Pani Jana chce príbehom tety upozorniť zodpovedných vo vláde a organizácie, že zabudli na jednu skupinu ľudí - prestarlých.
Celý život poctivo pracovali, odvádzali dane štátu, platili zdravotné poistenie. A keď potrebujú pomoc, tak si ich všetci pohadzujú ako nechcený tovar.
Čo s chorými, starými a bezvládnymi ľuďmi? Štátne zariadenia sú plné a súkromné drahé. Akoby si tvorcovia zákonov mysleli, že staroba sa ich netýka. Pozrite si príbeh ženy, ktorá sa celé mesiace dožadovala niečoho, čo by malo byť samozrejmé.
"K rodičom bola láskavá, doopatrovala aj mamu i otca. A ja jednoducho nemôžem doopatrovať, nemám na to sily," vyznala sa s plačom Jana Popovičová.
Pani Jana sa neúnavne stará o svoju zdravotne ťažko postihnutú tetu. Má 85 rokov a z postele sa už nedokáže postaviť. Pani Janu vychovala miesto mamy a hoci ona by ju rada doopatrovala, na jedného človeka je to veľa. Rozhodla sa poukázať na nefunkčnosť systému.
"Takýchto rodín je na Slovensku veľa. Sú to ľudia, ktorí naozaj poctivo žili a pracovali. A na sklonku života sa musíte pozerať ako vám ležia na posteli a nikto vám nepomôže. Nejde tu len o jej zdravie, ale aj zdravie rodinných príslušníkov," tvrdí pani Jana. Príbehom svojej tety chce upozorniť zodpovedných vo vláde a organizáce, že zabudli na jednu skupinu ľudí - prestarlých.
Úradnícky kolotoč a boj so systémom, na konci ktorého niet riešenia začal vtedy, keď sa pre vysoký vek pani Emília zo zlomeniny stehennej kosti už zdravotne nepozviechala. Následkom narkózy utrpela mentálne, pretože jej vek 85 rokov urobil svoje a odvtedy sa to s ňou ťahá.
Vybaviť opatrovateľku chvíľu trvá, a tak pani Jana s ňou chvíľu ostala sama doma. Čerpala dovolenku a voľno, ale, žiaľ, ostala na tetu sama. Je starodôchodkyňa, úspory a peňazí navyše nemá. Ani Jana nemá peňazí navyše. Takže súkromné zariadenie sociálnej starostlivosti si doplácať nemôže. Štátne zariadenia sú preplnené. Na otázku kedy sa miesto uvoľní dostala zakaždým tú istú odpoveď - Čakajte, ste v poradí.
Musí sa čakať na smrť iného človeka. Vieme o demografickej krivke, čo sa robilo doteraz? Prečo sa nestarajú o rozšírenie týchto zariadení?
Zdravotný stav dôchodkyne sa však zhoršoval. Starenka putovala do doliečovacieho zariadenia, ale po 30 dňoch ju prepustili. Dôvodom bolo, že dlhšie tam už nemohla byť.
Pani Jana si počas vybavovania náležitostí pre tetu zažila svoje. Telefonáty, emaily, časté návštevy rôznych úradov. "Človek si musí vymáhať to, na čo má nárok. Netvrdím, že štát má byť zaopatrovací ústav. Ľudia však nevedia, čo ich čaká na starobu," zdôraznila.
Napokon sa po strastiplných mesiacoch vhodné miesto pre bezvládnu ženu našlo. Ona je iba jednou z mnohých. Čo s ostatnými našimi starkými? Zaslúžia si na sklonku života takýto osud?
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
