Už vyše 30 rokov sa na svet pozerá rukami. Keď Soňa Zelisková prišla o zrak, zrútil sa jej svet. Vedela však, že sa osudu nesmie poddať.
Dôvodom bolo najmä to, že v tom čase sa stala čerstvou mamičkou a všetko sa teda točilo okolo jej dieťaťa.
Na svoje trináste narodeniny odchádzala z nemocnice s diagnózou diabetes mellitus prvého typu. „Je to typ cukrovky, pri ktorej človek časom môže prísť o zrak, alebo môže mať problémy s nohami či s obličkami,“ hovorí.
Asi desať dní po pôrode, keď mala 26 rokov, jej praskla pravá sietnica. „To už som vedela, že je zle. Na to oko som už odvtedy nikdy nevidela,“ dodala.
Asi o polroka neskôr, hoci jej voperovali do oboch očí silikónový olej, už videla iba obrysy a tiene a do zhruba roka prestala vidieť úplne.
„Bolo to čisté zúfalstvo. Netušila som, ako nevidiaci môže žiť, pracovať, variť, prať či šiť na šijacom stroji,“ priznáva.
V tom období sa v Rakúsku stretla s jednou výtvarníčkou. „Ona mi prvýkrát v živote dala do ruky keramickú hlinu.
„Presvedčila ma, že môžem robiť keramiku, pretože som vymodelovala reliéf plesnivca,“ uviedla na margo svojich umeleckých začiatkov.
Jednou z najťažších vecí pri hrnčiarskom kruhu je podľa nej vycentrovať hlinu. „Každý hrnček má svoj spôsob tvorenia. Učila som sa spôsobom pokus-omyl a takto to učím deti aj dospelých,“ priblížila.
Ako otvorene hovorí, prežila ešte väčšiu ranu, než stratu zraku.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
