Martin Pyšný je dyslektik. Kým ako dieťa nespoznal svoju diagnózu, cítil sa hlúpo. Neskôr odborníci zistili, prečo sa mu v škole nedarí a všetko sa zmenilo. Dnes chce pomôcť ďalším, a preto vyvinul špeciálne písmo.
Keď sa začal učiť čítať, zistil, že spolužiakom to ide rýchlejšie a plynulejšie. Učitelia ho mali za lajdáka a myslel si, že jeho rovesníci sú usilovnejší. V druhom ročníku mu diagnostikovali dyslexiu a hoci sa jeho mama snažila vybaviť mu iné podmienky v škole, nepochodili.
Dnes sa Martin Pyšný snaží vyvinúť písmo, vďaka ktorému sa dyslektikom bude čítať ľahšie a nevytvoria si odpor k učeniu ako kedysi on. Verí, že v jeho písme bude raz napísaná aj učebnica, vďaka ktorej budú rozdiely medzi dyslektikmi a bežnými deťmi menšie. Priznáva však, že je to beh na dlhé trate s prekážkami.
Kedy ste si prvýkrát všimli problémy s čítaním?
V prvom ročníku, keď som sa naučil čítať. Všimol som si, že rýchlosť a plynulosť môjho čítania je nižšia ako u spolužiakov. Pamätám si pocit nedostatočnosti a hlúposti. Spájanie slabík do slov mi nešlo.
Ako ste si to vysvetľovali?
Prvé, čo mi napadlo bolo, že som hlúpy. Nevedel som, že existuje niečo ako dyslexia. Aj v škole som bol braný za lajdáka. Takže, všeobecné vysvetlenie pre mňa bolo, že ostatní doma viac makajú.
Viedlo to aj k nechuti k učeniu?
Určite áno. Ja som sa do školy veľmi tešil. Naučiť sa písať a čítať bolo pre mňa kľúč k niečomu novému. Hovoril som si, že konečne budem veľký chalan. Rýchlo to opadlo. Keď som nevedel spájať slabiky do slov, lebo som čítal veľmi pomaly, sekane a robil som veľa chýb, už to bola pre mňa nočná mora.
Ako dyslektici vnímajú písmená?
Ja mám ešte také špecifikum, že mám aj vizuálny stres. Zhruba 30 percent dyslektikov má aj vizuálny stres. Dyslexia ovplyvňuje to, ako abstrahujem informáciu z čítaného textu a vizuálny stres ovplyvňuje to, ako text vidím a ako sa mi text javí počas samotného čítania. Pri dyslexii čítate text a často neviete, čo čítate. Keď čítam, čítam ako robot. Nie je to veľmi prijemné na počúvanie. Dcéra chce, aby jej knihy čítala radšej mama. Keď sa chcem sústrediť na význam textu, tak to čítanie nahlas je hrozné, ale keď sa sústreďujem na to, ako to znie, tak sa neviem sústrediť na obsah a často mu nerozumiem.
Ak sa sústredím na plynulosť, tak míňam veľa energie na to, aby som čítal plynule a správne, a tak sa veľmi sústredím na techniku prejavu, často neviem, o čom som čítal. Problém je teda najmä to, že z toho textu neviem vyžmýkať obsah. Problém sú aj písmená, ktoré vyzerajú podobne, napríklad b, d, p, q. Je to akoby to isté písmeno, ale inak otočené v priestore. Keď vidím toto písmeno v slove, tak si to písmeno otáčam do všetkých jeho podôb, kým neprídem na to, aké písmeno v tom slove dáva zmysel. Keď sa v škole vyvolávalo, aby sme čítali nahlas, mal som hrozný stres, lebo som vedel, že to nebude dostatočné.
Majú učitelia šancu odhaliť, že žiak má problémy s učením, alebo ide o lajdáka?
Určite áno. Existujú rôzne testy aj pre malé deti, ktoré ešte nevedia čítať. Dá sa to napríklad tým, že sa skúša, či dieťa vie rozlíšiť pravú a ľavú stranu. To je jeden zo základných symptómov dyslexie. Ďalej sa zisťuje, či dieťa vníma symetriu. Pri samotnom čítaní si už treba všímať, či si dieťa nemýli podobné písmená alebo foneticky príbuzné ako k a h. Potom, či má sekavé čítanie, či si vymýšľa slová a podobne. Dyslexia sa diagnostikuje vtedy, keď je dieťa dostatočne inteligentné a má socio-kultúrne zázemie, a teda že nie je zanedbávané. Sú prípady, keď je dieťa odmalička zanedbávané, rodičia s ním nekomunikujú. Také dieťa bude mať síce problémy s rečou a čítaním, ale nie je to dyslexia.
Je možné, že keď sa dieťaťu s dyslexiou neposkytne pomoc včas, bude mať už navždy výpadky, ktoré nikdy nedobehne?
Som v skupine dyslektikov a komunikujem s nimi a nepoznám jedného, ktorý by rád čítal. Buď niekto zatne zuby a nájde si metódu, ktorá mu vyhovuje, alebo sa na to úplne vykašlú. Ja osobne nerád čítam a stále si k tomu hľadám vzťah. Deformácia, ktorá nastáva v detskom veku, je podľa mňa kľúčová.
Pamätáte si na prvé stretnutie s odborníkom?
Áno. Mama ma tam zobrala aj s bratom. Ja som bol na začiatku 2. ročníka. Brat mal problémy s písaním, veľmi škaredo písal, tak nás tam vzala oboch. Robili nám inteligenčné testy. Veľmi som tam nespolupracoval. Bál som sa toho, že aj keď sa budem veľmi snažiť, tak mi to nepôjde. Pamätám si aj na konkrétne testy a cvičenia. Psychologička dvíhala ruku a mal som určiť, či je to ľavá alebo pravá ruka. Dával som si na to veľký pozor. Dostala ma takým spôsobom, že dvihla ruku, dala ju dole, otočila sa a dvihla tú istú ruku.
Mal som naučené, že keď sa otočí, tak potom dvihne druhú ruku, ale ona dvihla tú istú a odpovedal som nesprávne. Aby som sa nepomýlil, stláčal som si rukou stehno na tej strane, na ktorej mala zdvihnutú ruku. Vedel som, že vždy, keď stojí tvárou ku mne, tak mám povedať opačnú stranu. Nakoniec, keď stála ku mne tvárou, zdvihla pravú ruku. Odpovedal som správne. Nechala ju nad hlavou a otočila sa mi chrbtom. Ja som šiel podľa pravidla, že keď sa otočí, tak musím povedať opačnú stranu, tak som vyhŕkol, že je to ľavá. Toto si pamätám dodnes.
Čo nasledovalo, keď vám diagnostikovali dyslexiu? Zmenil sa v škole prístup učiteľov?
V škole sa nezmenilo nič. Doma sa toho zmenilo veľmi veľa. Rodičia so mnou veľa čítali. Pamätám si na jedno hrozné cvičenie, čo so mnou robil najmä otec. Mal som pred sebou text a kus papiera, kde je vyrezané okno. A to okno mi posúval po slovách a musel som čítať len tie slabiky, ktoré boli v okienku. Keď si to posúvate sami, je to zlé, keď vám to posúva druhý, je to otrasné.
Metóda bola o tom, aby som sa nesústredil na konce slov, neodskakoval, aby som neskákal pohľadom po celom riadku, ale išiel plynule písmeno po písmene. Bola to náročná skúsenosť. V škole sa mi viac nevenovali. Po tom, ako sa mame nepodarilo vyrokovať pre mňa zhovievavejší prístup, navrhla mi, aby som zmenil školu. Ani som nevedel, že by som mohol mať nárok na iné podmienky. Na druhej strane, veľa vecí mi išlo nadpriemerne dobre. Bral som to teda tak, že niektoré veci mi idú, niektoré nie. Potom som prestúpil na gymnázium. Učenie mi nešlo o nič lepšie, ale prešiel som.
Ako by sa podľa vás mohlo pracovať so žiakmi s dyslexiou v školách?
Pokiaľ viem, tak teraz majú dyslektici špeciálny prístup na vyučovaní. Na niektoré veci majú viac času a z niektorých povinností sú vynechaní. Určite sa niečo deje oproti tomu, keď som bol dieťa ja. Mne by sa páčilo, keby mi niekto nejakou hrou ešte pred nástupom do školy predstavil písmená. Svojou rýchlosťou a spôsobom by som si k tomu vytvoril vzťah. V prvom ročníku by som už poznal písmená a nemal z nich stres. Tiež by sa mi páčilo, keby ma nenútili čítať konkrétny druh písma, ale podporovali by ma, aby som mohol používať to písmo, ktoré som si už osvojil ešte pre nástupom do školy, aby som pracoval aj s iným druhom písma, napríklad spojitým, serifovým, kaligrafovým a podobne.
Zároveň by sa mal klásť dôraz na to, že ak chceme prijať nejakú informáciu, tak to nemusí byť len z čítania, ale môžeme počúvať, pozerať filmy a podobne. Každý by si mal nájsť prirodzený spôsob získavania informácií. Potom je šanca, že si dieťa nevytvorí odpor k čítaniu. Keď vidím manželku, koľko úžasných a rôznorodých kníh dokáže prečítať a je na to sama a vie to sama zvládnuť, závidím jej. Nepotrebuje na to nikoho iného, nepotrebuje niekoho hlas, ktorý jej nahovorí audioknihu. Stačí jej vlastná hlava a je s tou myšlienkou úplne sama. To je veľký benefit čítania.
Vytvorili ste písmo Dysfont. V čom sa líši na rozdiel od bežného písma?
Písmo Dysfont zmierňuje prejavy dyslexie a vizuálneho stresu. Prejavy dyslexie zmierňuje tým, že každé písmeno má nezameniteľný tvar a naopak, jednotlivé písmená veľkej a malej abecedy ako „B“ a „b“ sú tvarovo veľmi príbuzné, pretože znejú rovnako. Prejavy vizuálneho stresu zmierňuje to, ako je písmo modelované, ako má vyvážené biele priestory v písmenách vo vzťahu k medzerám medzi nimi. Dysfont má veľmi mäkký charakter. Čím mäkkšie, tým menej je rušivé. Má tiež jedinečný kontrast. Bežné písma majú kontrast distribuovaný tak, že vertikálne ťahy sú hrubšie ako horizontálne. Miesta, kde sa stretávajú hrubé ťahy, vznikajú čierne škvrny. Dysfont má opačný kontrast, preto sa hrubé ťahy navzájom nestretávajú a nedochádza tak k vzniku týchto škvrniek.
Je toto písmo voľne dostupné?
Zatiaľ nie. Samotný projekt som začal pred ôsmimi rokmi na vysokej škole. Bolo mi vtedy ľúto púšťať písmo von, vnímal som, že ho viem spraviť ešte lepšie. Teraz ho dokončujem a mám už aj dobrú spätnú väzbu od ľudí, ktorí si to vyskúšali. Beta verziu Dysfontu plánujem sprístupniť na e-shope a v lete bude aktualizované a ponúknuté aj na komerčné účely.
Viete si predstaviť, že raz bude v tomto písme napísaná aj učebnica pre prvákov?
To bola moja prvotná vízia, ale potom som zistil, že je to beh na dlhú trať a cez prekážky. Bolo to nad moje sily. Začal som však komunikovať s ľuďmi z pedagogiky a je tam snaha vytvoriť učebnicu napísanú v písme, ktoré bude vhodné pre dyslektikov aj bežné deti. Ak bude Dysfont úspešný, verím, že zafinancujeme ďalší vývoj. Vzdelanie si veľmi vážim, ale uvedomujem si, že nikto to neposunie dopredu, ak to nebude podporovať pár nadšených ľudí.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
