Z chlapca, ktorý väčšinu času trávil pri počítači sa stal nevšedný motivátor.
Andrej Hanuska je príkladom toho, že sa nikdy netreba vzdávať. Keď mu diagnostikovali ťažké ochorenie, zareagoval opačne, ako väčšina pacientov.
Celkom rýchlo sa mu podarilo zaradiť do normálneho života a chorobe teraz dokonca za mnohé vďačí. Z chlapca, ktorý väčšinu času trávil pri počítači, sa stal nevšedný motivátor.
"Bol som taký obyčajný chalan. Išiel som do školy, to ma nejako nebavilo. Prišiel som domov, hodil som tašku do kúta a sadol som si za počítač, kde som bol šesť alebo osem hodín denne. Sem-tam som chodil von. To bolo všetko," spomínal na tínedžerský vek pred kamerou magazínu Reflex.
Andrej do svojich 14 rokov žil normálny život ako každé dieťa. Jeho zdravotný stav sa však po dovolenke nečakane zmenil. Dovtedy mu nebolo nič, býval iba bežne chorý. Vážna choroba mu prepukla iba dva týždne pred akútnym stavom.
"Každý si myslel, že je to chrípka. Bolo mi zle, boleli ma kosti. Potom to nejako utíchlo a zrazu to malo prudký spád. Bolo mi veľmi zle, bol som nafúknutý a voda sa mi dostala do vnútra," opísal vtedajší stav Martin.
Keď ma hospitalizovali, mal som 65 kilogramov. Dostal som sa na 49. Naučiť sa sedieť, stáť. Bol som celý roztrasený, keď som sa postavil. Človek za tri mesiace stratí celú silu.
Nasledoval rad vyšetrení, po ktorých mu zistili akútnu lymfoblastickú leukémiu. Na jednotke intenzívnej starostlivosti strávil tri mesiace. Najväčšou oporou mu boli rodičia, chodili za ním každý deň. Boli pri ňom dve hodiny. Ako hovorí, nevnímal to, pretože bol na liekoch, aby necítil bolesť.
"Vnímal som ich vnútorne. Vedel som, že nie som doma. Bol som ako robot. Všade vývody, pozrel si sa naokolo, videl som prístroje, malú miestnosť a vnímal som rodičov. Zo dňa na deň som sa pozeral, či som v pohode, či to zvládnem a telo to vydrží a môj stav sa bude zlepšovať," konštatoval mladý muž.
Pri liečení mu pomáhali rodičia, ale hlavne chuť, že chce niečo hrať - hokej, florbal. Chcel byť jednoducho športovec.
Andrejovi aj lekárom sa podarilo leukémiu poraziť. Po takmer roku sa dostal z nemocnice domov. Priznáva, že vôbec nemal chuť vzdať sa. Ani keď ležal na posteli. "Už keď som prišiel domov, chcel som niečo dvíhať, športovať. Neviem, kde sa to vo mne nabralo, lebo dovtedy som nič také nerobil. Ale mal som strašnú chuť," zdôraznil.
Vôbec netuší, ako sa z choroby dostal. Vtedy si povedal, že jeho telo je stroj a dokáže sa dostať zo všetkého, ak však človek chce.
"Šanca na vyliečenie leukémie je pomerne vysoká. Keď deťom túto chorobu diagnostikovali pred rokom 1970, tak všetky zomreli. V súčasnosti celková šanca je 90 percent, čo znamená, že 90 zo 100 detí má šancu úplne sa vyliečiť," vysvetlila prednostka Kliniky detskej hematológie a onkológie v Bratislave Alexandra Kolenová.
Platí, že choroba sa môže do piatich rokov vrátiť. Tri, štyri roky to počítal, potom prestal. Ako hovorí, je šesť rokov zdravý.
A prečo sa rozhodol chodiť do posilňovne? Pozrite si reportáž z magazínu Reflex.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
