Znásilnil ju, a aj keď ráno našla krv na posteli, nedokázala ísť na políciu a roky sa tvárila, že sa nič nestalo. Prečo? Pre obrovský pocit hanby a výčitky, že to bola jej chyba.
Až po rokoch nabrala odvahu a dnes o tomto traumatizujúcom zážitku otvorene hovorí. Lebo vie, že takýchto príbehov žien sú na Slovensku tisíce.
„Mala som 17. Bolo to obdobie, keď som chodievala von s kamošmi, keď sme chodievali na diskotéky, občas sme išli na nejaký dom. A to bol presne taký deň, že sme najskôr boli v podniku a potom sa išlo na dom,“ hovorí Petra Dzvoníková, ktorá je obeťou znásilnenia.
Keď si išla ľahnúť, do izby za ňou prišil jeden z partie kamošov, s ktorým mala v ten večer spor. Najskôr si myslela, že sa chce iba zmieriť. Po niekoľkých minútach pochopila, že ide o čosi iné.
„Opakovala som mu, že chcem ísť spať a aby odišiel. On však neodchádzal, najskôr si ku mne sadol, stále sa približoval, začal ma chytať,“ hovorí s tým, že pokračovala vo výzvach, aby odišiel, no on ju nepočúval.
Následne došlo k tomu, že Petra ostala paralyzovaná: „Pochopila som, že ide za moju hranicu.“
Podľa kriminológa Pavla Houdeka až 70 percent obetí trpí pri podobnom útoku syndrómom zamrznutia: „To znamená neschopnosťou hovoriť, vydať zo seba hlásku, hýbať končatinami, je to prirodzená reakcia. Ide o evolučný mechanizmus, ako prežiť nejakú ohrozujúcu situáciu.“
Ráno sa v dome, kde Petrina partia prespávala, zistilo, že celá posteľ v izbe je od krvi. Začalo sa medzi nimi pátranie po vinníkovi. „Tam sa neriešilo, že niekomu bolo ublížené. Tam sa riešilo, že majú prísť rodičia domov, čo spravíme, aby nezistili, že sa robila bytovica,“ spomína Petra.
V tej chvíli cítila hanbu. Kamarátom sa nepriznala, na políciu nešla. Cítila hanbu. O tom, čo sa stalo, dokázala hovoriť až o ďalšie štyri roky. Ovplyvnilo to jej vzťahy, dôveru voči mužom a celý jej život.
Keď o svojom probléme začala hovoriť, stretla desiatky ďalších žien, ktoré si prežili podobné traumatizujúce útoky ako ona.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
