Stihli utiecť, skryli sa alebo skočili z okna. Mnohí síce prežili besnenie zabijaka na univerzite v Prahe, no môžu mať traumu do konca života. Vyrovnať sa s takýmto zážitkom a vrátiť sa naspäť do učební, kde zomreli ich kamaráti, nebude jednoduché.
Bol to taký normálny štvrtok. Vanessa sedela v študentskej kaviarni na prízemí Filozofickej fakulty. So spolužiačkou čakali na prednášku. Nič si nevšimli, kým do kaviarne nevtrhla polícia a nepovedala, že majú utiecť.
„Bolo to strašne rýchle. Nechápali sme čo sa deje. Nemali sme žiadne informácie. My sme potom stáli za fakultou a vtedy som si všimla tú streľbu,“ hovorí.
Akú hrôzu prežila, si uvedomila až neskôr doma. „Keď som videla fotky na internete ako sa študenti držia na tom parapete... V ten deň som mala šťastie, ale mohlo to dopadnúť úplne inak,“ dodáva.
Priami aktéri masakru prežívali obrovský strach a cítili beznádej. Zaplavení adrenalínom sa snažili zachrániť si vlastný život. „Mohli cítiť, že sa domov nedostanú a cítili potrebu to niekomu povedať. Tí študenti medzi sebou smskovali. Niektorým možno hlavou viac bežalo to ako sa zachrániť a iným viac ako sa rozlúčiť s najbližšími. Je ťažké povedať, čo mohli prežívať, rozhodne to bol boj o život,“ myslí si psychologička Marta Zaťková.
Podľa psychológov sú prvé dni po takejto udalosti najťažšie. Môžu sa izolovať, mať problémy uvoľniť sa, reagovať nahnevane a podráždene na bežné podnety. Náročný bude návrat do priestorov školy, kde vyčíňal vrah.
Po takejto život ohrozujúcej skúsenosti sa niektorí spamätajú za pár dní, no asi 10% ľudí s traumou žije do konca života. Takíto ľudia sa cítia v nebezpečenstve aj v normálnych situáciách. Traumatizovaní však nie sú len preživší študenti, ale aj celá spoločnosť.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
