemali,“ dodala. Vtedy si uvedomili, o čom tá vojna je.
Po krvavom masakri v Ostrom Grúni vtrhli vrahovia do Kľaku. „Tá tragická udalosť musela začať v spodnej časti obce,“ uviedol starosta obce Kľak Ľuboš Haring.
Nasledovala živelná paľba do obyvateľov. „Ak niekoho uvideli na ulici, rovno po ňom strieľali,“ popísal historik Lepiš. Nezáležalo na tom, či ide o muža, ženu alebo o dieťa.
Posledná poprava sa mala udiať pri kaplnke. Tri stovky ľudí v treskúcej zime čakali na smrť, kým pred ich zrakmi nacisti surovo umučili raneného partizána.
„Zachránilo ich vlastne to, že v tej dobe u nás slúžil pán farár Rudolf Klucha. Bol vzdelaný, vedel po nemecky, rozprával sa s tými veliteľmi a vyžiadal si nejaký čas na to, aby sa mohol s ľuďmi rozlúčiť,“ rozprával starosta Haring.
Tým vraždenie oddialil. Následne prišla na miesto spojka so správou, že už nemajú strieľať ľudí.
Až 148 zavraždených, z toho tretina detí. Dokopy 250 vypálených domov. Mala to byť odplata za pomoc partizánom. Ľudia z dediny sa totiž podľa starostu zapojili do bojov proti vojne. Jedni bojovali aktívne, iní ich zásobovali.
Niektorí z miestnych si dodnes myslia, že masaker by sa neudial, keby dva dni predtým partizáni nestrieľali po nemeckej spojke. Citlivou otázkou je aj ústup partizánov do hôr a výčitka, že civilistov neochránili.
Kľakovská dolina po strašnom masakri vstala z popola a vrátil sa do nej život. Tí, čo prežili, si založili rodiny. Tí, čo vraždili, sa postavili pred súd, ibaže nie každého dostihla spravodlivosť.
Medzi tými, ktorí strieľali do nevinných, boli aj Slováci. Preživší dnes odsudzujú, že po toľkých rokoch je vojna opäť tak blízko. Súcitia s utrpením u našich susedov.
Súdny proces vyniesol na svetlo hrôzostrašné výpovede. Zoči-voči sa postavili preživší aj vrahovia. Masaker v Kľakovskej doline má na svedomí protipartizánska jednotka známa pod krycím názvom Edelweiss.
Nezabíjali však iba Nemci, okupantom pomáhali aj slovenskí prisluhovači. „Bola tam aj 120-členná slovenská jednotka, ktorej velil Ladislav Nižňanský. On sám údajne zastrelil samopalom 28 ľudí. To bol človek, ktorý bol zrejme aj vnútorne presvedčený o tom, že takýto zákrok je nutný,“ vysvetlil historik Lepiš.
V Československu bol súdený ako vojnový zločinec a dostal trest smrti, ktorý neskôr zmenili na doživotie. V tom čase žil už v Nemecku, kam ušiel po vojne. Tam ho pre nedostatok dôkazov oslobodili.
„Očakával som takýto verdikt, vždy som veril v spravodlivosť,“ povedal vtedy novinárom. Tí, ktorí ho mohli identifikovať a ktorí vypovedali v 60. rokoch, už nežili. Umrel tak nepotrestaný vo veku 94 rokov.
„Ľudia veľmi rýchlo zabudli na to, čo sa tu stalo. Národ je nepoučiteľný. Slováci strieľali Slovákov. Uplynulo 70 či 75 rokov a už idú k tej strane, ako boli gardisti,“ povedal Ivan. Narážal tým na vzostup extrémizmu na Slovensku.
„To človeka bolí, viete, keď to prežil a videl... To je niečo strašné,“ dodal.
V Kľakovskej doline spomínajú na obete každoročne na krvavé výročie. „Pre nás to vlastne znamená všetko. Pripomenutie si toho, za čo vďačíme našim predkom. Oni to všetko postavili z popola po tom, čo sa tu stalo,“ popísal starosta Ostrého Grúňa Ján Adamov.
„Pre túto dedinu to znamená veľa. Tá dedina v tom čase, keď sa to stalo, akoby bola zanikla. Tu nezostalo nič,“ pridal sa aj starosta obce Kľak Ľuboš Haring.
Skúsenosť je neprenosná, a tak hľadajú spôsoby, aby si tieto udalosti pamätali aj budúce generácie. V Ostrom Grúni majú mobilnú aplikáciu, ktorá ponúka virtuálnu prechádzku po dedine v čase ešte pred jej vypálením.
O ľudských osudoch hovoria fotografie v pamätných izbách. Na návštevníkov pôsobia najsilnejšie práve autentické výpovede.
S preživšími z Kľakovskej doliny sme sa stretli aj pred piatimi rokmi. Už vtedy hovorili o dôležitosti nezabúdania, aby sa podobné tragédie neopakovali. To ešte nikto z nás netušil, že o dva roky budeme mať vojnu priamo za hranicami.
Viac sa dozviete v reportáži nižšie:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
