Navštíviť Viedeň a nedať si tam Sacherovu tortu by bol hriech. V Budapešti sa tiež žiada ochutnať Somló halušky, ktoré sú pre metropolu typické. V našej Bratislave sa zas treba zahryznúť do bajgla, teda do bratislavského rožka. Stáročia stará receptúra je živá ešte aj dnes. Pekári nám prezradili, v čom tkvie tajomstvo tejto známej pochúťky.
Milovníci sladkého pečiva si prídu na svoje. Receptúra legendárnych bratislavských rožkov siaha ďaleko do histórie.
Turistická sprievodkyňa Luba Solanová tvrdí, že prvé predajne existovali už na sklonku 16. storočia. Medzi ne patrila napríklad aj pekáreň na Laurinskej ulici, ktorú vlastnila rodina Richterovcov.
Dodnes sa pečú podľa tradičnej receptúry. Majiteľ miestnej pekárne Ján Šimunek prezradil, že do cesta ide múka, maslo, cukor, vajíčka, mlieko a štipka soli.
Takmer z kilového bochníka vyjde 30 rožkov. Každý jeden z nich by mal po upečení vážiť presne 50 gramov.
„Všetko je to ručná práca. Samozrejme, používame nejaké stroje, no väčšinou sú to staré mašiny,“ opisuje Ján a jedným dychom dodáva, že niektoré majú aj 50 rokov.
V makovej plnke je mak, cukor, mlieko a štipka škorice. Orechová je na vlas rovnaká, len s tým rozdielom, že namiesto maku sú v nej orechy. Predtým, ako sa upečú, musia sa poriadne potrieť vajíčkom.
I keď je recept jednoduchý, upiecť ich nie je len tak. Ak nie je pekár pri svojej práci precízny, zákazník to ihneď spozná.
Bratislavský rožok má dokonca ochrannú známku Európskej únie, a tak sa kontrolóri každoročne ocitnú v pekárni, aby dozreli na to, či pekári dodržiavajú receptúru i tradičný postup. Ak by zistili nedostatky, sankcie ich neminú.
Odkedy ich vymysleli, záujem je obrovský, a to platí aj dnes.
„Máme odberateľov aj v Prahe, Rakúsku, exportovali sme tiež na Nový Zéland, do Holandska či Francúzska,“ povedal Ján.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
