Mali celý život pred sebou. Jeden nešťastný okamih však všetko zmenil. S Luckou, Sofiou a Katkou sa prišli rozlúčiť stovky ľudí, dievčatám na znak nevinnosti priniesli biele kvety. Spolu vydýchli a odpočívať budú v hroboch vedľa seba.
Mladé dievčatá o tom, čo chceli v živote robiť, mali jasnú predstavu.
Lucka chcela byť lekárkou. Bola veľmi citlivá a mimoriadne skromná. Ako odznelo počas rozlúčky, veľa času venovala modlitbe, a preto niekedy meškala na vyučovanie. Mala rada prírodu a Tatry, bola hubárkou aj bežkyňou. Plnila si aj cestovateľské sny. Milovala rozhovory s mamkou i sestrou a príjemne sa cítila so starými rodičmi. Náruživo čítala, počúvala knihy a recitovala. Len pred niekoľkými dňami zvíťazila v okresnej súťaži Hviezdoslavov Kubín. Spev jej tiež prirástol k srdcu.
Sofia túžila byť učiteľkou alebo právničkou. Bola akčná, o všetko sa zaujímala. Chcela robiť veľa vecí naraz a potom sa hnevala, že to nestíha. Bola svedomitá, obetavá a vynikajúca študentka. Čo si raz zaumienila, to aj splnila, sršala z nej energia. Milovala ľudí, hudbu a kultúru. Bola mimoriadnym speváckym talentom, získala desiatky celoslovenských i medzinárodných ocenení. Vždy túžila po malom nahrávacom štúdiu, čo sa jej aj splnilo.
Aj Katka mala veľké plány a tešila sa zo života. Chcela byť úspešnou a obetavou lekárkou. Vzhliadala k Bohu, pravidelne chodila na duchovné stretnutia, turistiku s kaplánmi i na adorácie. Milovala prírodu, zvieratá a umenie. Maľovala obrazy plné kvetov, zvierat a prírody. Venovala sa basketbalu, pomáhala aj ako ako dobrovoľníčka. Bola veľkou fanúšičkou hokeja a formule.
Počas smútočného obradu odzneli viaceré srdcervúce prejavy. Na dievčatá spomínala aj študentka Monika.
„Z prachu povstáva krása. Lucka, v každej tme si dokázala zažiariť. Hlas sa jej zvýšil, len keď sa smiala, inak nás ním upokojovala. Ty si nás vždy podržala a my ťa teraz podporíme v našich spomienkach.“
„Sofia, anjel s ľudskou tvárou a hlasom nehy s veľkým srdcom pre nás. Žena smejúca sa očami. Očarila si naše srdce jediným pohľadom.
„Katka, náš kvet, ktorý je už o krok pred nami, no stále s nami. Kvet, ktorý nám vždy vyčaril úsmev na tvári. Jej ochotou sme boli obohacovaní. Pre mnohých z nás si bola ako sestra. V očiach malých krpcov si bola ako ich matka. Dnes si náš triedny anjel strážny,“ uviedla v smútočnom príhovore študentka Monika.
Jej posledné slová, ktoré poslala dievčatám do neba, nenechajú nikoho chladným.
„Milované, neostala po vás prázdnota, ale miesto, ktoré je vďaka vám plné. Zvyšok nechávame na Boha, nech sa o vás postará. Rozprestrite krídla a leťte, kam vás Boh bude viesť. Ľúbime vás.“
Tragédia v Spišskom Podhradí v sobotu (6. 4.) otriasla celým Slovenskom. Autobus priviezol mladých ľudí na diecézne stretnutie. Keď z neho vystupovali, zrazu sa pohol dopredu a vtiahol pod seba desať ľudí. Dve dievčatá zahynuli na mieste, tretie podľahlo vážnym zraneniam v nemocnici.
Pri nehoda sa zranilo ďalších sedem ľudí. Najťažšie zranené dievča (15) leží v košickej nemocnici. Ďalší zranení hospitalizovaní nie sú. Po ošetrení ich prepustili do domácej starostlivosti.
Pozrite si aj reportáž o tragédii:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
