Dnes si pripomíname 45. výročie druhého najväčšieho leteckého nešťastia, ktoré sa odohralo na území bývalého Československa
Na jazere Zlaté Piesky za Bratislavou sa začínal slnečný letný deň. Krátko po pol desiatej však prišiel šok - na hladinu sa zrútilo lietadlo Iľjušin Il-18 po neúspešnom pokuse pristáť na neďalekom letisku. Na jeho palube sa nachádzalo 69 cestujúcich, štyria zamestnanci Československých aerolínií (ČSA) a šesťčlenná posádka. Pri havárii zahynulo 76 ľudí.
Ako pre TASR povedal David Púchovský, autor knihy Katastrofa letu 001 na Zlatých Pieskoch, príčinou nešťastia bola séria chýb, ktorých sa posádka dopustila. „Celý let prebiehal normálne a problémy sa objavili až pri prelete na slovenské územie,“ uviedol Púchovský.
Od druhého najväčšieho leteckého nešťastia, ktoré sa odohralo na území bývalého Československa, dnes (v stredu 28. júla) uplynulo 45 rokov. Viac obetí si vyžiadala iba nehoda bulharského lietadla neďaleko Bratislavy z 24. novembra 1966, pri ktorej zahynulo 82 ľudí.
Tragédiu zavinila séria ľudských chýb
Turbovrtuľové lietadlo Iľjušin Il-18B s označením OK-NAB "Košice" odštartovalo z Prahy 28. júla 1976 o 8.52 h stredoeurópskeho času (SEČ). Kapitánom bol skúsený pilot Svatoslav Rosa z Ostravy. Stroj bol v prevádzke šestnásť rokov. Lietadlo dostalo o 9.29 h povolenie pristáť v Bratislave. Inštrukcie pre priblíženie prišli o 9.35 h.
Problém nastal, keď sa ukázalo, že je lietadlo o 300 metrov vyššie, než predpokladal dispečer. Posádka začala prudko klesať - rýchlejšie, než bolo povolené. Stroj zostupoval o 22 metrov za sekundu namiesto povolených pätnástich, dosiahol pritom rýchlosť až 435 kilometrov za hodinu (limit bol 270 km/h).
„Pri týchto brzdných manévroch systém lietadla automaticky vyradil jeden z motorov, konkrétne motor číslo 3. Posádka mala tlačidlom potvrdiť vypnutie motora, no omylom stlačila vedľajšie tlačidlo motora číslo 4, čím ho tiež vypla," povedal David Púchovský.
Lietadlo s dvoma nefunkčnými motormi na jednom krídle sa nachádzalo v 30-metrovej výške nad prahom pristávacej dráhy. „Je to ešte stále pomerne vysoko, ale pilot by mal v takej situácii lietadlo jednoducho ´položiť´ na zem. Možno by sa niekomu niečo stalo, ale všetci by to boli prežili. Nasledovalo však ďalšie chybné rozhodnutie, keď sa pilot rozhodol zopakovať okruh a pristáť znovu," vysvetlil Púchovský.
„V okamihu, keď ešte lietadlo nemalo dostatočnú výšku ani rýchlosť, sa palubný mechanik rozhodol z nepochopiteľných dôvodov nasadiť vypnutý štvrtý motor. Listy vrtule vyvolali odpor vzduchu a lietadlo spadlo," doplnil Púchovský.
Ako priblížil, každé vrtuľové lietadlo má systém „práporovania" - na vypnutom motore sa listy vrtule otočia tak, aby bol odpor vzduchu čo najmenší, teda aby na prúdenie vzduchu nabiehali tenkou hranou. Na novších lietadlách, pokiaľ pilot zapne vypnutý motor, vrtuľa sa začne okamžite otáčať a listy sa posúvajú do pôvodnej polohy. Lenže na staršom stroji to prebiehalo pomalšie, listy sa museli najskôr otočiť a až potom sa spustil motor, čo sa pre let 001 stalo osudným. Iľjušin sa o 9. hodine, 37. minúte a 30. sekunde zrútil do jazera Zlaté piesky.
O nehode sa po týždni prestalo informovať
Od trupu, ktorý sa rozlomil napoly, sa oddelili krídla. K vraku okamžite vyrazili záchranári - podľa svedkov mnohí ľudia zahynuli následkom utopenia resp. otravy leteckým palivom a nie samotného pádu. Do vody uniklo asi 6500 kilogramov leteckého benzínu a na Zlaté Piesky nemala verejnosť prístup ani v nasledujúcom roku 1977.
Iľjušin Il-18 bolo pritom na svoju dobu vyspelé a moderné lietadlo. Prvý raz vzlietlo 4. júla 1957, v službách ČSA bolo od začiatku 60. rokov. Posledný Iľjušin odštartoval v januári 1990. „Bolo to rýchle lietadlo s pomerne veľkým doletom, dalo sa prispôsobiť na pristávanie na ľade, aj na iných problematických plochách, používalo sa na celom svete," povedal David Púchovský.
O nehode priniesol informácie bratislavský Večerník, dokonca po krátkej správe nasledoval väčší článok aj s fotografiami z miesta nehody, ba aj z nemocnice. „Asi týždeň po nehode o nej vychádzali články, no potom sa o nej úplne prestalo informovať, čo vytvorilo priestor pre fámy, dohady a konšpiračné teórie," vysvetlil Púchovský.
Záujem o tému v ňom vyvolali spomienky Bratislavčanov v jeho okolí, ale neskôr aj novinárska profesia. „Po niekoľkých rokoch sa mi podarilo skontaktovať s jedným z troch preživších, s Jaromírom Kratochvílom, poslal mi dokonca aj mincu, ktorú mal spolu s inými mincami vo vrecku počas pádu. Keďže o tragédii neexistovala žiadna samostatná publikácia a informácie boli značne rozporuplné, rozhodol som sa prehrabať v archívoch a spracovať túto tému," povedal Púchovský.
Jaromír Kratochvíl zomrel vlani 21. septembra, František Lukáš v roku 1996. Posledným žijúcim účastníkom tragédie je tak Gerard Menárd z Francúzska.
Do Bratislavy mal letieť o deň neskôr, no osud to zariadil inak
Šírili sa správy o jeho smrti, či dokonca autohavárii pri návrate z Bratislavy do Francúzska, no ukázalo sa, že sú to iba fámy. Gerard Menárd pred dvomi rokmi poskytol rozhovor pre denník Nový Čas, v ktorom spomínal na udalosť, ktorá ho poznačila na celý život.
V tom čase sa 29-ročný Gerard Ménard pripravoval na dovolenku do Maďarska. Do itinerára zaradil aj zastávku v Bratislave, kde chcel pozdraviť svoju slovenskú bývalú spolužiačku z čias štúdia v Nemecku. Do Bratislavy mal letieť o deň skôr, no osud to zariadil inak.
„Letel som z Paríža do Prahy. Lietadlo malo pri odlete meškanie, tak som zmeškal prípoj do Bratislavy. Preto som v Prahe zostal neplánovane jednu noc a letel do Bratislavy až na druhý deň ráno," prezradil Ménard.
Celý let podľa neho prebiehal normálne. Nespozoroval nič neobvyklé. Prvé viditeľné problémy nastali nad Bratislavou. Ménard, ktorý lietal často, si ich všimol až pár sekúnd pred pádom na hladinu jazera. „Prebral som sa otrasený vo vode vnútri lietadla. Jeden z cestujúcich sa opieral o moje rameno. Bál som sa, že sa utopím. Bol tam hluk, krik, ale nič som nerozumel. Zatvoril som oči a čakal som. Nič som nemohol robiť. Niekto ma potom vytiahol do člna. Trochu som hovoril po nemecky. Zobrali ma do nemocnice," opísal bezprostredné momenty po páde.
Ménard bol hospitalizovaný v nemocnici na Mickiewiczovej ulici v Bratislave do 7. septembra. Neďaleko od neho mal izbu najznámejší preživší Jaromír Kratochvíl, s ktorým si neskôr vymenil zopár pohľadníc. Keď sa Francúz odmlčal, aj Kratochvíl si myslel, že zomrel.
„Niekoľko dní som mal nočné mory. Myslel som si, že zomriem od strachu. Bol som paralyzovaný. Moje končatiny boli tvrdé ako drevo. Dva mesiace som musel ležať na chrbte. Utrpel som otras mozgu, traumatický šok, dvojitú zlomeninu ramena, intoxikáciu a viacnásobné podliatiny," povedal s tým, že jeho rodina bola o nehode informovaná telegramom o dva dni.
Ménard odmietol ponuku ČSA na odlet ich lietadlom do Paríža a nechcel ísť ani vlakom. Napokon ho domov dopravila spoločnosť Air France. Na príbehu, ktorý sa dodnes šíri medzi Bratislavčanmi, že Francúz mal zomrieť pri autonehode po prepustení z nemocnice, nie je ani zrnko pravdy. Od ČSA a Československa nedostal Ménard za nehodu žiadnu finančnú kompenzáciu. Ušlú mzdu za polrok bez práce mu tiež nikto neuhradil.
Tragédiu pripomína výstava
Od stredy 28. júla, teda odo dňa smutného výročia, budú v priestoroch bratislavského Dopravného múzea vystavené trosky a predmety z lietadla, ktoré sa vlani podarilo vyloviť. Objavil ich potápač Andrej Gašpar pri rekreačnom plávaní.
Pri opakovaných výlovoch sa našli také časti ako toaleta, kyslíková maska a rám z okna z kokpitu, časť plášťa, rádiolokátor z nosa, či tlačidlá z kuchynky.
Výstava dokumentujúca leteckú haváriu spred 45 rokov potrvá do 31. mája 2022.
Uverejnil používateľ David Púchovský Streda 28. júla 2021
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
