Otec aj deti sú choré. Žijú bez elektriny a nevedia, čo bude ďalej.
Chceli sa postaviť na vlastné nohy, žiť celkom obyčajným životom mimo krízového centra, kde sa spoznali. Osud ich ale vôbec nešetrí. Vážne zdravotné problémy tejto krehkej rodine nádej na vlastnú strechu nad hlavou zmarili. Hrozí im, že so štyrmi deťmi skončia na ulici.
"Idú Vianoce. Kde budeme s tými deťmi? Koľkokrát sa pozriem na tie deti, už len oni mi dajú tú silu, že ísť ďalej a bojovať za nás. Veľakrát sme na to boli tak, že sme spali v štvormiestnom stane na smetisku, že by som ich chránila od detského domova," hovorí s plačom Eva Šoltésová.
Dvanásť rokov žila s mužom alkoholikom a tyranom. Má s ním tri deti. Často pred ním museli utekať. Chodili z jedného krízového centra do druhého. Biologického otca deti pred nedávnom pochovali. "Verím tomu, že už si prežili peklo života. Už by sa mali v živote len hrať, usmievať a nie sa starať, že čo budeme na druhý deň jesť. Kde pôjdeme?" hovorí Eva.
V krízovom centre sa zoznámila s Mirom. Vzali sa. Spolu majú ročného syna. "Tak sme chceli z toho krízového centra odísť. Ako normálna rodina. Postaviť sa na nohy," hovorí matka. "Je to ťažké. Však vidíte, štyri deti, hladné krky a peňazí málo. Ja som chcel ísť do roboty, ale tri porážky som mal. Chceli sme sa postaviť na vlastné nohy, že pôjdeme do prenájmu. Všetko by bolo dobré, len mi neuznali invalidný dôchodok. Len 15 percent," hovorí Miro.
Evu v najťažších chvíľach vyhodila na ulicu vlastná mama. Teraz ich vyhadzuje aj prenajímateľ bytu, v ktorom žijú. "Koľkokrát sme už v strese, keď vidím na displeji, že volá, že teraz čo mi povie. Lebo už bolo tak, že mi zavolal o deviatej večer, že ide pre kľúče," hovorí matky štyroch detí.
Už celé týždne sú bez elektriny. "Holím sa pri sviečkach, kúpem sa pri sviečke. Zvykáme si na ťažké podmienky," opisuje Miro. "Som sa snažila cez realitné kancelárie hľadať tu v Košiciach. Sú veľmi, veľmi drahé podnájmy," hovorí jeho partnerka. "Kde pôjdeme, čo s nami bude, lebo mne už nevie nikto pomôcť. Boli sme aj na magistráte, kde nám ponúkli s tým príjmom čo máme a s toľkými deťmi Lunik IX.," dodáva Miro.
Miro s Evou a štyrmi deťmi tvoria súdržnú rodinu. Pomáhajú si, ľúbia sa, no osud im akosi nepraje žiť pokojným a normálnym životom. "Toho sa bojím najviac, že keď ráno vstaneme, niekto zaklope na dvere, ukážu preukaz sociálky, pristavia auto a detičky idú preč. Toho sa bojím ja," hovorí otec rodiny.
"Kvôli tomu ani nespím po nociach, lebo ja som povedala, keď ja stratím deti, tak nemám kvôli čomu žiť. Ja nemám okrem nich nikoho už," plače Eva.
"Keď som vyplatila nájom, nemali sme čo jesť. Dcéra je hypoglykemička, potrebuje veľmi veľa jesť. Najstaršiemu synovi prestáva fungovať jedna oblička, tiež je chorý. Manžel tiež potrebuje tabletky, nemôžem mu ich vybrať, lebo koľkokrát povie, že vyberme lieky radšej malej," opisuje neľahký osud matka rodiny.
"Najťažšie na tomto je to, že vidím tie deti, ako sa trápia. Smutno mi je. Aj keď nie sú vlastne moje, už sú moje. Veľmi ma to bolí. Neviem, čo bude ráno, čo bude večer," hovorí Miro. "Zvyknem na to niekedy v noci myslieť, že nás majiteľ vyhodí," hovorí malý Riško.
Učenie pri sviečkach je náročné, stmieva sa skoro. Namiesto sledovania televízie však rodina po večeroch sedáva okolo stola a zhovárajú sa. Sú spolu, to je nadôležitejšie. Tak ako všetky deti, aj tieto majú svoje priania. Také celkom obyčajné želania. "Aby sme boli normálna rodina, mali kde bývať," hovorí malý Riško. "Pokoj," dodáva Dávidko. "Aby sme mali dom, kde žiť," hovorí ich sestra Alexandra.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
