Keby som mala po rokoch zhodnotiť, či Nežná revolúcia bola dobrá pre Slovensko, bez váhania poviem opäť áno.
Som štyridsiatnička a aj po 27 rokoch mi vždy pri spomienke na 17. novembra 1989 behá mráz po chrbte. Tesne pred prahom dospelosti som zažila niečo podobné, ako mama vysokoškoláčka v roku 1968. Aj mňa novembrové udalosti poznamenali na celý život. Aj ten novinársky, ktorý dnes žijem.
Keby som mala po rokoch zhodnotiť, či Nežná revolúcia bola dobrá pre Slovensko, bez váhania poviem opäť áno. A to nielen pre to, že môžeme slobodne cestovať, verejne sa hlásiť k vierovyznaniu alebo už napríklad na také banány, vajíčka alebo kubánske pomaranče nemusíme vystáť dlhé rady.
Najprv šumy, potom pravda
November ´89 ma zastihol v maturitnom ročníku na polygrafickej škole, kde som mala spolužiakov z celého Slovenska. Piatok 17. novembra sme všetci povinne museli opustiť internát na Račianskej ulici a odísť k rodičom. Informácie o tom, že sa niečo deje sa šuškali, ale z oficiálnych zdrojov sme sa to dozvedeli neskôr. Samozrejme skreslene. Vtedy som ešte netušila, že demonštrácia v Prahe a deň predtým v Bratislave zásadne ovplyvní dejiny vtedajšieho Československa.
Cez víkend v televízii informovali o udalostiach len stroho, v rámci socialistickej propagandy. Študentov nazvali živlami, ktoré protestovali proti socialistickému zriadeniu. Šírili sa reči, že jeden zo študentov zomrel, čo sa neskôr ukázalo ako lož.
Samozrejme, do školy som sa musela vrátiť, hoci sme nevedeli, čo sa deje. Učitelia o udalostiach vôbec nerozprávali a novinky sa vôbec nešírili rýchlo. Veď nebol internet a fungovala iba jedna televízia a rozhlas. Mnohí sa o udalostiach dozvedeli z vysielania Slobodnej Európy.
Najlepšie veci sa diali v divadlách po celom Československu. Tí, ktorí mali dopredu kúpené lístky, namiesto predstavení zažili debaty s hercami o zmene režimu a zrušeniu čl. 4 v socialistickej ústave - vedúcej úlohe KSČ. Práve oni sa snažili ľuďom povedať, čo sa v skutočnosti dialo.
O pár dní - 20. novembra však začali mať veci rýchly spád. Uskutočnilo sa pri UK prvé zhromaždenie študentov, ktorí žiadali prešetrenie pražských udalostí z piatka 17. novembra.
A o deň neskôr vstúpili na scénu Ján Budaj a Milan Kňažko a uskutočnil sa prvý míting na Námestí SNP. A potom už každý deň, vrátane generálneho štrajku 27. novembra.
Osudná fotografia a ruština
Aj my ako študenti sme tam chceli samozrejme chodiť. Niektorým sa nám podarilo zdrhnúť z "intráku" a nehľadeli sme na dôsledky. Profesori nás síce strašili, že nás nepustia k maturite, ale nedali sme sa. Aj nás „vymákli" a poslali späť zo zástavky na internát. Nie každý však poslúchol.
A tu som bola trošku rebelka a hlavne zvedavá, neuvedomujúc si, čo by mohlo nasledovať. Mítingov som na Námestí SNP absolvovala niekoľko, no v živej pamäti mi ostáva najmä jeden.
Už si nepamätám, ktorého to bolo novembra, ale zachytil ma ako sedím na pleci spolužiakovi istý fotograf. Vôbec som netušila, že sa to stalo. Až po čase, myslím si, že v januári, vystavili v niektorej z bratislavských galérií fotografie z mítingov na Námestí SNP. Zbadal ma na fotografii profesor, ktorý mi to aj s negatívnym tónom počas hodiny oznámil. Nebolo ani v januári jasné, či sa niečo nezmení a budem vôbec môcť maturovať.
Našťastie, všetko sa na dobré obrátilo. Pre fotografiu som nemala žiadne problémy a zmaturovala som. Pre môj ročník bolo výhrou aj to, že nám zrušili povinné písomné maturity z ruského jazyka. A to sme si všetci poriadne vydýchli.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
